Miniséria Svätci: Ján Maria Vianney

Bratislava 14. júla (HSP/Foto:TASR)

Človek je tak veľký, že mu nič na svete nemôže stačiť, len keď sa obrátí k Bohu, je spokojný.                                                                    Sv. Ján Maria Vianney

Radi by sme vám predstavili  neobyčajnú osobnosť úzko spätú s kňazským povolaním:  patróna kňazov  svätého Jána Maria Vianney,  známeho aj ako svätý farár z Arsu.

Narodil sa 8. 5. 1786 do chudobnej, ale veľmi zbožnej sedliackej rodiny. Hneď po narodení bol zasvätený Panne Márii /odtiaľ jeho druhé meno Maria/ a celý svoj život ho sprevádzala silná mariánska úcta. Keď mal tri roky, vypukla Francúzska revolúcia a začalo tragické obdobie teroru a náboženského útlaku. Hoci Janova rodina bola veľmi zbožná musela svoju vieru tajiť a Jan pristúpil k prvému svätému prijímaniu  až ako 13 –ročný, v tajnosti. Detstvo strávil podobne ako ostatné deti sedliakov, ale predsa toto dieťa vynikalo od malička veľkou zbožnosťou a úctou k Matke Božej. Na pastvu kde pásol dobytok si  nosil obrázok Panny Márie, ktorý si vešal na strom a pokračoval pred ním v modlitbách.

Študovať začal až ako 17-ročný, keď sa v jeho rodisku otvorila škola. Chlapec nemal nadanie na štúdium, učil sa veľmi ťažko a rýchlo zabúdal, ale predsa generálny vikár v ňom rozpoznal duchovné schopnosti  a na jeho príhovor  bol vysvätený a v roku 1817 premiestnený ako farár do dediny Ars.

Išlo o duchovne veľmi zanedbané miesto a Jan vo svojej veľkej pokore pochopil, že cesta vedie nie cez napomínania a káranie, ale osobným príkladom. Začal súkromnou modlitbou, jeho oblečenie bolo biedne ako bola biedna celá dedina, jedol veľmi málo, spal 3 hodiny denne, nevyhľadával farníkov, ale takmer kedykoľvek bolo možné zastihnúť ho kľačať pred svätostánkom. A ľudí začal zaujímať… jeho modlitby za farníkov nakoniec priviedli aj ich samotných k modlitbe. Vďaka jeho láskavej povahe, charizme, humoru, daru nahliadať do ľudských sŕdc a do budúcich dejov, sa stal veľmi obľúbeným. Vo spovednici  trávil až 17 hodín denne a spovedal často od druhej od rána. Do Arsu  začali prúdiť davy ľudí, ktorí sa chceli vyspovedať a vypočuť si niektorú z jeho plamenných kázní. Čím viacej duší privádzal k Bohu a čím jeho obľuba rástla, tým viac kňazov na neho nevražilo a pre svoju obetavú službu Bohu sa stal terčom diabolských útokov. Sám uvádzal, že bol po nociach „niekým“ týraný a že ho „niekto“ vláčil za vlasy. Útoky boli tým prudšie, čím väčší hriešnik mal na druhý deň prísť k nemu na spoveď. Raz si pozval na faru mladého muža, aby tam s ním bdel s nabitou puškou. Po jedinej noci mladík s hrôzou prehlásil, že faru strážiť už nikdy nebude a Ján začal bojovať so zlom pomocou modlitby. Posledné roky strávil už v pokoji od útokov.

Bojoval proti duchovnej aj hmotnej núdzi , založil farské združenie pre mužov i ženy, dievčenskú školu a neúnavne sa venoval všetkým ,ktorí potrebovali jeho pomoc. Ku koncu jeho života, ho ročne vyhľadávalo až 100 000 ľudí Zaujímavosťou je , že keď v roku 1832 riadila vo Francúzsku cholera, Ars bol ušetrený /podobne ako Čechy za vlády veľmi zbožného Karla IV, keď tretina Európy zahynula vo veľkej morovej epidémii/ a pribúdali aj iné nepochopiteľné úkazy, ktoré sa začali pripisovať farárovi a jeho povesti svätosti.

Jan Maria Vianney zomrel 4. 8. 1859 vo veku 73 rokov. Jeho telo sa nezačalo po smrti rozkladať je uložené bez akéhokoľvek balzamovania a konzervácie v kostole v Ars na bočnom oltári v presklenej rakve.  31. 5. 1925 bol pápežom Piom XI vyhlásený za svätého.

A na záver pár citátov Jana Maria Vianney:

„Na čom je založená láska k bližnemu? Za prvé: Priať blížnemu dobro. Za druhé: Pracovať pre jeho dobro pri každej možnej príležitosti. Za tretie: Znášať  a ospravedlňovať chyby blížneho. Na tom spočíva skutočná láska, bez ktorej je nemožné nájsť milosť u Boha a spásu svojej duše.“.

“Naše chyby sú  zrnka piesku v porovnaní s mohutným kopcom Božieho  milosrdenstva”.

„Modlitba nie je  nič iné  než zjednotenie s Bohom. Kto má srdce čisté a spojené s Bohom, cíti v sebe sladkosť, ktorá ho naplňuje rozkošou; obklopuje ho podivuhodné svetlo. V tomto dôvernom zjednotení sú Boh a duša ako dva dohromady zliate kusy vosku; nemožno ich už rozdeliť. Toto spojenie Boha s jeho maličkým tvorom je niečo prekrásne. Je to šťastie,ktoré nemožno  pochopiť.

Katarína Hanzlíková