Môj profil 
Predplatné
Kyjev 29. marca 2017 (HSP/Foto:TASR/AP)
Kto získa mládež, ten má v rukách budúcnosť národa. Vedia to aj aktéri krvavého prevratu, vojenského aj myšlienkového, na súčasnej Ukrajine. Po tom, čo Kyjev začal ostreľovať Donbas, šokovala normálne uvažujúcu časť ukrajinskej verejnosti aj svet udalosť v prvom ukrajinskom gymnáziu v meste Nikolajev, ktoré sa nachádza na území historického Novoruska
Tamojší školáci usporiadali jarmok, cieľom ktorého bolo zhromaždiť peniaze na šitie teplých odevov pre vojsko ukrajinskej chunty masovo vyvražďujúcej civilné obyvateľstvo na Donbase. Školáci v priestoroch gymnázia predávali sladkosti s veľmi špecifickými názvami, ktoré označili za patriotické a veselé a ktoré vymysleli spolu so svojím triednym učiteľom. Za pomerne ľudovú cenu bolo možné kúpiť si napríklad aj koláč „Tanky na Moskvu“.
Najlepšie šiel odbyt sladkostí za stolom, ktorý obsluhovali usmievavé dievčence vo vyšívaných košieľkach a s venčekmi na hlave. Tie predávali sladkosti s názvami ako „Koláč s moskaľom“ (teda koláč plnený Rusom), „Banderovský koláč“, „Sladký Ľaško na Donbase“ (Ľaško je nacista s kriminálnou minulosťou a s „netradičnou orientáciou“, ktorý skončil na treťom mieste v ukrajinských prezidentských voľbách a ktorého strana sa stala súčasťou americkým veľvyslanectvom sformovanej novej ukrajinskej vládnej koalície). Pre účastníkov jarmoku, ktorý si kúpili akúkoľvek sladkosť, devuchy s venčekmi bezplatne nalievali višňový kompót s názvom „Krv ruských nemluvniat“. («Кров російских немовлят»)
Udalosť z Nikolajeva naznačila, že k dvom základným pilierom „vyspelej euroatlantickej civilizácie“ – podpore nacizmu a všelijakých „netradičných orientácií“ – sa plavne môže pripojiť aj podpora kanibalizmu a upírofílie.
Čo môže vyrásť z dnešného školáka na Ukrajine, keď ho učia, že medzi Ukrajinou a Ruskom bolo päť vojen (hoci Ukrajina v čase týchto vojen neexistovala), že hladomor na Ukrajine vraj vykonali prekliati Moskovčania, preto, aby umorili hladom Ukrajincov za ich snahu o samostatnosť (hoci nie menší hladomor vyprovokovali boľševici zväčša nie ruského pôvodu i na území Ruska)? Príslušník trestných oddielov pri operácii na Donbase, ten, kto bude zabíjať Rusov, pretože ich považuje za nepriateľov svojho národa.
Ukrajinská spisovateľka a novinárka Miroslava Berdniková, dcéra spisovateľa Olesju Berdnika, ktorý v časoch ZSSR dva razy sedel vo väzení, raz za Stalina a raz za Brežneva, nie je z tých, čo skákali na Majdane a situáciu s mládežou Ukrajiny vníma ako veľmi kritickú: „Celá postsovietska história, to je proces degradácie a pád úrovne vzdelávania to demonštruje najjasnejšie. Vyrábajú sa celé pokolenia málogramotných, provinčných ľudí s mozgami premytými „patriotickou“ propagandou, ktorými jednoducho manipulujú. Psychologička, ktorá testovala žiakov 6.-8. ročníka v školách veľkého mesta v strede Ukrajiny, píše: „Negramotnosť ako v zlom sne. V testoch chyba na chybe, v tých najjednoduchších slovách, kde sa ani nie je možné pomýliť. Dokonca aj jednotkári robia idiotské chyby. Uvažujú v akýchsi jednoduchých šablónach, podľa nich aj píšu a hovoria. Umeleckú literatúru nečítajú, mnohí nevedia povedať názov ani jednej knihy, ktorú prečítali. Na otázku – „Kto je to Shakespeare?“ – bolo odpoveďou mlčanie. Pýtam sa – „Kto je to Tolstoj?“ – z nejakého dôvodu odpovedajú, že futbalista. Históriu poznajú na úrovni „naši hrdinovia všetkých porazili, a kedy – to sa nepamätám“. Všetci sú veľmi vojnovo naladení a agresívni. Takmer všetci písali, že je potrebné zaútočiť na Rusko, bojovať na jeho území, dokonca navrhovali raketami bombardovať Moskvu. Jeden siedmak navrhoval oslobodiť Doneck i Charkov (!), z čoho vyplýva, aká je znalosť geografie i všeobecné chápanie toho, čo sa deje. Učitelia hovoria, že je to tak, že každý rok padá a padá úroveň.“
Ďalej Miroslava Berdniková konštatuje, že „po tom, čo si nacionalisti uchmatli moc, len napĺňajú inštrukcie, ktoré zanechali vodcovia nacistického Nemecka, podľa ktorých –„V nijakom prípade neslobodno dávať miestnemu obyvateľstvu vyššie vzdelanie. Plne stačí naučiť miestne obyvateľstvo, medzi nimi aj takzvaných Ukrajincov, iba čítať a písať.“ A ďalšia hitlerovská okupačná inštrukcia: „Namiesto dnešnej cyriliky do škôl v budúcnosti zaviesť do výučby latinské písmo,“ na čom sa už tiež pracuje.
Berdniková si tiež všimla, že „dnes ulice a námestia zapĺňa mládež. Je horlivá a neskúsená, no za to plná falošných poznatkov a viery vo vlastnú veľkosť. Dnes v školách spievajú vlastenecké piesne, píšu listy príslušníkom trestných oddielov „Antiteroristickej operácie“ na front nevyhlásenej občianskej vojny a hrajú sa militaristické hry. Oni už dospelácky nenávidia nepriateľa, často svojho rovesníka – Ukrajinca. O tom, čo môže čoskoro očakávať Ukrajinu, napísal v svojom prorockom románe 1984 Orwell: „Život s takýmito deťmi, to je život v neustálom strachu. O rok, o dva oni začnú sliediť za matkou deň i noc, aby ju prichytili pri ideovej nespoľahlivosti. Teraz sú takmer všetky deti strašné… Piesne, pochody, vlajky, drezúra s cvičnými puškami, vykrikovanie hesiel, klaňanie sa Staršiemu bratovi – to všetko je pre nich príťažlivá hra. Huckajú ich proti iným, proti nepriateľom systému, proti cudzincom, zradcom, škodcom, proti tým, ktorí sa previnili svojím spôsobom myslenia. Stalo sa zvyčajnou vecou, že tridsaťroční ľudia sa boja svojich detí.“
Pod zástavou rozchodu s totalitárnou minulosťou sa najpohodlnejšie buduje nový totalitarizmus: Veď, ako oprávnene poznamenal Orwell, diktatúra sa neustanovuje preto, aby chránila dedičstvo revolúcie. Naopak – „revolúcia“ je od počiatku zamýšľaná na to, aby po nej bola ustanovená diktatúra.“
Vladimír Mohorita
.JPG)
