-Uplynulo 25 rokov od spustenia kupónovej privatizácie v Československu. Zapojili ste sa vtedy do nej?-

Nezapojil som sa do nej z viacerých dôvodov. Myšlienka, ktorá sa verejne prezentovala, bola rozdať ľuďom podniky prostredníctvom kupónov. Tým, že som mal skúsenosti s podnikaním a obchodovaním od roku 1982, som dospel k názoru, že kupónová privatizácia nebola pre ľudí. Bola vymyslená pre niekoľko skupín, ktorým sa touto formou dala možnosť, doslova zo dňa na deň zbohatnúť. Výhodou bolo to, že kto pochopil jej princíp, ten nemusel byť ani súčasťou týchto skupín. Mohol si to organizovať sám. Stačil mu základný kapitál alebo úvery z bánk. Tento spôsob privatizácie dal podnikavým ľuďom možnosť, legálne rozkradnúť tento štát, skupovaním kupónových knižiek od obyvateľstva. Kupónová privatizácia pre občanov ani do štátneho rozpočtu vonkoncom nič nepriniesla. To, čo získali predajom kupónových knižiek, použili, obrazne povedané, iba na rožky.

-Ako sa teda malo privatizovať?-

Ukázalo sa, že žiadny spôsob privatizácie pri zmene z centrálne riadeného na trhové hospodárstvo nemôže byť spravodlivý. Nebol správny spôsob, keď sa na privatizácii štátneho majetku mohli zúčastniť jedine ľudia blízki vláde. Zároveň nie je správna ani privatizácia vypisovaním medzinárodných tendrov, kde nadnárodné spoločnosti sa môžu ľahko dostať k strategickému majetku, pretože disponujú dostatkom kapitálu, a tým možnosťou ovládnuť štát. Základným problémom je, že vždy, keď sa niekto dostal k moci, rozmýšľal len na štyri roky dopredu. Napadá mi v tejto súvislosti citát z knihy aforizmov “Ens Cogitans”: Politik je človek, ktorý prichádza ako hosť s vedomím, že odíde ako lakomý hostiteľ.

-Bývalý minister privatizácie a financií Ivan Mikloš sa vyjadril, že kupónová privatizácia zabránila rozkrádaniu podnikov. Vy s tým súhlasíte?-

Každý má právo na svoj názor. Ako som spomínal už skôr, na kupónovej privatizácii som sa nezúčastnil a tak môžem mať v tejto otázke potrebný nadhľad. Podľa mňa je však tento jeho názor hlúposť. Vlastníctvo podnikov sa dostalo do rúk investičných fondov. Podniky, o ktoré sa zaujímali potenciálni domáci či zahraniční kupci, sa predali. Naopak, podniky v horšom stave sa doslova vytunelovali. Pre fondy bolo jednoduchšie rozpredať ich ziskové časti, ako do nich investovať a pripraviť tak na konkurenciu v trhovom prostredí. Samozrejme, boli aj výnimky, ale tých bola menšina.

-Spomínali ste výhodu, že ste mali skúsenosti s podnikaním od začiatku 80-tych rokov. Ako k tomu došlo?-

Tým, že som začiatkom 80-tych rokov pracoval na obchodnom oddelení pri veľvyslanectve ČSSR vo Viedni. Mal som na starosti šesť podnikov zahraničného obchodu, ktoré pokrývali široké spektrum tovarov od strojárskych výrobkov po textil. Bol som omnoho mladší a aktívnejší ako moji kolegovia, ktorí do Viedne chodili akurát profesionálne dožívať. Mal som 26 rokov, bol som plný entuziazmu, preto som sa snažil pochopiť spôsob západného podnikania a v tom čase vyťažiť z neho pre štát maximum.

-Keď došlo k Novembru 1989, vnímali ste to teda ako šancu, aby ste mohli začať podnikať aj v Československu?-

Po roku 1986 som sa stal riadiacim zamestnancom čisto rakúskej spoločnosti a už vtedy som reálne musel podnikať.

-A to bolo počas socializmu možné?-

Áno, bolo to možné.

-Kto vám pomohol? Otec, ktorý mal vysoké vládne funkcie?-

Nie. Môj otec zomrel už v roku 1985 po dlhej a ťažkej chorobe. Po jeho smrti som sa vrátil z Rakúska do materského podniku PZO Technopol, kde mi vtedajší generálny riaditeľ navrhol, aby som sa začal zaoberať obchodom so Sovietskym zväzom. Bral som to ako mrhanie mojimi skúsenosťami, ktoré som získal so západným spôsobom podnikania. Preto som hľadal všetky možné varianty, aby som sa prostredníctvom československých spoločností dostal späť do Rakúska. V roku 1986 som oslovil našu pobočku Medzinárodného zväzu novinárov, ktorému šéfoval syn neskoršieho generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša, či môžem pracovať v zahraničí prostredníctvom nich. Tejto organizácii chýbali peniaze a moji zahraniční zamestnávatelia im odvádzali za mňa časť prostriedkov.

-Na Slovensku ste začali podnikať už koncom 80-tych rokov prostredníctvom firmy VADIUM. Mnohí známi podnikatelia začínali s dovozom počítačov na Slovensku. Čím ste sa zaoberali vy?-

Opravil by som vás. V Československu som začal s dovozom počítačov vo veľkom ako prvý, ešte v roku 1986. Dovtedy ich k nám v malom dovážali len podnik zahraničného obchodu Omnia, Kancelárske stroje Praha a JZD Slušovice. Tie však nevedeli pokryť dopyt a jeden počítač stál aj viac ako 300.000 korún, čo bola vtedy cena veľkého rodinného domu na vidieku. Navrhol som môjmu rakúskemu zamestnávateľovi, že by som na to našiel na Slovensku partnera. Tým sa stali Bratislavské elektrotechnické závody BEZ, ktoré mali problém s plnením plánu a príjmami. Dohodol som sa so šéfom BEZ Antonom Kajabom a obchod sa mohol zrealizovať. Problém s nedostatkom devíz sme vyriešili metódou prvotnopospolnej spoločnosti, výmenným obchodom. Začiatkom roku 1989 vznikla myšlienka, aby sa počítače dovážali v ďaleko väčšom rozsahu. Vytvorila sa akciová spoločnosť VADIUM, do ktorej vstúpila Investičná a rozvojová banka (IRB) na čele s Jozefom Tkáčom, BEZ a rakúska firma Emanuel Bezenek. Paradoxne, veľké plány stroskotali 17. novembra 1989. Nasledujúci rok som zmenil štruktúru firmy, kde už nefigurovali akcionári BEZ a IRB. Dopyt po počítačoch veľmi rástol a firma VADIUM z toho profitovala.

-Asi to išlo dobre, keď sa v roku 1992 v médiách objavila informácia, že ste najbohatší človek v Československu…-

Pokiaľ si dobre spomínam, napísal to redaktor Vladimír Jancura, ktorý mal len čiastočnú pravdu. Nebol som najbohatší, ale najhlúpejší v ponímaní súčasných podnikateľov. Zaplatil som totiž vysoké dane, čo iní – ani vtedy a ani teraz – nerobia.

-Ako vzniklo vaše spojenie s piešťanskými kúpeľmi?-

Od svojich 14 rokov som ich pravidelne navštevoval s rodičmi. Dokonca ako osemnásťročný som celé prázdniny brigádoval v kúpeľoch. Môj otec bol za socializmu šéfom Slovenskej štátnej plánovacej komisie, ktorá rozdeľovala financie v rámci celého hospodárstva. Piešťanské kúpele vďačili aj jemu za svoj vtedajší rozmach. Slovensko sa za socializmu stalo známym prostredníctvom zbrojárskej výroby. Z pohľadu otca to bolo jedno z mála odvetví, kde sa Slováci mohli presadiť na úkor Čechov v rámci federácie. Bolo vysoko ziskové a pomohlo rýchlejšie industrializovať Slovensko. Zároveň vychovalo odborníkov, ktorí sa po zmene režimu mohli okamžite uplatniť v automobilovom priemysle. Ten dnes nahradil zbrojárstvo a ťahá krajinu nahor. Kúpeľníctvo zasa bolo, podľa môjho otca, najlepšou cestou, ako podporiť cestovný ruch na Slovensku. Zahraniční hostia si zvykli na kvalitu a rozmanitosť našich kúpeľov a potom začali objavovať aj ďalšie krásy Slovenska. Takto sa od mladosti formoval aj môj vzťah ku kúpeľom.

