Matovič nám svojou päťstovkou nastavil zrkadlo

Poďme sa ešte zamyslieť nad Matovičovou korupčnou volebnou päťstovkou. Je to jednoznačne úplatok, nech sa na to dívame akokoľvek: zobrať zo spoločných peňazí, z daní všetkých občanov, a rozdať ich s jasne deklarovaným zámerom ovplyvniť výsledok volieb.

Práve on, ktorý toľko táral o antikorupčnosti, o nekorupčnosti a boji proti korupcii, tu ukazuje svoj postoj k samotnému princípu podplácania. No ale možno to len my, ktorých on nazýva dezolátmi, nechápeme hĺbku jeho antikorupčného myslenia. On tú svoju volebnú päťstovku totiž stavia do svetla, akoby to bolo tak trochu aj sociálne opatrenie – chudobným dať, nech si prilepšia.

On tento typ transakcií nenazýva korupciou a zjavne ich chápe ako štandardnú súčasť sociálno-ekonomických vzťahov. V jeho svete teda naozaj možno je OĽaNO skutočným antikorupčným hnutím, pretože korupcia je tak hlbokou súčasťou jeho logiky a morálky, že ju vlastne už ani nevníma.

Dá sa korupcia vnímať ako sociálne opatrenie? Keď sme opustili socializmus a privítali kapitalizmus, tak nám západní teoretici vysvetľovali, že nespravodlivé črty kapitalizmu treba akceptovať, lebo sú súčasťou ekonomického mechanizmu, ktorý ľudstvu zabezpečuje blahobyt a prosperitu. Že v ekonómii to prosto je tak: čo funguje a prináša blahobyt a prosperitu, je užitočným nástrojom. Nuž, a takto by sa možno podľa Matoviča dalo hľadieť aj na korupciu (možno nielen volebnú), ak by sme našli logiku v tom, že vlastne je to nástroj ekonomických vzťahov, ktorý umožňuje život spoločnosti v prosperite a blahobyte.

Koniec-koncov, ak trochu prižmúrime oko, tak môžeme povedať, že výhody, ktoré má napríklad kapitalista v porovnaní so svojím zamestnancom, sú v podstate tiež iba čímsi podobným ako korupcia: veď spoločnosť si takto nastaveným fungovaním ekonomických vzťahov kupuje jeho geniálnu schopnosť riadiť výrobný reťazec tak, aby spoločnosť ako celok mala dostatok tovarov, ktoré potrebuje, lebo ho to motivuje ďalej podnikať a produkovať bohatstvo, no nie?

Matovič tu vlastne iba ďalej rozvinul logiku a morálku, ktorá je kapitalizmu vrodená, a ktorú on ako podnikateľ má v krvi. Napokon, veď čo iné by ste čakali od človeka, ktorý dokáže najazdiť na fabii dennodenne šesťsto kilometrov a diplomovku si dá napísať kamarátovej sestre?

A vlastne, keď sa nad tým zamyslíme, túto istú logiku máme v sebe dnes už mnohí. Keby sme sa v tom chceli vŕtať ešte hlbšie, mohli by sme sa aj nepekne zamotať. Totiž, mohli by sme napríklad zistiť, že my všetci sme vlastne dennodenne korumpovaní. Čím?

Fenoménom tzv. zlatej klietky. Ruku na srdce: koľkí radšej vezmeme lepšie platenú prácu u pažravej korporácie, než u domáceho podnikateľa? Koľkí radšej kúpime lacnejšiu otravinu z chemickej španielskej megaplantáže, než produkt slovenského farmára? A napokon, veď o tom sú aj každé parlamentné voľby: zvoliť si medzi zvrchovanosťou, spravodlivosťou, svojstojnosťou (alebo aspoň šancou na aký-taký kompromis), a medzi príslušnosťou k bohatému svetu veľmocí, za ktorú sa však platí vazalstvom. Koľkí z nás volíme vo voľbách aj podľa iných princípov než podľa toho, ktorý tábor dáva perspektívu (je otázka či nie je iluzórna) väčšieho bohatstva, väčších výplat, viac a lepšieho tovaru v obchodoch?

Tak to radšej nechajme tak a poďme si ešte dať niečo z dobrôt z Lídla či Kauflandu, ktoré nám ostali po Veľkej noci. Veď sa máme vlastne výborne, tak načo sa v tom rýpať, no nie?