Môj profil 
Predplatné
Minulý týždeň bolo v účelovom zariadení Národnej rady SR v Častej-Papierničke na týždňovom pobyte 45 polosirôt alebo úplných sirôt, detí obetí bratovražedných bojov na doneckom letisku v roku 2014. Deti mali k dispozícii priestory tohto zariadenia, vrátane športovísk, a absolvovali tiež fakultatívne výlety do okolia. Nakoniec sa zúčastnili aj prehliadky slovenského parlamentu.
Gesto to bolo iste pekné. Slovensko tak dalo najavo, že nám nie sú ľahostajní naši slovanskí bratia a dianie za našou východnou hranicou. Ukázali sme tiež, že vieme byť solidárni – a že odmietnutie bezbrehého prílevu mladých votrelcov z krajín s celkom inou kultúrou, ktorí smerujú do Európy za lepším životom, vybavení iba svojím džihádom a Apple smartfónmi, neznamená, že nechceme pomôcť tam, kde to je naozaj namieste. Ak môžeme pomáhať a prinášať deťom radosť, mali by sme to robiť.
Ibaže toto gesto nebolo len takou celkom nezištnou pomocou sirotám. Bola to totiž najmä demonštrácia politickej podpory demokratickému a čoraz demokratickejšiemu ukrajinskému režimu, ktorý má smrť rodičov týchto detí na svedomí.
Možno si ešte spomínate ako to bolo na tom nešťastnom letisku: demokrati z Kyjeva aj s ich ľudskoprávnymi americkými poradcami tam vtedy posielali stále nových a nových vojakov na istú smrť, ako dobytok na porážku, hoci bolo jasné, že letisko je neudržateľné. Ukrajinský demokratický režim tam humanitárne bojoval proti obyvateľstvu na Donbase, teda formálne voči vlastným občanom.
Slovensko však nepozvalo do Častej-Papierničky deti obetí z druhej strany barikády, napríklad deti obetí fašistického masakru z Odesy, ani deti obetí iných humanitárnych akcií demokratickej Ukrajiny proti vlastnému obyvateľstvu, ale práve a jedine deti, ktoré Banderistan používa na svoju propagandu.
Deti navštívili aj Národnú radu SR, aby videli, ako funguje naozajstná demokracia v úžasnej krajine, ktorá im pripravila krásny a nezabudnuteľný týždeň. Dá sa iba domýšľať si, či náhodou táto akcia nebola zároveň profesionálnym propagandistickým školením detí o tom, ako ich rodičov zabili zlí ruskí okupanti.
Práve takto sa totiž vyrábajú kádre, ktoré budú už o pár rokov potrebné v prvej línii boja proti priateľstvu s Ruskom. Takto spracovaným mladým ľuďom bude naozaj veľmi ťažké vysvetľovať, kto je v skutočnosti pôvodcom všetkého toho krviprelievania. Presne takto vyzerá práca pestovateľa kvetov zla, práca so semienkami budúcej nenávisti medzi bratskými slovanskými národmi. A my, Slovensko, sa na tom možno v naivnej dobrej viere podieľame – veď pomáhať deťom je predsa vždy dobré, nie?
Ivan Lehotský