-Ako ste sa dostali k možnosti ich privatizácie?-

Na začiatku roku 1994 počas druhej Mečiarovej vlády ma oslovil riaditeľ SLK Piešťany Stanislav Gajdoš, či by som nepomohol vybaviť bankovú záruku pre skupinu, ktorú viedol vtedajší minister zdravotníctva Viliam Soboňa. Údajne bol v tejto skupine tým najnižšie postaveným politikom. Záruku som vybavil, ale spomínaná skupina nesplnila podmienky dohody. Nemohli tak doložiť finančné krytie k známemu nočnému rozhodovaniu o privatizačných projektoch tesne po odvolaní premiéra Mečiara z funkcie v marci 1994. Tým pádom to bola asi jediná privatizácia, ktorú nemusela zrušiť dočasná vláda Jozefa Moravčíka.

-Prečo ste potom vstúpili do celého procesu?-

Viacero dlhoročných zamestnancov SLKP, ktorí ma poznali viac ako 20 rokov, ma oslovilo, aby som sa do celého procesu zaangažoval osobne. Tak vznikla myšlienka a dohoda o vytvorení akciovej zamestnaneckej spoločnosti, ktorá by tesne po privatizácii previedla akcie na spoločnosť VADIUM Group. Podmienkou bolo, že zamestnanci by získali v spoločnosti VADIUM Group 51-percentný podiel. Tým dokázala táto spoločnosť zabezpečiť financovanie. Celý proces sa mal uskutočniť ešte počas obdobia Moravčíkovej vlády. Napokon však tento kabinet neprivatizoval. Nakoľko nedošlo k politickej dohode vnútri koaličných strán o rozdelení vplyvu pri privatizácii a rozhodnutie odložili na čas po parlamentných voľbách, keďže si verili, že v nich uspejú. Po nich mala nastúpiť zrekonštruovaná vláda s iným premiérom ako Moravčík a s jasnými politickými dohodami. To sa im napokon nepodarilo a vládu opäť zostavoval Mečiar.

-Ako to pokračovalo ďalej?-

Plán, o ktorom som hovoril, sa podarilo s veľkými problémami zrealizovať za Mečiarovej vlády.

-Čo máte na mysli?-

Polená pod nohy nám hádzala spoločnosť, ktorá sa už minulosti neúspešne pokúšala o privatizáciu SLKP v pozadí s poprednými členmi HZDS. Okrem toho sa o privatizáciu pokúšala aj spoločnosť Slovakiatherme, ktorá chcela zaplatiť jednu miliardu Sk. Tá však nevedela Fondu národného majetku (FNM) preukázať zdroj a pôvod finančných prostriedkov, ktoré v ponuke deklarovala. Navyše, konateľ tejto spoločnosti bol zároveň konateľom Unicomexu, ktorý nadobudol od FNM Západoslovenské nábytkárske závody za kúpnu cenu 110 miliónov Sk a za štyri roky splatila len 100.000 Sk, čo bolo len 0,09 % z kúpnej ceny! FNM bol teda oprávnene presvedčený, že spoločnosť, ktorá nevie preukázať finančné krytie na privatizáciu SLKP, zavádza. Naopak, VADIUM Group mala kúpnu cenu 602.429.000 Sk, z toho polovicu mala preinvestovať do rozvoja kúpeľov. Prvá splátka činila 120 miliónov Sk a bola uhradená pri podpise zmluvy o prevode 51 % akcií SLKP. Následne VADIUM Group získala celkovo 66 % akcií. Tieto argumenty však neskôr, keď sa začalo moje prenasledovanie, nikoho nezaujímali. Počas môjho pôsobenia na čele SLKP sa zisk pohyboval na úrovni 100 miliónov Sk ročne. Vtedy sme mali asi o 830 zamestnancov viac ako po nástupe zahraničného vlastníka v roku 2002, čo znamenalo vyššie celkové náklady o viac ako 200 miliónov Sk. Paradoxne, nový vlastník, na rozdiel od nás, nevykazoval zisk. Pri úspore mzdových nákladov po prepustení ľudí mal mať ročný zisk približne 300 miliónov korún. Pri takýchto úsporných opatreniach sa dala jedna miliarda kúpnej ceny splatiť za tri až štyri roky. Tieto čísla by mal pochopiť aj živnostník – obuvník. Viac sa k tomu nechcem vyjadrovať.

