Nemoderný chalan spieva dodnes 

Už len 22 dní, prosím nezabudni, …spieva v jednej zo známych pesničiek Miro Žbirka. Je prvou na albume Nemoderný chalan z roku 1984. Žbirka je naopak chalan moderný, čo dokladuje aj jeho nový singel In The Sun, ktorý nahrával pred mesiacom v legendárnom londýnskom štúdiu na Abbey Road. Presne v tom štúdiu, kde nahrávali platne jeho celoživotné idoly Beatles.

Slovenský Paul McCartney (*21. októbra 1952, Bratislava) začínal svoju úspešnú muzikantskú dráhu už v pätnástich rokoch, trvá dodnes a zjavne nekončí týmto jubileom. Byť známym už v šestnástich v tej dobe bolo malým zázrakom a Meky – inak mu totiž nikto nepovie – bol týmto zázrakom poctený. Spolu s prvou zostavou Modusu pravidelne koncertovali vo Véčku, ktoré bolo centrom hudobného diania. Kto hral vo Véčku, ten bol v tejto spoločnosti uznávaným. Po Moduse, orchestroch Vlada Hronca a Gustava Offermanna sa vrátil k Modusu a zažil s ním prvú úspešnú éru. Od záveru roka 1980 je na sólovej dráhe.

Jeho doterajšiu dráhu dokladuje spolu 24 albumov, vydaných doma aj v zahraničí, vrátane kompilácií a dvoch albumov s detskými pesničkami. Tým prvým bol Doktor sen s hitmi V slepých uličkách a Balada o poľných vtákoch, tým najnovším Symphonic Album z októbra minulého roku. Patrí mu viacero ocenení, tie mu opatruje syn David, ktorý sa stará aj o štyroch Zlatých slávikov, československého za rok 1982 a troch slovenských za roky 2002, 2004 a 2005. K jubileu pripravuje dva megakoncerty s názvom Happy Birthday, 8. novembra v Prahe a 5. decembra v Bratislave. Aj pri veľkej vyťaženosti v týchto dňoch si Meky našiel čas na exkluzívny rozhovor pre TASR.

– Otázok je veľa, ale tá prvá je jasná, aj keď ste ju určite dostali už viackrát. Ako ste prišli k pseudonymu Meky?

Už som si zvykol na ňu odpovedať tak, ako keby som to vedel. Ale ja to mám z druhej ruky, sprostredkovane od Borisa Filana. Bolo to už dávnejšie a doniesol to z Austrálie, tam sa stretol s Vladom Ročákom. On bol pravdepodobne tým, ktorý mi dal na ulici meno Meky. To jeho vysvetlenie súviselo so zájazdom kanadských hokejistov, ktorí boli v tej dobe pre nás exotickými. Viacero z hráčov malo zhodou okolností v priezvisku predponu Mac (čítané mek). Chlapci na Gunduličovej ulici vedeli, že moja mama je Angličanka, tak som dostal to meno, že ja budem pre nich ten „mek“, takže meky. Ale opakujem, mám to z druhej ruky.

– Ďalších šesť otázok má spoločné prvé slovo prvý, prvá. Takže Vaša prvá gitara?

Po bratoch, za 150 korún. Gitara, ktorú som pri odprevádzaní chlapcov na vojenčinu, čo bolo vtedy normálne, bránil za stanicou vlastným telom. Aj to sa stávalo, že vznikla bitka medzi dvomi partiami. Mňa tam zobrali ako mladého chalana, aby som zahral na cestu nejaké bítlsovky. No a keď sme sa vracali zo stanice, vznikla bitka a chceli mi gitaru vytrhnúť z ruky. Ja som sa nechal radšej domlátiť na celom tele, ale gitare sa nič nestalo.

– Prvý akord?

Učil ma brat Tony a prvý akord bol a dur.

– Prvá pesnička?

Uj, už si nepamätám. Asi bítlsovka, alebo aj moja vlastná, ktoré som si skladal. Z tých, ktoré som počul z rádia mi naskočí asi Twist & Shout. Keď chceli starší chalani urobiť dojem, že by sme o nich mali vedieť na dvore, tak vždy z okna púšťali hudbu. Pamätám si na jeden zážitok s rozhlasom po drôte, ktorý by som si teraz aj rád pustil – aký to bol zážitok, keď ste si pustili rádio, na ktorom bola iba jedna stanica a jeden reproduktor. Z toho rádia išlo From Me To You, počúval som to v kuchyni a bol som nadšený.

– Prvý koncert?

