Bratislava 5. februára 2023 (HSP/Wsj/Foto:Facebook)

V roku 2024 má moju podporu, pretože viem, že nebude bezhlavo posielať Američanov bojovať do zahraničia, píše senátor za štát OhioJ.D. Vance

Niekoľko dní pred americkými voľbami v roku 2022 obvinil ukrajinský prezident Volodomyr Zelenskyj Rusko z vypálenia rakety na Poľsko. Bolo to tvrdenie s mimoriadnymi dôsledkami. Poľsko, člen Severoatlantickej aliancie, využíva výhody aliančného paktu o vzájomnej obrane – útok na jedného je útokom na všetkých. USA by pravdepodobne mali povinnosť vojensky reagovať na ruský útok v Poľsku. Týmto obvinením pán Zelenskyj posúval domino, ktoré by mohlo odštartovať prvú vojnu medzi jadrovými mocnosťami na svete.

Ukázalo sa, že raketový útok neprišiel z Ruska Vladimíra Putina, ale z ukrajinskej protivzdušnej obrany. Dokonca aj po tom, čo NATO urobilo toto hodnotenie a uznalo, že Rusko raketu nevystrelilo, pán Zelenskyj naďalej popieral ukrajinskú zodpovednosť. Príbeh sa vytratil z titulkov novín a pán Zelenskyj sa v decembri vo Washingtone dočkal hrdinského privítania. Peniaze amerických daňových poplatníkov naďalej prúdili na Ukrajinu. Múdrejšia zahraničná politika by takéto konanie nenechala bez povšimnutia.

Dvojstranný konsenzus v oblasti zahraničnej politiky už mnohokrát zaviedol USA na scestie. Vedenie oboch strán podporovalo inváziu do Iraku, desaťročia trvajúci projekt budovania štátu v Afganistane, zmenu režimu v Líbyi a partizánsku vojnu v Sýrii. Všetky tieto politiky stáli veľa peňazí a zabili mnoho ľudí. Žiadny z týchto konfliktov neslúžil dlhodobým záujmom národa. Len v niektorých z nich sa objavil vodca národného významu.

Samozrejme, až kým neprišiel Donald Trump. Americkí straníci sa na výsledky Trumpa pozerajú predovšetkým cez domácu optiku. Pre kolegov republikánov Trump znížil dane a tvrdo pracoval na deregulácii federálnej byrokracie. Pre demokratov bol Trump skorumpovaný narcis, ktorý si vyslúžil dva impeachmenty. Ani jedna strana však neuznáva možno najdôležitejšiu časť odkazu Trumpa: jeho úspešnú zahraničnú politiku.

Celý môj dospelý život formovali prezidenti, ktorí vrhli Ameriku do nerozumných vojen a nedokázali ich vyhrať. Práve som začal chodiť na strednú školu, keď bol za prezidenta zvolený George W. Bush, a jeho prezidentstvo je prvé, ktoré si pamätám s nejakými detailmi. Bush dovolil, aby sa spravodlivá vojna v Afganistane zmenila na národnú vojnu a potom začal nespravodlivú vojnu v Iraku. Jeho nástupca Barack Obama zdvojnásobil budovanie štátu v Afganistane a začal novú vlastnú vojnu v Líbyi s nadšenou podporou vtedajšej ministerky zahraničných vecí Hillary Clintonovej.

Počas štyroch rokov vo funkcii Trump nezačal žiadnu vojnu napriek obrovskému tlaku vlastnej strany a dokonca aj členov vlastnej administratívy. Nezačatie vojen je možno nízka latka, ale to je odrazom jastrabizmu predchodcov Trumpa a zahraničnopolitického establishmentu, ktorý otrocky nasledovali. Trump však urobil viac než len udržanie mieru. Sprostredkoval Abrahámske dohody, historickú dohodu medzi Izraelom a sunnitskými arabskými štátmi, ktorá poskytuje najlepšiu nádej na dlhodobú protiváhu Iránu. Začal dlhý, pomalý proces odpútania USA od ich hospodárskej závislosti od Číny. Po polstoročí stagnácie začal diplomatické rozhovory so Severnou Kóreou. A tvrdo presadzoval, aby Európa prevzala väčšiu zodpovednosť za svoju obranu, práve preto, aby USA neboli tak hlboko a nebezpečne zatiahnuté do konfliktu, ako je ten na Ukrajine.

Častou kritikou Trumpa, dokonca aj zo strany jeho ideologických spojencov, je, že mu chýba “štátnické myslenie”. Dokonca aj ľudia, ktorým sa jeho politika páči, by si želali, aby prejavoval viac verbálnej zdržanlivosti. To je dosť fér. Ale pod povrchom tohto obvinenia sa skrýva implicitná kritika amerických lídrov. Prečo sú ľudia, ktorých USA pripravujú na vodcovstvo, takí opatrní v slovách, ale takí bezohľadní v činoch? Prečo Amerika venuje miliardy dolárov na nábor a výcvik svojich najlepších mladých mozgov pre vedenie, len aby títo mozgovia organizovali jednu zahraničnopolitickú katastrofu za druhou?

Odpoveďou je, že celá naša predstava o štátnickej práci, od seminárov veľkej stratégie až po ministerstvo zahraničných vecí, je nefunkčná. Pre mnohých z nich znamená štátnické myslenie zdvorilé vystupovanie na sociálnych sieťach a hádzanie hesiel o “slobode” a “demokracii”, zatiaľ čo na Blízkom východe sa začínajú svetové historické katastrofy. Dávam prednosť inému druhu štátnického myslenia: takému, ktoré stojí proti davu a pripomína lídrom oboch strán, že národné záujmy USA treba presadzovať bezohľadne, ale aj opatrne, silnými slovami, ale s veľkou zdržanlivosťou.

Prezidentstvo Donalda Trumpa znamenalo prvé skutočné narušenie neúspešného konsenzu a hrozných dôsledkov, ktoré priniesol. Táto skutočnosť je viac než akýkoľvek jednotlivý úspech trvalým dedičstvom prvého funkčného obdobia Trumpa. Je však potrebné urobiť ešte oveľa viac a ja ho podporujem v kandidatúre na prezidenta v roku 2024, pretože je jedinou istou osobou, ktorá to dokáže.