-Z kúpeľov ste však museli odísť po nástupe vlády Mikuláša Dzurindu. Ako jeden z mála z tých, ktorí dostali nálepku Mečiarov privatizér. Keď ste odišli zo Slovenska, dostali ste azyl v Rakúsku. Ako to bolo možné?-

Spresním to. Neodišiel som zo Slovenska. V Rakúsku som bol hospitalizovaný po ťažkej zlomenine nohy a na Slovensko som sa už nevrátil. Bol som osem rokov v azylovom konaní. Môžem iba konštatovať, že Rakúsko bolo a je právny štát bez politických zásahov do súdnictva.

-Ako ste potom prišli o kúpele?-

Po nástupe vlády M. Dzurindu v roku 1998 za mnou chodili emisári jednej skupiny, ktorá tvrdila, že sa pohybuje v blízkosti vládnej garnitúry. Chcela, aby sa práva a povinnosti spoločnosti VADIUM Group v súvislosti s piešťanskými kúpeľmi previedli na ich tretí subjekt. V praxi to znamenalo, že zamestnanci by stratili svoje podiely v piešťanských kúpeľoch. Nesúhlasil som s tým, hoci teraz trochu pochybujem, či som sa rozhodol správne. Tým som stratil nielen osem rokov života, ale aj postavenie úspešného a rešpektovaného podnikateľa. Napokon zamestnanci o svoje podiely prišli a takmer 40 percent z nich aj o prácu, no nie však mojou vinou, ale zásahom Dzurindovej vlády.

-V roku 2006 prokuratúra zastavila trestné stíhanie v kauze privatizácie piešťanských kúpeľov. Podľa špeciálnej prokuratúry v tejto kauze nielenže nedošlo k podvodu, ale chýbajú aj dôkazy, že by obvinení chceli 51 percent akcií kúpeľov sprivatizovať bez toho, aby uhradili kúpnu cenu a plnili zmluvné podmienky. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že firma VADIUM Group si riadne plnila zmluvné platobné podmienky voči FNM. Vyšetrovanie vašich aktivít v súvislosti s kúpeľmi v Piešťanoch sa začalo počas prvej Dzurindovej vlády. Ukončili ho na konci jeho druhej vlády. Brali ste to ako zadosťučinenie?-

Keď vás viac ako sedem rokov prenasledujú, prídete o rodinu, o majetok, o dobré meno, tak áno, v prvom momente cítite zadosťučinenie. Neskôr však príde pocit znechutenia nad tým, ako sa dá zneužiť štátna moc proti hocikomu, len s cieľom získania súkromných výhod pre seba. V histórií sa to síce dialo vždy, ale zle je, keď sa to stane práve vám a vašej rodine. Už nikdy sa nezbavím pomenovania Mečiarov privatizatér. Hoci sám som neprivatizoval, ale privatizovala spoločnosť, ktorá mala 2000 akcionárov. Podcenil som oblasť PR. Zoberme si príklad z histórie, križiacke vojny. V mene viery kresťania napichovali moslimov na koly a nikto to tak neodsudzuje ako napríklad valašského vládcu Vlada Tepeša alias grófa Drakulu, ktorý robil to isté, akurát mal zlé PR.

-Stretli ste sa vôbec niekedy aj s M. Dzurindom?-

Prvýkrát vo svojom živote som sa stretol s Mikulášom Dzurindom pred približne dvoma rokmi, keď som bol na prechádzke na bratislavskej Kolibe s dlhoročným známym. Dzurinda bežal oproti nám. Zastavil sa a podal ruku môjmu známemu, s ktorým ho viaže dlhoročná známosť z politiky. Následne podal ruku aj mne. Spýtal som sa ho, či vie, komu podáva ruku. Čakal som, že povie to, čo 99 percent politikov, vy ste predsa ten z piešťanských kúpeľov. Dzurinda však povedal, že vy ste predsa Karol Martinka, ktorý k Jánovi Čarnogurskému doviedol v roku 1994 čestného prezidenta nemeckej CDU Lothara Spätha. Prekvapila ma jeho pohotovosť, a teda inteligencia.

-Čím to bolo významné, že si to expremiér tak pamätal?-

Nemecko sa už vtedy zaujímalo o priemyselný potenciál Slovenska a hľadalo spôsoby investovania. Spolu s mojou advokátkou som prišiel s myšlienkou pozvať na Slovensko tohto nielen politika, ale aj vplyvného priemyselníka. Pri hľadaní spôsobu, ako prilákať silné nemecké firmy, sme rozpracovali koncepciu priemyselných parkov.