Vajnorská ulica a kultúrny dom, koncert sme oslávili tým, že ma niesli domov. Mal som veľmi farebné oblečenie, bolo to v období flower-power a nosili sa kvietkované veci, tak som to všelijak pospájal. Bratovi som zobral košeľu, obuté som mal azerbajdžanské papuče, ktoré tiež mali farebné vzory, jednoducho všetko krikľavé, čo som zohnal, som si dal na seba. Ako sa tá skupina volala, s ktorou som spieval, si nepamätám. A neviem, či Peter Krutek dal nejaký názov tomu zoskupeniu, možno sme už boli aj Modus, ale asi nie.

– Prvý honorár?

Myslím, že v Matadorke. Dnes to už nestojí, je to zbúrané. Ten honorár bol 60 korún a párky. A to sme už myslím boli Modus.

– Prvá vážna kapela?

Modus. Jano Baláž, Ľubo Stankovský, šéfom kapely bol vtedy Dušan Harceg, ten neskôr tuším emigroval do Švédska. To bol ten boss, ktorý rozhodol, že som sa stal členom Modusu. Mal som pätnásť preč.

– Aké to bolo byť v šestnástich hviezdou Véčka?

Zvláštne, pretože to bolo rýchle. Zúčastnili sme sa ako Modus prvého beatového festivalu (november 1968, pozn. TASR), mali sme nacvičených iba sedem piesní a tých sedem sme aj zahrali. Vtedy to tak zabodovalo, že sme získali ocenenie aj angažmán do V-klubu, kde sme potom pravidelne hrávali.

Potom prišiel čas, kedy som bol rozhodnutý spievať vlastnú tvorbu a nie prevzaté pesničky. To bolo jedno z mojich vážnych rozhodnutí. Rozhodoval som sa, či opustiť cesty na západ a skúsiť niečo doma za úplne iný honorár – v podstate nehonorár – len pre ten pocit, že budeme hrať vlastné piesne. Musel som to však urobiť, chcel som hrať doma a pôvodné veci. Prispelo k tomu aj stretnutie s Jankom Lehotským v kaviarni U Rolanda, kde sme sa v priebehu pár minút dohodli, že obnovíme Modus. Na skúške v Lamači som sa stretol prvýkrát s Marikou Gombitovou, viem že prvá skladba, ktorú som od nej počul bola Skúšam nájsť. To bolo v roku 1976.

– Modus vyhral Bratislavskú lýru v roku 1977 s pesničkou Úsmev, ktorá bola začiatkom veľmi úspešného obdobia.

Úspech pesničky Úsmev bol výsledkom našej ročnej spoločnej práce, prešli sme všetky vysokoškolské kluby, vlastne kompletne celé Slovensko, všade vypredané kluby a kultúrne domy. A piesne, ktoré sme nahrali, medzi poslucháčmi rezonovali, Veľký sen mora, Záhadná a ďalšie hity. Mali sme čo hrať na koncertoch, však pamätníci ten príbeh poznajú.

– Rozchod úspešnej zostavy Modusu v novembri 1980 bol pre fanúšikov prekvapujúci.

Aj pre mňa (smiech).

– Vy ste veľmi skoro prišli s prvou sólovou LP platňou Doktor sen. Dalo sa na Modus a úspechy tak rýchlo zabudnúť?

Platňu Doktor sen som nahrával ešte so skupinou Modus, ešte predtým, než došlo k rozchodu. Vtedy som netušil, že v trojici Laco Lučenič, Dušan Hájek a ja „budeme odídení“ z Modusu. K nahratiu tejto platne ma vyzval Kamil Peteraj, zámer bol vydať sólovku ako člen Modusu. Ako sólovka tá platňa vyšla, lenže to som už nebol členom Modusu. Boli sme v Moduse taká rocková trojica a Jankovi to občas išlo na nervy. Mal totiž predstavu, že keď väčšina skladieb je jeho, že keď to on bude viesť, tak to naozaj bude viesť a nebude stále počúvať poznámky typu – to nehrajme, hrajme to inak, tá skladba by mala byť kratšia a podobne. Nečudujem sa, že mu to mohlo prekážať, mal svoje predstavy a my zase svoje, boli sme vtedy mladí chalani, ktorí si nedávali veľmi pozor na to, čo a ako hovoria. Tak si ja dnes vysvetľujem ten jeho krok pokračovať bez nás.

– Iniciátorom nahrávania albumu Doktor sen bol vraj Kamil Peteraj?

