Moskva, Londýn 29. marca 2018 (HSP-Geert Vanden Wijngaert)

Včera sme otvorili krátky kurz najnovšej histórie britskej rusofóbie. Dnes si posvietime na posledné desaťročie. Bolo charakteristické tým, že Londýn stále hnevalo to, že nejaké Rusko sa odvážilo postaviť do jedného radu s koloniálnou Britskou ríšou a vystrkuje rožky. Tak to bola drzosť a Moskvu bolo treba tvrdo potrestať.

Londýn sa všemožne vyhýbal spolupráci v rôznych oblastiach a viedol politiku v duchu „ani vojna, ani mier“. Ruskí politici vysvetľovali britským kolegom, že z pohľadu zdravého rozumu sami sebe robia zle a sami pre seba vytvárajú problémy. Briti robili všetko, aby oslabili Rusko. Potrebovali mať zlého, hladného, divokého suseda, ktorý by už nemal čo stratiť a preto by sa vôbec nedalo predvídať, čo vyvedie? Asi Západ ničomu nenaučil príklad Líbye, Iraku a iných štátov, ktoré zaoceánski a európski „prívrženci mieru, demokracie a liberalizmu“ roztrhali na franforce, kde vyvolali krvavé vojny, ktoré trvajú už desaťročia. Panuje tam hlad, bieda a chaos, z týchto oblastí utekajú milióny ľudí. Chcel by Londýn mať podobného suseda, ktorý navyše môže mávať jadrovými zbraňami a narobiť také problémy, následky ktorých potrvajú desaťročia? Uvedomoval si Londýn či Washington následky? Veď  mohol rokovať s Ruskom a dosiahnuť kompromisy. Otázka: kedy Západ chcel kompromisy?

Zaoceánski a európski dobroprajníci radšej investovali miliardy do rôznych mimovládok a iných eseročiek, ktoré sa snažili a snažia zničiť existujúcu vládu v Rusku a odovzdať Západu na tanieri vytúženú surovinovú kolóniu, bezmocné a mlčanlivé Rusko. Namiesto toho by mohli spolupracovať v oblasti priemyslu, pôdohospodárstva, vedy, techniky a pod. Ale v tomto prípade by mali mať rozum, ktorý, bohužiaľ, nemajú, o čom svedčia denno-denne vyhlásenia a aktivity vrcholových britských politikov v ostatných dňoch.

Rusofóbia gradovala: Londýn a kolegovia v Európe a USA zúfalo podporovali všetky sily, režimy a štáty, ktoré konfrontovali s Ruskom: Ukrajinu, Gruzínsko, pobaltské štáty, Poľsko a pod. Ideologická vojna sa vyšplhala až do nebeských výšok. Londýn, ale aj celý Západ uznáva iba jediné heslo: každý je našim priateľom, kto je nepriateľom Ruska. Títo mierumilovní pani sa riadia výrokom, ktorý za oceánom odznel pred 81 rokmi: „Je to síce lotor, ale je to náš lotor.“ Ochotne podporujú každého lotra, ktorý bojuje proti Rusku – veď je to ich lotor. Londýn vždy bol v popredí ideologického boja proti Rusku a divokej rusofóbie.

„Rozdeľuj a panuj!“ Briti dobre poznajú tie najlepšie cestičky, ako oslabiť Rusko. Treba ho rozhádať s kamarátmi, spojencami, nechať ho v izolácii. Už vyše 25 rokov sa snažia rozhádať Rusko so všetkými susedmi a bývalými krajinami Sovietskeho zväzu. Netreba vysvetľovať, kto zorganizoval, financoval a riadil Majdan na Ukrajine. Londýn v tejto veci nezohral poslednú úlohu. Konečne sa podarilo nájsť „slušný“ dôvod a nová špirála divokej rusofóbie bola na svete. Došlo k takej studenej vojne, že celej Európe a nám všetkým je horúco…

Samozrejme, do tejto vojny sa ochotne zamiešal aj vrelo milovaný maistream – ako náš, tak aj britský. A takmer každý deň vyťahuje katastrofálne správy o „nepriateľovi a agresorovi“: Rusko sa mieša do volieb po celom svete, mieni zaútočiť na polku štátov Európy, všade má svojich špiónov, každému robí len zle. Britskí politici, ktorí vždy preferovali vyváženú politiku a vyjadrovali sa diplomaticky, v súčasnosti sa správajú ako opilec v krčme: kričia, nadávajú a nevykazujú ani štipku rozumu.

Mám taký zvláštny dojem, že sú v tom aj osobné ambície. Nemôžem sa vzdať pocitu, že Therese Mayovej nedáva pokojne spávať bývalá sláva „železnej lady“ Margaret Thatcherovej. Mayová by ju rada „prebehla“. Ale prosím vás, s podobným úspechom by niekto chcel na bicykli predbehnúť rýchlik… Mayová nesiaha Thatcherovej ani po členky. Margaret bola barónka, múdra žena so silnou povahou a vyberaným správaním sa. Bola to DÁMA! Mayová je v porovnaní s ňou zamestnankyňa vyše spomínanej štvrtej cenovej skupiny.