-Stretol sa vtedy aj s inými politikmi?-

Čarnogurský mal politickú funkciu, bol predsedom KDH. Späth sa nestretol so žiadnym z ministrov vtedajšej Moravčíkovej vlády. Zorganizoval som však stretnutie v piešťanských kúpeľoch s vtedy nedávno odvolaným premiérom Vladimírom Mečiarom a predsedom parlamentu Ivanom Gašparovičom.

-O čom ste rokovali?-

Rokovali sme o vytváraní priemyselných parkov na Slovensku a o možnej spolupráci medzi CDU a HZDS.

-A dohodli ste sa na tom?-

Myšlienka priemyselných parkov bola zaujímavá, ale vtedy nebola prioritnou, najmä pre nepochopenie zo strany ľudí z okolia predsedu HZDS, ktorí v nej nevideli v tom čase priestor pre svoj dostatočný profit. Presadila sa až o viacero rokov neskôr. Každá vláda to používala na populistickú propagáciu svojich výsledkov v oblasti zamestnanosti. Zahraničným investorom však v hlavnej miere vždy išlo o získanie odbornej, lacnej pracovnej sily, aby dosiahli čo najvyšší zisk. Nemali záujem o zvyšovanie zamestnanosti v zaostávajúcich regiónoch s nedostatočnou infraštruktúrou a vzdialených od západných hraníc krajiny.

-Ak sme hovorili o Dzurindovi, tak je namieste otázka, kedy ste sa naposledy stretli s Mečiarom?-

Bolo to pred devätnástimi rokmi, na sklonku roku 1997. Odvtedy som ho videl len na televíznej obrazovke.

-Ako spätne hodnotíte kritizovaný spôsob zmeny vlastníctva počas Mečiarových vlád?-

Kupónová privatizácia bol najrýchlejší spôsob, ako vytvoriť bohatú vrstvu na úkor celej spoločnosti. Spustila sa krátko po Novembri 1989 a jej autori cielene počítali s nevedomosťou a neskúsenosťou občanov. Ľudia, ktorí v predchádzajúcom režime budovali Slovensko, dopadli najhoršie. Generácia ľudí, ktorí sa narodili v povojnovom období a svoj produktívny vek prežili v socializme, doplatila na privatizáciu stratou zamestnania, nízkymi dôchodkami a chudobou. Mečiarova privatizácia mala dva zásadné aspekty. Myšlienkou bolo vytvoriť bohatých slovenských podnikateľov, aby vlastníctvo podnikov ostalo v domácich rukách. Počítal s podporou “obdarovaných”. Nerátal s tým, že vytvorí oligarchiu, ktorá sa mu neskôr otočila chrbtom, lebo z neho už viac nevedela vyťažiť. Mečiara totiž tlačili do toho, aby sprivatizoval aj strategické podniky. On však chcel, aby zostali v rukách štátu. Nechcem, aby to vyznelo ako jeho chvála, pretože nie je vylúčené, že ak by mal možnosť neskôr, tak by ich sprivatizoval tak či tak. Pred pár rokmi napísal Tom Nicholson v denníku Sme, že Mečiara riadili oligarchovia rovnako ako súčasnú vládnu garnitúru. Autor komentára sa zásadne mýli. Mečiar vytvoril oligarchiu a mal ju pevne “v rukách” do roku 1997.

-Kedy pocítili oligarchovia, že “starého” treba vymeniť?-

Začiatkom roku 1997 sa začalo preskupovanie v politickom spektre. Ukazovalo sa, že HZDS nemusí mať v nasledujúcich voľbách dostatok hlasov, aby vytvorilo samostatnú vládu. Potenciálni koaliční partneri hnutia, ako SNS a ZRS, kopili chybu za chybou. Jedni boli na smiech a druhí boli hanbou. Samozrejme, mám na mysli politické špičky a nie celé stranícke základne. Nechcem tým povedať, že keby Mečiar predsa len zostavil vládu, že by napokon nesiahol k rovnakým krokom ako neskorší Dzurindov kabinet. Práve jeho prvý kabinet spustil systém privatizácie, ktorý Slovensku spôsobil najväčšie škody. Ich dôvody neboli makroekonomické, ale úplne iné.