Áno, bol to Kamil, ktorý vybavil v Opuse nahrávanie. Ja som sa nenaháňal rýchlo nahrávať. Dokonca Laco Lučenič v hoteli za mnou chodil s gitarou a vyzýval ma k tomu, aby sme sa už konečne pripravili. Stále som to bral tak voľne, nebol som zvyknutý nahrávať albumy sám. Keď už sme ho ale nahrali, mali sme šťastie, že tie piesne zarezonovali, či už V slepých uličkách, Ako obrázok, Mám čierny deň alebo Balada o poľných vtákoch.

– Veľmi skoro ste však na scénu prišli so skupinou Limit.

Keď sme ohlásili nástup skupiny Limit, tak viacero pesničiek z albumu Doktor sen už bolo známych, a navyše som mohol hrať piesne z predošlého repertoáru, ktoré som ako sólista spieval. Takže koncertný repertoár sme mali, čo bolo dôležité. K tomu sme zistili, že nielen Modus, ale aj my ako Limit máme vypredané koncerty. Mali sme problém na Slovkoncerte, kde nesúhlasili s tým, aby sme sa volali iba Limit. Zdalo sa im to príliš riskantné, chceli, aby sme sa uvádzali ako Miro Žbirka a Limit. Takto vznikala moja sólová kariéra.

– Na druhom albume Sezónne lásky (1982) je aj Váš prvý text k pesničke Dnes som ťa videl s iným stáť. Kedy ste v sebe objavili textárske vlohy?

Už vtedy som mal veľa skladieb naskladaných v šuplíku, aj pár textov. Ten mohol byť ešte zo záveru tínedžerského obdobia. Ja som mal vždy rád také texty, ktoré sa na nič nehrajú, taký civilný jazyk. To texty Kamila Peteraja sú iné, on je skvelý básnik, píše iným štýlom. Ten text Dnes som ťa videl s iným stáť je takou raritou, asi sme vtedy nemali k tej pesničke text od Kamila Peteraja.

– Album Sezónne lásky a hity z neho Biely kvet, Cesta zakázanou rýchlosťou, Drahá či Atlantída Vám priniesli úspech v podobe Zlatého slávika za rok 1982. Bolo ťažké vyrovnať sa s popularitou?

Nebolo to jednoduché, asi by som to dnes zvládal inak, ale vtedy to bolo veľmi rýchle a nebolo to pripravené. Ledva sme strávili moment, že sme mali za sebou dva úspešné albumy. Boli na nich piesne, ktoré hrám dodnes. Málokedy odídem z pódia, aby som nezahral Atlantídu či Biely kvet. Navyše som s anglickou verziou piesne v Slepých uličkách vyhral festival v susednom Rakúsku. A to v Bratislave mnohí videli v rakúskej televízii.

– V 90. rokoch ste prišli aj s pesničkami pre deti, ktoré vyšli na dvoch albumoch.

V mojom živote sa veľa vecí dialo tak, ako môj súkromný život. Keď už sme mali Lindu a Davida a cestovali veľmi často autom, tak som im vždy v aute niečo pustil. A vtedy sa mi osvedčili skladby, ktoré ma kedysi učila mama. Vedel som, že sú príťažlivé, lebo mňa to bavilo spievať si ich, keď som bol malý. Tak som narýchlo vyrobil kazetu, sadol som si s gitarou a naspieval pár skladieb, aby sme ich mohli v aute spievať. Neskôr ma napadlo, že by z toho mohol byť album. Však viacerí majú potrebu nejak zaujať deti, a ešte navyše angličtina, je fajn, keď sa učia anglicky. Tak som vymyslel dva albumy, Song For Children (1993), ten som robil ešte s Lacom Lučeničom, a Songs For Boys & Girls (1999), ten som robil s Ivanom Králom. Aj tie mi zabrali určitý čas, napríklad nahrať album Songs For Boys & Girls, to bolo o tom – lietať stále do Londýna, prehrabávať sa v množstve anglických detských pesničiek a vybrať tie najpodstatnejšie a najreprezentatívnejšie. To mi zabralo v 90. rokoch množstvo času.

– V tom období ste si pribrali aj profesiu moderátora.

Áno, Rytmik, ten program ma zamestnával. Ono sa to nezdá, ale každé dva týždne sme leteli do Amsterdamu. Stálo to veľa energie. Keď skončil Rytmik, rozviazali sa mi trocha ruky a začal som robiť na Modrom albume.

– Na Modrom albume (2001) máte však úplne nový zoznam hudobníkov, mená, ktoré sme predtým nepoznali.

