Michelko: Smer pred Rubikonom

Slovensko 23. novembra 2017 (HSP/Foto: TASR – Martin Baumann)

Trvalou charakteristikou väčšiny slovenských strán je, že trpia stratou sebareflexie. Dokonale sa to prejavilo napríklad pri hodnotení výsledkov župných volieb. Kým opozícia si víťazstvo veľkohubo privlastnila, pritom víťazmi boli nezávislí kandidáti, paradoxne aj Smer ústami svojho predsedu Fica napriek „krvavým“ stratám v počte županov a poslancov vyslovil s výsledkami volieb spokojnosť. Ukazuje sa teda, že Fico namiesto prijatia reality a pokusu niečo s tým urobiť vsadil na čistý marketingový prístup. To je však cesta do pekla. Poďme však k príčinám volebného zlyhania Smeru

Treba jasne zdôrazniť, že vo väčšine krajov príčinou zlých  volebných výsledkov neboli zlyhania županov (určite to platí v Žiline a v menšej miere aj v Trnave), ale dlhodobý tlak opozície, ktorej sa celkom úspešne podarilo vytvoriť obraz Smeru ako strany skrz-naskrz prežratej korupciou a klientelizmom.  Obzvlášť na to doplatil predovšetkým podpredseda strany Juraj Blanár ako podpredseda Smeru. Voliči mu vystavili vizitku nielen za to, čo urobil, ale aj a najmä za to, čo neurobil.

Dnes je už jasné, že župné voľby boli predpremiérou pred eurovoľbami a prezidentskými voľbami v roku 2019 a trendy, ktoré sa ukázali dnes, budú formovať politický diskurz aj pred parlamentnými voľbami v roku 2020. Smer  má pritom veľmi zlú skúsenosť z volieb v roku 2010, keď opozícia ako top tému volieb  zvolila nezodpovedné hospodárenie, zadlžovanie, deficit, pričom spoločnosti vsugerúvala, že pod vládou Smeru sa uberáme takzvanou gréckou cestou.

Dnes je situácia iná len v tom, že leitmotívom opozície ako takmer jediná a hlavná téma je korupcia. A tu vzniká problém. Akékoľvek protikorupčné iniciatívy, protischránkový zákon, vytvorenie Odboru na prevenciu korupcie vedenej úspešným policajtom Kovaříkom  a množstvo ďalších podobných aktivít je negovaných zotrvávaním ministra Kaliňáka vo vláde. Dnes sa nad všetku pochybnosť ukazuje, že politické náklady na jeho prežitie vo vláde sú dlhodobo neúnosné. Je jasné, že z mocensko-politickej logiky veci nemohol odstúpiť v čase kulminácie protestov pred Bonaparte, ale možností, ako odísť nevynútene s tým, že si sám určí čas a spôsob, mal už viacero.

Súčasná Ficova vláda sa tak dostáva do podobného postavenia, v akom bola v čase kulminácie takzvaného nástenkového  tendera. Iné je to len v tom, že vtedy bol „na rane“ nominant koaličnej SNS Marian Janušek. Ako to skončilo, všetci vieme. Proces odvolávania bol veľmi dlhý a komplikovaný, po celý ten čas bol však veľmi ľahkým a dobrým terčom pre opozíciu. Napokon svoj post neuhájil a navyše SNS vyšlo z celej kauzy veľmi oslabené.

Dnes akoby sme prežívali déjà vu.  Len miesto Janušeka tu máme Kaliňáka a miesto SNS je tu Smer.  Vidieť to musí každý, kto disponuje elementárnou mierou politickej súdnosti. Aj preto je logické, že vzbura podpredsedov Smeru na čele s ministrom kultúry Marekom Maďaričom  a Jurajom Blanárom (neskôr sa pridal aj Pellegrini a aj ostaní podpredsedovia, takže dať svoj post k dispozícii musel aj Kaliňák)  s cieľom presadiť personálne a programové zmeny prišla práve teraz.  Voľby totiž jasne ukázali, že problém, ktorý Smer má, len tak nevyhnije.

Otázne je, čo urobí Fico. Ak bude politickú realitu dlhodobo ignorovať, bude to znamenať začiatok konca Smeru.  Fico teda stojí pred Rubikonom. Paradoxne však až tak veľa neriskuje. Jeho pozícia je možno omnoho silnejšia, než sa na prvý pohľad zdá. O ekonomickom pozadí strany sa popísali ohromné stohy papiera, ale ak aj také niečo existuje, likvidáciou Fica by sa nič nezískalo, preto má Fico paradoxne relatívne veľkú mieru slobody, problém je, či ju mentálne unesie, a či dokáže  riskovať.

Keď Fico zosadil Pavla Pašku, bolo to pre nezúčastnených neočakávané, ale ustál to, ako vieme, veľmi dobre. Kaliňák je možno o niečo (málo) „vyššia politická váha“, ale možno rovnako predpokladať, že Fico by to ustál. Ak pre nič iné, tak len preto, že Kaliňák by kompromitáciou Fica nič nezískal.

Mementom pre Smer by mal byť osud sesterskej ČSSD. Tej sa v plnej miere nevyplatilo nekonečné lavírovanie a prehliadanie káuz koaličného ANO, respektíve jej predsedu Andreja Babiša. K principiálnemu riešeniu pristúpil premiér Sobotka až na samom konci volebného obdobia, a ako sa ukázalo, bolo to už neskoro.

Najbližšie týždne a mesiace teda rozhodnú o tom, či Smer nájde v sebe dostatok pudu sebazáchovy a naštartuje očistný proces, alebo sa vydá po trvalo zostupnej trajektórii, ktorá nakoniec skončí v marginalizácii strany, ako sa to stalo u sesterskej ČSSD.

Roman Michelko

(text vyšiel aj v Slovenských národných novinách)