-Ktoré predaje máte na mysli? Energetiku?-

Energetiku, predaj Slovenských telekomunikácií a podobne. Ich argument – predať strategické podniky zahraničným koncernom – bol logický, lebo mali skúsenosti so spoluprácou so štátnou správou a štátnymi úradníkmi, ktorí zväčša vždy mysleli na seba a vždy aj budú myslieť na seba. Preto ich zahraniční investori dokázali sofistikovanými formami tunelovať. Každá ideológia vždy stroskotala na ľuďoch. To sa ukázalo aj v tomto prípade.

-Vy ste nepociťovali potrebu výmeny V. Mečiara?-

Nemal som ambície získavať ďalšie majetky a ovplyvňovať politické dianie. Keď som totiž vstupoval do piešťanských kúpeľov, bol som bohatší, ako keď som z nich odchádzal.

-Kedy ste nastúpili do Devín banky a ako k tomu došlo?-

Devín banka bola koncom roku 1995 pred kolapsom a hľadala krízového manažéra. Oslovil ma viceprezident Európskej banky pre obnovu a rozvoj Tomáš Pařízek a istý rakúsky podnikateľ spolu so zástupcami majoritných ruských akcionárov. Takže, nie vtedajší premiér Mečiar ako zvykli uvádzať médiá. Nastúpil som začiatkom roku 1996. Predseda predstavenstva Sergej Gorodkov ma požiadal, aby som našiel spôsob, ako dostať banku z veľmi zlej až beznádejnej finančnej situácie a z reálnej hrozby nútenej správy. Viac ako 80 percent jej úverového portfólia, ktoré bolo vo výške 600 miliónov korún, bolo nedostatočne krytých a nedobytných. Úvery sa pred mojím pôsobením v banke rozdávali bez akýchkoľvek analýz a znalosti podnikateľského prostredia. Národná banka Slovenska (NBS) hrozila, že Devín banke odoberie licenciu. Žiadna iná banka jej nechcela dať úložky a bolo mi jasné, že sa nedá ozdraviť normálnou bankovou činnosťou, keďže nemala k dispozícii prakticky žiadne finančné prostriedky.

-Tak vznikla myšlienka deblokovať dlh Ruskej federácie, ktorý bol vo výške viac ako jednej miliardy USD?-

Nešlo o deblokáciu, ako sa často neodborne spomína, ale o vysporiadanie dlhu, pretože ho ruská strana uznala a chcela tento záväzok splniť. Hľadal som spôsob, ako v rámci vysporiadania tohto ruského dlhu zapojiť Devín banku ako sprostredkovateľa a na základe toho získať pre ňu finančné zdroje. Po viacerých rokovaniach s ruským veľvyslancom Sergejom Jastržembským sa potvrdila možnosť doviezť vojenskú techniku. Až vtedy som začal rokovať s vládou SR, že v rámci vysporiadania ruského dlhu by bolo možné doviezť 12 stíhačiek MIG, ktoré potrebuje Armáda SR. V tom čase rokovala aj maďarská vláda o dovoze ruských stíhačiek. Slovensko získalo MIG-y za výhodnejších podmienok a lacnejšie. Zrealizovanie dovozu vojenskej techniky bežne trvá roky. V prípade SR však od dohody vlády s Devín bankou a od podpisu medzivládnej dohody až po prílet MIG-ov uplynul necelý rok.

-Koľko z tohto obchodu získala Devín banka?-

Dostala províziu približne 300 miliónov korún, ktorá ju zachránila. Devín banka sa postavila na nohy a dostávala úložky z iných bánk.

-Prečo ste z nej odišli, keď ste ju postavili na nohy?-

NBS tlačila na to, aby sa Devín banka venovala normálnej bankovej činnosti. Ruskí akcionári chceli získavať vklady od obyvateľov s prísľubom nereálne vysokého úroku, ktoré by sa zhodnocovali v Rusku. Ja som žiadal garanciu Ruskej centrálnej banky. Vtedy vznikol konflikt medzi mnou a ruskými akcionármi, lebo som nesúhlasil s posielaním vkladov slovenských občanov do Ruska bez záruky. Konflikt vyvrcholil mojím odchodom z funkcie generálneho riaditeľa. Radšej som obetoval prisľúbenú 20 miliónovú odmenu za ozdravenie banky, lebo som neveril tejto stratégií, čo sa neskôr aj potvrdilo. Stačilo, aby som v banke zostal ešte štyri týždne a odmenu by som dostal. Ja som však vstal a okamžite odišiel. Moji nástupcovia sa tomuto smerovaniu už nebránili. Pri mojom odchode začiatkom júna 1997 bola banka životaschopná a na 95 percent ozdravená.