Nerobil som rozhovory s Thatcherovou osobne, ale na jej tlačovkách som bol prítomný, na vlastné oči videl som, ako sa správa. Vždy hovorila k veci, argumentovala, rečnila pokojne, dôstojne a ozaj „kráľovsky“. Vedela diskutovať, rokovať a dohodnúť sa s komunistami, ale Mayová sa nevie dohodnúť s nikým, ani s vlastnými provinciami! A „Thereska“ sa rozhodla pritvrdiť voči Rusku tak, ako voľakedy bola schopná Thatcherová. Lenže tá to robila s rozumom a poznala mantinely. Mayová, často mám taký dojem, ani vlastne nevie, čo hovorí. Británia už veľmi dávno nemala tak slabého predsedu vlády…

V súčasnosti ďalšia vlna britskej rusofóbie zasa vrcholí. Londýn žiada sankcie, tvrdé opatrenia, nátlak na Rusko. Z vlastnej iniciatívy vytvoril „kauzu Skripaľa“ a snaží sa zapojiť do toho aj iné štáty. Nuž, ovce sa nájdu na viacerých pôdohospodárskych družstvách… A už niektoré európske krajiny mávajú prútikmi (meče nemajú) a s bečaním nasledujú Londýn. Treba vyhostiť ruských diplomatov? Ochotne. Treba hučať, že Rusko je agresor? Rado sa stalo. Uvalíme sankcie? Treba ich uvaliť už dnes alebo až zajtra?

Kde je tá vyvážená, vznešená, distingvovaná britská politika? Mayová a Johnson skôr pripomínajú veľmi zlých hercov z provinčného divadla, ako premiérku a ministra zahraničia koloniálnej dŕžavy. Čo dosiahnu svojou hystériou a v akom komickom svetle sa ukážu tie krajiny, ktoré ich budú nasledovať! Vyhostia ruských diplomatov, na oplátku Rusi vyhostia diplomatov týchto krajín – no a? Čo sa zmení, komu to pomôže, čo to napraví? Ešteže Slovensko (aspoň zatiaľ) sa nepripojilo k tejto trápnej komédii, ktorú v budúcnosti odsúdia všetci normálni ľudia.

A teraz odpovieme na tú hlavnú otázku, ktorou sme začali tento krátky kurz – prečo? Prečo Veľká Británia s takou neuveriteľnou agresivitou napadla Rusko? Prečo nejaký britský minister si zmyslel, že má právo žiadať, aby mu Moskva niečo vysvetlila, keď to má vyšetriť a vysvetliť britská polícia? Briti by predovšetkým mali pozametať na vlastnom dvore. Prečo ďalší hysterický a absolútne nevychovaný minister mohol si dovoliť adresovať Moskve, že má sklapnúť? Čo si myslí – v akej cenovej skupine sa pohybuje? Prečo ďalší minister tvrdil, že Moskva sa neodváži odpovedať, a bol šokovaný tým, ako Moskva odpovedala?

V tomto zozname otázok by sa dalo pokračovať, ale odpoveď je presne tak jednoduchá, ako aj prekvapivá. Celá vec je v tom, že Briti stále meškajú – v niečom o pár desaťročí alebo aj o 100 rokov. Mnohí z nich si ešte nevšimli a neuvedomili si, že súčasné Rusko to nie je ten Jeľcynov štát na kolenách pred 20 rokmi a nie je to ani cárske či boľševické Rusko spred 100 rokov – rozbité, hladné a bezmocné. Súčasné Rusko je veľmoc, ale toto v Londýne a na okolí si nechcú alebo jednoducho nedokážu všimnúť. A preto sa Londýn voči Moskve snaží správať ako veľký pán: ako mocná koloniálna ríša voči svojej surovinovej kolónii. Nedostatok rozumu a výchovy Britom zabraňuje v tom, aby si uvedomili, ako katastrofálne sa mýlia.

A preto si britská premiérka a hociktorý minister z nižšej cenovej skupiny dovoľuje poučovať a rozkazovať Rusku a potom sa úprimne čuduje, že tí Rusi akosi neposlúchajú. Prirodzene v podobnom duchu sa správa aj britský mainstream, aj keď treba povedať, že britskí novinári sú asi múdrejší, ako ministri, a občas prezentujú aspoň čiastočne vyvážený a realistickejší pohľad na svet, na Rusko a jeho vzťahy s Veľkou Britániou.

Nuž, členovia britskej vlády asi navštevovali inú základnú školu. Potom sa nemusíme čudovať, aký blázinec sa rozpútal na britských ostrovoch. Samozrejme, ako vždy tá vlna padne. A bolo by dobre, keby nezachvátila aj Slovensko. Aby naši potomkovia študujúc históriu by boli hrdí na to, že naša krajina sa nepripojila ku stádu oviec, ale správala sa rozumne a dôstojne. Bohužiaľ, takmer celá naša opozícia na čele s prezidentom, ale aj časť koalície by bola rada, aby sme s bečaním utekali za britským pastierom. Dúfajme, že nám postačí rozumu a citu, aby sme sa zachovali správne. Aby sa naši potomkovia za nás nemuseli hanbiť a povedali, že sme urobili to, čo sme mali urobiť, a že sú na nás hrdí.

Eugen Rusnák