To som bol už presťahovaný do Prahy a zoznamoval som sa s novými hudobníkmi. Keď som oslovil vtedy mladých chlapcov Honzu Horáčka a Aleša Zenkla, že by som im rád zveril svoje piesne, aby ich zaranžovali, tak sa ma pýtali, akú mám predstavu. Dal som im voľnú ruku, čo chvíľu nechceli veriť. Takže Modrý album sa už rodil inak, dá sa povedať vo väčšej voľnosti. Aj vďaka tomu prišlo k novému zvuku, príkladom toho je pieseň Čo bolí, to prebolí.

– Stále sa pohybujete medzi Prahou a Bratislavou, môžete porovnať českú a slovenskú hudobnú scénu?

Nepoznám celú tvorbu, môžem len povedať, že česká scéna je väčšia, čo je ich výhoda. Z pohľadu biznisu je to však tak či tak malý trh, ale predsa len väčší, než náš slovenský. Má o niečo viac spevákov, skupín, a tí majú o niečo väčšie možnosti. Preto hneď aj dodávam, že česká scéna je pre slovenské kapely dôležitá a tie, ktorým sa podarilo preraziť v Čechách, by mi to potvrdili, že je rozdiel keď máte možnosť hrať aj v českých mestách.

– Veľmi sa zmenila práca v nahrávacom štúdiu, ak by sme porovnali albumy Doktor sen (1980) a Empatia (2009)?

Veľmi dobrá otázka. Tu i tam som uvádzal práve tento príklad – keď sme príliš špekulovali a najmä keď sme sa zasekli pri mixážnom pulte v štúdiu, pretože sa niečo robilo s computerom. Od zvukového majstra padla veta – ja to opravím. A teraz vec, ktorú by sme naživo mali dávno nahratú, niekto šesť hodín opravoval. Vtedy som sa ozval – prečo to nerobíme tak, ako keď sa nahrával Doktor sen? Neprogramujme, poďme dole a zahrajme to ešte raz. To je niekedy tá absurdita programovania, ale to určite každý z nás zažíva s technikou. Ale tá éra už je taká. Keď sme mali prvé computery, pochopili sme, že nijak inak sa to vyvíjať nebude. Ani v takom štúdiu ako Abbey Road sa tomu nevyhýbali, všade tá technika je, ale kombinuje sa to so živým hraním typu Doktor sen. Tak som to teraz urobil v Londýne. Jeden singel sme v štúdiu Abbey Road nahrali programovaným spôsobom a ten druhý naživo, tak som si užil jedno aj druhé. Takto vidím aj do budúcna svoje fungovanie.

– Vaše hity už majú tridsať rokov, dodnes sú populárne, denne sa hrajú. Čomu pripisujete to čaro dlhoročnej popularity týchto songov?

Och, ťažká otázka a nechcem, aby to vyznelo neskromne. Keď skladám pesničky, tak si tie demo nahrávky dlho prehrávam, nejdem na prvýkrát do štúdia. Väčšinou to už boli mne dobre známe piesne, keď niečo počúvate veľakrát, niektoré skladby to nevydržia a po čase som si pri nich povedal, že tie nahrávať nebudem. Ale niečo môžete počuť stokrát sám, tak nadobudnete istotu, že toto má asi zmysel nahrať. A zrejme v tom je odolnosť pesničky, dobrou je tá, ktorú môžete počúvať donekonečna. A takouto výstupnou kontrolou prechádzajú moje skladby. Toto je možno jedno z vysvetlení, že som ich testoval najprv na sebe. Ďalšou kontrolou sú potom spoluhráči v štúdiu. Mám v šuplíku piesne, ktoré takouto kontrolou neprešli a nenahral som ich.

– Určite zaujímavým počinom je aj vaše „symfonické“ obdobie, teda Symphonic Album a Symphonic Tour a vlastne aj koncert s Jonom Andersonom v olympijskom Londýne. Kde je pôvod tej myšlienky?

Symfonický projekt vznikol veľmi nenápadne. Prišli za mnou v Prahe, keď sme dokončovali album Empatia s tým, že sa im uvoľnil termín v Obecnom dome, kde by sme mohli urobiť koncert so symfonickým orchestrom. Prvýkrát som to počul a keďže to bolo pri dokončovaní albumu a nestíhali sme termín, tak som to všetko v dverách posľuboval, aby sme mohli pokračovať na pesničkách a dokončiť album. Sľúbil som, oni sa potešili, odišli a ja som na to zabudol. Ale išiel som po Prahe a vidím plagát a sebavedomého chlapíka na ňom – bol som to ja – a že symfonický koncert. Zbledol som, že to bude nedorozumenie. Volal som Katke (manželka), že čo to má znamenať. Že v meste sú plagáty a billboardy. Veď si to sľúbil, bola jej odpoveď. Tak som potom rýchlo išiel do Štátnej opery, na skúšku so symfonickým orchestrom a zvykal si na to, že s takým telesom spolupracujem. Stalo sa, v podstate som bol hodený do vody. Čo bolo drsné, že hneď tento prvý koncert sa nahrával. Tam je to aj s chybami. Tí, ktorí vymysleli vtedy ten koncert v Obecnom dome, ani nevedeli, čo pre mňa vymysleli. Potom to viedlo k nahraniu Symphonic Albumu. Je zvláštne, ale neviem si od toho odvyknúť. Ale nie je to nič ľahké a nie je to niečo, čo by som mohol robiť každý deň.