-Devín banka skrachovala v roku 2001. Súdne spory súvisiace s týmto obdobím nie sú stále uzavreté. Sledujete tento vývoj?-

Nechcem sa k Devín banke viac vyjadrovať. Už tam nie som takmer 20 rokov, ale v médiách som s ňou neustále spájaný v nepravdivých súvislostiach. Prekvapuje ma neprofesionalita, že som neustále v médiách spomínaný ako manžel “poradkyne pre všetko”, čím narážajú na moju zosnulú manželku a na obdobie, keď sme sa pohybovali v blízkosti predsedu vlády Mečiara. Najmä, keď toto klišé spomínajú novinári, ktorí v tom období ešte ťahali za sebou žltú gumenú kačičku. V súvislosti so mnou si ani nedávajú námahu, aby si overili fakty, ktoré sú verejne dostupné napríklad v Obchodnom registri.

-Premiér Fico označil niektorých novinárov za protislovenské prostitútky. Stotožňujete sa s tým aj na základe vašich skúseností? Nie je to prehnané?-

Vyjadril by som sa k tomu všeobecne. Nezúžil by som to len na novinárov. Platí to, že koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Viacero známych, a nielen slovenských, novinárov sa k tejto téme vyjadrilo aj v minulosti, napríklad aj bývalý šéfredaktor amerických novín New York Times. Mne utkvel v pamäti výrok bývalého novinára a súčasného kňaza Karola Lovaša: Čím som starší, tým viac mi je jasné, že ako novinár som bol vždy len prostitútkou v rukách politikov. Táto téza sa však v súčasnosti viac hodí na politikov, ktorí sú bábkou v rukách vplyvných skupín vlastniacich aj médiá. Premiér Fico možno nezvolil správne slová, ale povedal informáciu, ktorá platí minimálne od roku 1993. Je paradoxné, že novinári, ktorí prispeli k pádu Mečiarovej garnitúry a boli v tom čase rešpektovaní, neboli napokon morálne ocenení a väčšinou upadli do zabudnutia.

-No dobre, ale čo potom sleduje premiér týmito útokmi? Chce odpútať pozornosť?-

To, čo sa deje v poslednej dobe, rôzne kauzy, niektoré oprávnené a niektoré príliš nafúknuté, slúžia na otestovanie sily premiéra a celej politickej scény. Tým nemám na mysli len koalíciu. V minulosti, keď bolo širšie spektrum vlastníkov médií, tak novinári mali väčšiu možnosť byť objektívni a hovoriť pravdu o ekonomických a aj iných kauzách. Médiá má v súčasnosti v rukách pár vplyvných skupín, ktoré na jednej strane financujú politikov a na strane druhej na nich útočia. Kedy a ako sa im hodí, používajú med a bič.

-Čiže za Mečiarovej éry boli novinári slobodnejší?-

Nechcem sa pasovať do pozície vševedka, ale v období vlády Mečiara novinári mali diametrálne väčšie pole pôsobnosti. Hoci žiadny človek nie je nezávislý. Ani novinári nie.

-Veď aj za Mečiara boli novinári napádaní a nielen ním…-

Mečiar bol pre súčasnú politickú garnitúru ponaučením. Chcel mať pod kontrolou len verejnoprávne médiá. Tie však musia byť tak či tak vždy bližšie k vládnucej garnitúre. Jeho krátkozrakosťou bolo, že sa o ostatné médiá nestaral a hovoril, že psy brešú a karavána ide ďalej. Vplyvné skupiny sa poučili a zistili, že vlastníctvom médií získavajú do rúk zbraň na formovanie verejnej mienky. Presne to sa deje v súčasnosti.

-To znie ako politologická úvaha, ale to nie je zrejme predmetom vášho záujmu. Čomu sa venujete v posledných rokoch?-

Po čiastočnom návrate na Slovensko v roku 2008 som premýšľal, čo budem robiť ďalej. Bol som frustrovaný z dlhých rokov prenasledovania. Nevyvážila to ani satisfakcia, že prenasledovanie sa skončilo ešte počas Dzurindovej vlády v júni 2006, keď špeciálny prokurátor zastavil trestné stíhanie voči mne. Práve Dzurindova garnitúra bola spúšťačom tohto prenasledovania. Snažil som sa teda očistiť svoje meno. Rôzne súdne spory SLKP sa neustále spájali s mojím menom, hoci som s nimi už nemal nič spoločné. Nemal som záujem podnikať a skôr som sa snažil byť nápomocný pri budovaní advokátskej kancelárie.

