Poslanci zastupujúci občanov rozhodli: odteraz, keď Úrad verejného zdravia povie, ľudia sa budú musieť pri vstupe na mnohé verejné miesta preukazovať potvrdeniami o očkovaní, prekonaní ochorenia Covid-19 alebo o negatívnom výsledku testovania, v opačnom prípade tam nebudú vpustení. Za testy sa bude platiť, okrem výnimiek. Nezaočkovaní pendleri sa majú neustále „momkovať“ priamo na hraniciach, zamestnanci u zamestnávateľa, školáci v školách.

Napriek tvrdeniam koaličných politikov, že to tak nie je, tento zákon reálne núti ľudí dať sa zaočkovať, v opačnom prípade môžu byť v praktickom živote výrazne obmedzovaní a postihovaní – šikanovaním, ostrakizovaním a v konečnom dôsledku možno aj finančne.

Európsky parlament, Rada Európy, protestujúci občania… to všetko je málo

A to aj napriek jasnému občianskemu odporu, napriek tomu, že vo svete sa hromadia dôkazy o nebezpečných následkoch očkovania génovou terapiou a o tom, že táto vakcinácia ľudí nechráni alebo len málo chráni pred novými kmeňmi vírusu.

A tiež navzdory rezolúcii Parlamentného zhromaždenia Rady Európy z januára 2021 a navzdory nariadeniu Európskeho parlamentu. Tieto medzinárodné orgány a mnohé ďalšie medzinárodné inštitúcie a organizácie sú presvedčené, že v demokracii nie je možné ľudí proti ich vôli nútiť do očkovania proti Covidu-19 a akokoľvek ich diskriminovať, ak sa zaočkovať nedajú.

Opozícia tvrdí, že tento zákon je protiústavný a ozývajú sa aj hlasy, že v dôsledku jeho prijatia nastane chaos, pretože nie je jasné, ako sa tento apartheid bude v praxi uplatňovať, kde všade by sa ľudia mali potvrdeniami preukazovať.

Zľakne sa sup protestujúcich holubíc?

Čo môže prijatie tohto zákona spôsobiť? Jasné je, že nezaočkovanú časť občanov takéto rozhodnutie parlamentu pobúrilo, zatiaľ čo zaočkovaní s prijatím apartheidu viacmenej súhlasia. Nespokojní ľudia mienia aj naďalej protestovať, čo síce iste prispeje k ešte väčšiemu rozkolísaniu rozbúrenej hladiny politických vôd, ale niet dôvodu sa domnievať, že tie vlny koaličnú kocábku tentoraz už naozaj prevrátia: to by ich pred parlamentom museli stáť nie stovky, ale desaťtisíce.

Dnešná koronacistická koalícia však napriek tomu nemá veľmi ružové vyhliadky, a to ani krátkodobé, ani dlhodobé. Dá sa očakávať, že na jeseň sa nálada v spoločnosti zradikalizuje: s príchodom tretej vlny, s pribúdajúcimi zdravotnými komplikáciami zaočkovaných a so zvýšeným počtom nakazených z ich radov, s praktickým zavedením apartheidu, so zhoršenou ekonomickou situáciou sa mnohí ľudia po návrate z dovoleniek budú chcieť s vládnou juntou porátať za všetky veci, ktoré má na rováši, vrátane ukradnutého referenda, podivnej „samovraždy“ bývalého policajného prezidenta a ďalších prípadov, kde boli použití nájomní udavači.

Čo s tým urobí junta? To všetci vieme: bude sa snažiť ľudí udržať doma zákazmi a tých, ktorí budú protestovať príliš aktívne, pokropí slzným plynom. Takáto politika im však rozhodne nebude dvíhať volebné preferencie…

Ale z protestov si z toto dnešné panstvo nebude robiť ťažkú hlavu, pretože pár tisíc ľudí v uliciach pre túto vládnu garnitúru nie je nič, čoho by sa báli. Oveľa účinnejšie by boli kroky ako napríklad keď francúzski farmári priviezli pred francúzsky parlament vlečky hnoja. Lenže kde by dnes slovenský farmár vzal na vlečku s hnojom? A „holubičí“ národ bratislavský (lebo tu sa deje podstatná časť protestov) iné, pre vládnu juntu naozaj bolestivé metódy protestov ešte neobjavil.

Kľúč k budúcnosti: Boris Kollár

Ale voľby sa predsa len blížia. Vlečie sa to síce neznesiteľne pomaly, ale dva a pol roka, to nie je zase až tak veľa. Možných scenárov ďalšieho vývoja je stále viacero, ale ich spoločným menovateľom je Boris Kollár. Podľa viacerých pozorovateľov práve on je jazýčkom na váhach medzi koalíciou a opozíciou, medzi pádom vlády a jej zotrvaním. A dokonca medzi referendom a nereferendom.

Poslanec Tomáš Taraba (Život – národná strana) ešte predtým, ako Národná rada schválila zákon o kovidovom apartheide o verejnom zdraví, na otázku, či táto vláda vydrží do termínu konania riadnych parlamentných volieb na jar 2024, uviedol: „To úplne závisí od Borisa Kollára, dokedy tam ešte bude chcieť byť. Dnes je kľúčom ku všetkému Boris Kollár. