Návrh zákona vyvolal obavy a protesty v Maďarsku, Rumunsku, Rusku i Moldavsku. Súvisí to najmä s tým, že od septembra 2018 sa deti z národnostných menšín budú vo svojom materinskom jazyku vzdelávať len v materských školách a na prvom stupni základných škôl, pričom paralelne sa budú učiť aj ukrajinčinu.

Od 5. triedy základnej školy bude vyučovanie len v ukrajinčine a jazyk národnostnej menšiny sa môže vyučovať ako nepovinný predmet. V súlade so zákonom od 1. septembra 2020, keď sa skončí prechodné obdobie, bude výučba na druhom stupni škôl a vyšších stupňoch len v ukrajinčine.

Ľudmila Verbická zo Slovensko-ukrajinskej spoločnosti vysvetlila, že doteraz na Ukrajine zákon o štátnom jazyku nebol. “Bol zákon o používaní jazyka štátneho všeobecne.” Tento zákon však podľa Verbickej “v skutočnosti naďalej rusifikoval Ukrajinu, ukrajinské školstvo; celkovo používanie ukrajinského štátneho jazyka bolo, dá sa povedať, skoro nemožné”. “Hoci boli školy ukrajinské, pedagógovia a učitelia mohli aj tak učiť v jazyku, v akom to považovali za vhodné. Takže napríklad nielen krúžky, ale aj určité predmety sa vyučovali v ruštine,” doplnila.

“Teší ma, že Slovensko veľmi správne reagovalo na prijatie tohto zákona a bola tu aj podpora zo strany slovenských odborníkov zo školstva.” Verbickú, naopak, prekvapila pozícia niektorých slovenských politikov, podľa ktorých by sa na Slovensku mala učiť viac ruština.

“Vo všetkých krajinách bývalého Sovietskeho zväzu sa pomer používania ruštiny znižuje absolútne, až na minimum,” povedala Verbická s odvolaním sa na štatistické údaje. Napríklad v Gruzínsku sa ruština nevyučuje vôbec a bola vymenená za angličtinu. Bielorusko je jediná krajina bývalého Sovietskeho zväzu, kde sa naďalej používa ruštinu, a percento používania ruštiny je tam vysoké, zhodnotila Verbická. Ukrajina bola podľa nej ako krajina, ktorá znižovala ruštinu v školstve, medzi prvými. A iba teraz prijíma jazykové zákony a zákony o vzdelávaní v školstve a o jazyku výučby na vysokých a stredných školách.

Ruština by sa mala vytratiť aj z vysielania ukrajinských televíznych staníc, ktoré majú od vlaňajšieho októbra vysielať takmer výlučne v ukrajinčine. Podľa zákona o jazykových kvótach, ktorého cieľom bolo spopularizovať ukrajinčinu, sú vysielatelia povinní vysielať programy len v štátnom jazyku a zahraničné filmy a seriály dabovať do ukrajinčiny. Až do októbra tohto roku platí tzv. prechodné obdobie, keď bude možné vysielať programy aj v ruštine. Musia to byť však programy, ktoré vznikli na ukrajinskom území a nie sú ruským produktom.

Ukrajinská Národná rada pre rozhlasové a televízne vysielane však koncom uplynulého týždňa podľa agentúry RIA Novosti informovala, že zákon nesplnil očakávania.

V správe vysielacej rady sa uvádza, že vysielanie celého radu televíznych kanálov zostalo bezo zmien a požiadavky zákona boli splnené len formálne. Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie preto navrhla, aby parlament prehodnotil prijatý zákon tak, aby prechodné obdobie platilo len do konca marca.

Zníženie požívania ruštiny v médiách (rozhlas, televízia a internet) a zavádzanie kvót v rozhlase a televízii nepovažuje Verbická za “blokácie a obmedzovanie”, ale naopak, za “návrat k svojmu štátnemu jazyku, návrat k svojmu pôvodnému jazyku a k svojej ukrajinskej identite”. Prijatie zákona o kvótach používania štátneho ukrajinského jazyka v televízii a rádiu preto považuje za logické. “Tieto jazykové zákony – o kvótach v televízii a v médiách – vo vzdelávaní sú zákonmi, na ktoré už dávno čakala ukrajinská spoločnosť,” zhodnotila.

Na druhej strane, na Ukrajine sa ozývajú aj hlasy, ktoré vyzývajú udeliť ruštine štatút ukrajinského kultúrneho vlastníctva. Ukrajinský spisovateľ a filmár Andrij Kurkov podľa ruskej televízie NTV nedávno uviedol, že “ruský jazyk mimo Ruska je samostatným javom”.

“Tak ako v prípade frankofónie pred 150 rokmi, sa aj Rusko snaží využiť fenomén ruskojazyčnosti vo svojich záujmoch,” vyhlásil Kurkov. Na Ukrajine je podľa jeho názoru nutné priznať ruštine štatút ukrajinského kultúrneho vlastníctva práve pre obmedzené možnosti jej ochrany v tejto krajine.

Kurkov sa domnieva, že Ukrajina by mohla v rámci svojej Akadémie vied založiť vlastný inštitút ruského jazyka, ktorý by mapoval “odlišnosti ukrajinskej ruštiny” a pracoval na vytvorení obrazu rusky hovoriacej Ukrajiny ako osobitného fenoménu, a nie ako časti ruského sveta za hranicami Ruska”.

“Čo niekedy nechápu práve občania Európskej únie, je, prečo až teraz, prečo až zákony, a prečo to nie je prirodzený proces,” pripustila Verbická.

Dodala však, že podľa nej nie je na Ukrajine prirodzeným procesom zatiaľ nič. Ako príklad použila porovnanie so Slovenskom, ktoré od 90. rokov prešlo “svoju určitú cestu reforiem a transformácie”, a aj napriek nespokojnosti s výsledkami prebiehal “proces demokratizácie”.

“Na Ukrajine bohužiaľ takýto proces neprebiehal úplne prirodzene, konštante a trvalo.” Vysvetlila, že na Ukrajine vždy dochádzalo ku krízam, zmenám aj revolúciám, ako boli napríklad v roku 2004 oranžová revolúcia alebo v roku 2013 revolúcia dôstojnosti, čiže euromajdan.