„Keď nemecké velenie pochopilo, o čo naozaj ide, spojenci mali na pobreží už vybudované predmostia hlboké dva–deväť kilometrov, do ktorých neustále prisúvali ďalšie sily a prostriedky. Na konci najdlhšieho dňa sa v Normandii nachádzalo 176.000 spojeneckých vojakov s výzbrojou, výstrojom a ostatným materiálom nevyhnutným na vedenie bojovej činnosti,“ konštatuje historik.

Vylodenie v Normandii podporovali zo vzduchu aj českí a slovenskí letci v rámci 134. čs. stíhacieho krídla a 311. čs. bombardovacej perute britského Kráľovského letectva. „Naši stíhači počas prvého dňa vykonali spolu 144 bojových štartov v súhrnnom čase 281,15 operačných hodín,“ uvádza Šumichrast. Ich úlohou bolo poskytnúť leteckú ochranu inváznym vojskám pred prípadným útokom nepriateľského letectva. „Nepriateľská letecká činnosť však až do neskorých nočných hodín nebola v priestore operačného nasadenia čs. letcov zaregistrovaná. Čs. bombardovací letci 311. čs. bombardovacej perute vzlietli z letiska Predannack spolu päťkrát, keď počas tohto dňa postupne vyštartovalo na vojnové nebo päť lietadiel B-24 Liberator s úlohou pátrať po nemeckých lodiach a ponorkách. Tak ako vo vzduchu nad inváznym priestorom, ani na mori nebola zo strany čs. letcov zaznamenaná žiadna aktivita,“ dodáva historik.

Prípravou náročnej kombinovanej inváznej operácie bol podľa neho poverený náčelník štábu hlavného veliteľa spojeneckých síl (COSSAC), britský generálporučík Frederick E. Morgan. „Ním vypracovaný plán útoku cez Normandiu, ktorý dostal krycí názov Overlord, posúdili na québeckej konferencii v auguste 1943. S jej vykonaním vyjadrili súhlas britský premiér Winston Churchill, ako aj americký prezident Franklin D. Roosevelt. Hlavného veliteľa spojeneckých expedičných síl vymenovali v decembri 1943. Stal sa ním americký generál Dwight D. Eisenhower, ktorý predtým úspešne velil spojeneckým operáciám počas vylodení v severnej Afrike a južnom Taliansku,“ uvádza Šumichrast.

Pôvodný dátum operácie bol podľa neho určený na 5. júna 1944, vzhľadom na nepriaznivé počasie panujúce v Lamanšskom prielive však bola posunutá o jeden deň. Na vykonanie invázie spojenecké velenie podľa Šumichrasta vyčlenilo 39 divízií, 12 samostatných brigád a 10 oddielov špeciálnych jednotiek „commandos“ a „rangers“. Vo vzduchu v čase invázie plnilo úlohy približne 10.900 bojových, viac než 2300 dopravných lietadiel a takmer 2600 klzákov. Zväz spojeneckých expedičných námorných síl pod velením britského admirála Bertrama Ramsayho tvorilo 1213 bojových lodí a člnov, 4126 výsadkových plavidiel a prostriedkov, 736 pomocných a 864 obchodných lodí. „Priestor, v ktorom sa uskutočnila spojenecká invázia, bol rozdelený do piatich samostatných sektorov – pláží. Zo západu na východ: pláž Utah – priestor americkej 4. pešej divízie; pláž Omaha – priestor americkej 1. a 29. pešej divízie; pláž Gold – priestor britskej 50. pešej divízie; pláž Juno – priestor kanadskej 3. pešej divízie; pláž Sword – priestor britskej 3. pešej divízie,“ vysvetľuje historik. „V tyle nemeckých vojsk zoskočili, resp. pristáli príslušníci americkej 82. a 101. vzdušnej výsadkovej divízie, ako aj britskej 6. vzdušnej výsadkovej divízie,“ dodáva. Proti spojencom stáli nemecké jednotky 709., 352. a 716. pešej divízie.

„Čo sa týka reakcie protivníka, nemecké vojenské velenie očakávalo spojeneckú inváziu. Nedisponovalo však hodnovernými informáciami, kedy a predovšetkým kde sa takáto operácia uskutoční,“ uvádza historik. Intenzívne sa však na možnosť spojeneckého útoku pripravovalo. „O prvopočiatkoch výstavby Atlantického valu možno hovoriť už v letných mesiacoch roku 1940, v súvislosti s prípravou nemeckej invázie do Veľkej Británie, keď velenie nemeckej brannej moci chcelo ochrániť atlantické pobrežie pred eventuálnym britským protiúderom. V tomto období však išlo len o vybudovanie poľných delostreleckých a pechotných palebných postavení,“ vysvetľuje Šumichrast. Výstavba sa však podľa neho nerealizovala podľa jediného, vopred stanoveného plánu. Jednoznačne sa prispôsobovala strategickej situácii na bojiskách druhej svetovej vojny.

„Na plánovaní a organizácii jeho výstavby sa okrem vrchného veliteľstva brannej moci (OKW) podieľali vrchné veliteľstvo pozemného vojska (OKH), vrchné veliteľstvo námorníctva (OKM) a vrchné veliteľstvo letectva (OKL). Zásadná zmena nastala 14. decembra 1941, keď OKW rozhodlo o výstavbe línií stáleho opevnenia pozdĺž celého západoeurópskeho pobrežia v Nórsku, Dánsku, Nemecku, Holandsku, Belgicku a Francúzsku,“ konštatuje Šumichrast. Riadenie výstavby opevnenia na pobreží Francúzska, Belgicka a Holandska podliehalo vrchnému veliteľstvu Západ so sídlom v Saint Germain en Laye. „Stavebno-technickú stránku výstavby Atlantického valu zabezpečovala Todtova organizácia, ktorá na francúzskom, belgickom a holandskom pobreží zapojila do jeho výstavby cca 350.000 osôb, 40.000 Nemcov, 90.000 Francúzov, 220.000 ostatných zahraničných pracovníkov,“ uvádza. Išlo podľa neho o kombináciu osvedčených starších a moderných fortifikačných stavieb, ktoré mali obrancov chrániť pred nepriateľskou streľbou a bombardovaním a umožniť im aktívne vedenie paľby na námorné, letecké a pozemné ciele všetkého druhu. Podľa účelu boli delené na objekty pre úkryt mužstva; rôzne skladiská, úkryty pre delá alebo tanky, sanitné úkryty, veliteľské stanovištia; pozorovateľne a stanoviská riadenia paľby, veliteľské stanovištia protilietadlových batérií, bojové objekty s pancierovými zvonmi či vežami, s čelnými a bočnými strieľňami.

„Do júna 1944 bolo na úseku od Le Havru po Antverpy postavených 3878 pevnostných objektov. V najužšom mieste atlantického pobrežia Francúzska bolo vybudovaných 1459 pevnostných objektov. V Normandii bolo do invázie dokončených 1643 pevnostných objektov, ďalších 79 bolo rozostavaných a výstavba ďalších 289 objektov sa pripravovala. Na 242 km normandských pláží bolo postavených 200.000 zátarás a položených množstvo mín,“ vypočítal vojenský historik.

mž