Táto pomoc Panny Márie sa ukázala ako účinná a dodnes je sv. ruženec silnou zbraňou proti bludárom, čoho sú si dobre vedomí a úprimne ho nenávidia. Vďaka tomuto zjaveniu a daru sv. ruženca bola zachránená Európa pred nadvládou mohamedánov i protestantov a pevne dúfame, že bude zachránená opäť.

Modlitbu sv. ruženca šírila predovšetkým rehoľa, ktorú založil sv. Dominik. Mimoriadne sa o jej rozšírenie zaslúžil bl. Alan de la Roche v 15. storočí, ktorý založil prvé ružencové bratstvo. Panna Mária sa zjavila aj jemu a odovzdala mu 15 prisľúbení pre tých čo sa budú modliť ruženec.

Pomoc Panny Márie Ružencovej sa prejavila v osudových bitkách pri Lepante a pri Viedni, keď hrozilo, že moslimské hordy ovládnu kresťanskú Európu. Pápež, sv. Pius V. vyzýval všetkých kresťanov aby sa v deň boja modlili ruženec. On sám sa uchýlil s kardinálmi do baziliky Panny Márie Snežnej a modlil sa. Odrazu počas dňa vstal a nariadil, aby všetci ďakovali za víťazstvo. Správa o víťazstve prišla až omnoho neskôr. Vtedy povedal: „A teraz prepustíš Pane služobníka svojho v pokoji!“ Neskôr ustanovil na pamiatku sviatok Panny Márie Ružencovej.

Panna Mária Karmelská – Škapuliarska

Toto významné zjavenie sa odohralo 16. júla v roku 1251 v anglickom Cambridgi karmelitánskemu mníchovi sv. Šimonovi Stockovi. Karmelitánsky rád založil počas krížových výprav do Svätej zeme Berthold z Kalábrie v roku 1156, v pohorí Karmel, ktoré oddeľuje Galileu a Samáriu. Niektorí mnísi odišli kvôli saracénskym útokom do Európy, kde sa rád postupne rozšíril.

V Anglicku sa predstaveným rádu stal sv. Šimon Stock. V onen horeuvedený deň sa mu zjavila Panna Mária a povedala mu: „Prijmi, milý syn môj, tento škapuliar ako odznak svojho rádu a môjho bratstva, pre teba a pre všetkých karmelitánov mimoriadne znamenie milosti; kto s ním zomrie, nezakúsi večný oheň. On je znamenie spásy, ochrana v nebezpečenstvách, záruka pokoja a večnej zmluvy.“ Potom zmizla a zanechala mu v ruke škapuliar, akúsi zmenšenú verziu rúcha, ktoré prikrýva plecia, hruď a chrbát a nosia ho dominikáni, františkáni, karmelitáni, augustiniáni a iní rehoľníci.

Sv. Šimon založil škapuliarske bratstvo a slávnostne ho schválil v roku 1322 pápež Ján XXII. Bratstvo sa rýchlo rozšírilo do celého sveta a škapuliar nosili mnohí svätci a nosia ho dodnes mnohí laici.

Záver

Horeuvedené zjavenia predstavujú skutočne len vrchol ľadovca. Keby sme mali vypočítať všetky zdokumentované zjavenia, ako to urobil známy mariológ René Laurentin, dospeli by sme k úctyhodnému číslu 2400. Už z tohto počtu je zrejmé, že Panna Mária ako starostlivá Matka bdie nad kresťanmi a snaží sa im pomáhať. Povinnosťou našej synovskej lásky je s vďakou prijímať rady, pomoc a napomenutia Panny Márie. Preto si máme Cirkvou odporúčané a vierohodné súkromné zjavenia ctiť a čerpať z nich duchovnú potravu.

Na druhej strane nás nesmierna vážnosť a dôstojnosť Božej Matky nabáda k tomu, aby sme boli pri dôvere v súkromné zjavenia veľmi opatrní. Ako píše Lorenzo Scupoli vo svojom Duchovnom boji, diabol môže vyvolať aj rôzne zjavenia svätých na to, aby zmiatol veriaceho, uviedol ho do zúfalstva, či vzbudil v ňom pýchu a domýšľavosť. Rozumný katolík má strach zo zjavení. Zľakla sa aj samotná Panna Mária pri Zvestovaní a archanjel Gabriel ju musel upokojovať.

Podobne sme čítali vyššie ako sv. Epifanus pri zjavení Panny Márie v Konštantínopole povedal: „Vidím a bojím sa.“ K zjaveniam musíme pristupovať s posvätnou bázňou a opatrnosťou, nie s domýšľavou zvedavosťou a nádejou, že budeme vyvolení a slávni, alebo že nám bude odhalené niečo, čo Cirkev a ostatní kresťania nevedia.

Dobový trend, ktorý učí pristupovať veriacich k Panne Márii, anjelom, svätým či dokonca k Pánu Ježišovi s familiárnosťu, často hraničiacou až s drzosťou a nevkusom bez posvätnej bázne, dnes formuje ľudí, ktorí si neuvedomujú svoju malosť oproti Bohu a jeho poslom. Namýšľajú si, že si môžu s Bohom „pokecať“ ako s nejakým kamarátom, priamo a hocikedy. To je však veľký omyl.

Priamy kontakt s Bohom je milosť taká nevýslovná a zaväzujúca, že len málokto by bol schopný uniesť takú zodpovednosť, ak by nebol svätý a Boh ho na to nepripravil. Katolík má svätú apoštolskú a katolícku Cirkev, ktorá mu sprostredkúva Božie Zjavenie skrze Vieru, Tradíciu a Učenie; a priamy kontakt s Bohom skrze obetu sv. omše. Na spásu viac nepotrebuje. Ak dostane zjavenie súkromné, mal by sa pokorne triasť nad takou milosťou a pýtať sa ako Bohu môže prejaviť svoju vďačnosť za tento nezaslúžený dar.

Veriť v súkromné zjavenia nie je povinnosťou kresťana. Súkromné zjavenia nie sú potrebné na spásu, podobne ani viera v tieto zjavenia. Kresťan katolík je povinný veriť bez zjavení, na základe učenia Cirkvi a Svätého Písma. Svätci a skromní katolíci sa nedožadujú zjavenia, to by bola voči Bohu nesmierna opovážlivosť, naznačujúca, že na to, aby dotyčný uveril, musí Boh vykonať ešte niečo navyše, okrem toho, čo vykonal spásnym obetovaním Svojho Syna.

V tom môže byť pre nás stredoveký prístup k súkromným zjaveniam veľmi podnetný. Zjavenia nepodceňovať, ale byť opatrný. Brať ich predovšetkým ako súkromnú milosť a čakať na schválenie Cirkvou. Veriť, ak bude niekto osobne tvrdiť, že mal zjavenie a je to vierohodná osoba, lebo Bohu nie je nič nemožné, ale použiť toto zjavenie, posolstvo, napomenutie na vlastné zdokonalenie a nie na senzáciu. Skúmať, či zjavenia nie sú v rozpore s učením Cirkvi a akonáhle by to tak bolo, tak okamžite ich odmietnuť. Pretože ako písal sv. Pavol: „Aj keby prišiel anjel z Neba a hlásal vám niečo iné ako sme vám hlásali my, nepočúvajte ho.“

Článok pôvodne vyšiel na christianitas.sk

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.