– K Vášmu jubileu bude vydaný CD Box Vašich albumov. Neuvažovali ste aj o vydaní spevníka Vašich pesničiek?

Už som na túto tému uvažoval, ale doteraz nebol na to čas. Párkrát som sa dokonca prinútil a na mojich stránkach sú niektoré skladby aj s akordmi. To by ma ale veľmi zamestnalo, potreboval by som niekoho, kto by aktívne k tomu pristúpil, napísal by to a ja by som to skontroloval a opravil. Keď niekto príde a ujme sa toho, aby moje pesničky boli zviazané v jednej knižke, rád tomu pomôžem.

– Aký je pocit stáť v štúdiu na Abbey Road presne na mieste, kde pri mikrofóne stáli Paul McCartney a John Lennon?

Opäť veľmi dobrá otázka, poviem to tak – veľmi ma to bralo, celé roky som tu i tam dostával fotografie, knihy zo štúdia, kde Beatles pri nahrávaní fotografovali, videl som nejaké filmové zábery. Toto všetko som vnímal, keď som do toho štúdia vošiel. Spoznával som miesta, kde Beatles stáli, kde sa čo nahrávalo. Keď som stál v rohu s gitarou, tam kde nahrávali album Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band, to je niečo, čo mňa ako fanúšika drží dodnes, to nadšenie mi ostalo. A keď vám dajú prestávku na kávu a vy chodíte po schodoch, vidíte ďalšie kapely, ktoré tam nahrávali, tak si uvedomíte, kde ste, čo to je za štúdio. Keď si zoberiete prvý album Beatles a pustíte si pesničku I Saw Her Standing There, tak si uvedomíte, ako kvalitne to George Martin a technický tím nahrali a vyprodukovali, to je nadčasové aj z tohto pohľadu. Navyše ľudia, s ktorými som robil sú tí, ktorí remastrujú nahrávky Beatles. A keď sa v bufete stretnete so synom Gilesom Martinom, to ešte znásobí váš zážitok. Stále som si hovoril – to je neuveriteľné.

– Takže bol to dobrý darček k narodeninám?

Skvelý, neuveriteľný.

– Jubileum je dôvodom na poďakovanie, komu by ste chceli poďakovať Vy?

Ja to uvádzam vždy na každom albume, že ďakujem všetkým, ktorí pri tom boli. Pri tomto jubileu chcem poďakovať všetkým, Dušanovi Harcegovi, aj tomu chalanovi Janovi, ktorý ma zobral z parku na Račianskom mýte a zaviedol ma do BEZ-ky, kde ma zobrali do Modusu. Ale mohol by som ísť ešte dozadu a ďakovať bratom. Mohol som preskočiť v živote veľa vecí, ktoré som vedel a naučil sa od bratov. Ale musel by som ísť ešte dozadu a poďakovať mame zato, že mi pomáhala pri opisovaní textov piesní z magnetofónu Sonet Duo, čo mi veľmi pomohlo, keď som spieval už na lavičke a odlišoval sa od ostatných chlapcov. Ďakujem mame, že nepovažovala rockovú hudbu – Beatles, Kinks, Rolling Stones za nepriateľov, ktorí ma reálne odvádzali od učebníc. Vtedy nebol internet, celé to bolo treba opísať. To ma dostalo do kapely. Samozrejme, ďakujem všetkým ktorí som mnou hrali, Laco Lučenič a ďalší, Kamil Peteraj, keby nebolo Kamila, nespievam tie texty, ktoré mám.

– Ale vážne, čo si želáte k jubileu?

Želať si môžem veľmi veľa vecí. Želám si, aby ten CD Box vyzeral dobre. Želám si, aby to týmto výročím nekončilo. Som nažhavený ísť ďalej, želám si, aby mi to bolo umožnené, aby som bol zdravý, aby som mal nápady, aby toto jubileum bolo iba medzníkom na obzretie sa dozadu.