-Akým spôsobom?-

V tom období sa Slovensko dostalo do právneho sporu pre rozhodnutie vlády zakázať zisk zdravotným poisťovaniam. Začiatkom roku 2009 sme hľadali možnosť, ako ochrániť Slovensko od škôd, ktoré vyplývali z avizovaných arbitráží s vlastníkmi súkromných zdravotných poisťovní. Arbitráž s holandskou spoločnosťou EUREKO B.V. (v súčasnosti Achmea), ktorá vlastnila zdravotnú poisťovňu Union, už mala svojho právneho zástupcu, tak sme sa zamerali na najväčší prípad s HICEE, akcionárom zdravotnej poisťovne Dôvera. Hľadali sme najvhodnejšiu arbitrážnu kanceláriu. Do úvahy pripadali tri najlepšie možnosti. Len jediná z nich nemala konflikt záujmu, a to spoločnosť Skadden, Arps, Slate, Meagher & Flom. Advokátka Jana Martinková sa téme zákazu zisku zdravotných poisťovní venovala dlhodobo a zdieľala názor, že súkromným zdravotným poisťovniam neprislúcha zisk, ale len správny poplatok. Jej názory publikovala napríklad University of Greenwich v Londýne. Slovenská vláda dostala spoločnú ponuku Skaddenu s ňou s tým, že tento tím vie vyhrať arbitrážny spor. Viackrát sa to prezentovalo aj v slovenských médiách. Na základe toho Skadden dostal poverenie, ale vláda trvala na vlastnom konzultantovi na právny výklad. Skadden navrhoval advokátku Martinkovú, ale Ministerstvo financií SR s touto nomináciou nesúhlasilo. Problémom bolo pre nich moje meno. Napokon pracovala v tíme Skaddenu ako jeden z kľúčových členov, hoci neoficiálne. Od začiatku tvrdila, že tento prípad sa vyhrá. Napokon, citoval ju v komentári aj Marián Leško v denníku Sme v roku 2011 po vyhratej arbitráži: “HICEE vstúpila do Dôvery Holding až v septembri 2006, keď sa už diskutovalo o legislatívnych zmenách ohľadom zdravotných poisťovní. Arbitrážny súd mohol takúto investíciu posúdiť ako špekulatívnu, ktorá nie je chránená medzištátnou zmluvou.” Ďalším argumentom pri posúdení investície ako špekulatívnej bolo to, že Penta, nielen z daňových dôvodov, zriadila holandskú poisťovaciu spoločnosť HICEE prostredníctvom off shoru na Cypre. Tým pádom to nebola priama investícia a opäť nespadala pod bilaterálnu dohodu o ochrane investícií. Súd to tak aj vyhodnotil a Slovensko nemuselo zaplatiť požadované odškodné, ktoré sa postupne vyšplhalo až do výšky jednej miliardy eur.

-Čo v prípade ďalších spomínaných arbitráží?-

Skadden ponúkal výhru aj v prípade sporu s akcionárom Unionu, čo však už Slovensko z nepochopiteľného dôvodu odmietlo a vieme, ako to dopadlo. Do tretice, Skadden ponúkal vláde aj zastupovanie v spore so spoločnosťou EuroGas. Po odmietnutí rezignoval na ďalšiu spoluprácu. Príde mi ako luxus od vlády odmietnuť spoluprácu so spoločnosťou, ktorá v roku 2010 poskytla poradenstvo pri fúziách a akvizíciách v hodnote 266,8 miliardy USD, čo je približne 3-krát viac ako HDP Slovenska za rok 2010. Skadden je spoločnosť, ktorá radila a radí americkým prezidentom a vždy dosiahla klientom požadovaný výsledok.

-Kde beriete istotu, že by v týchto prípadoch uspeli?-

Z jednoduchého dôvodu, Skadden nikdy neponúkal zastupovanie, keď si nebol istý, že vyhrá. Nemenovaný poslanec Národnej rady SR mi v tom období na otázku, prečo nechce Slovensko úspešný tím aj na ďalšie arbitráže, odpovedal protiotázkou: Karol, koľko muselo Slovensko zaplatiť? S prekvapením som povedal, že nulu. A on na to, či nechápem. Veď koľko je provízia z nuly?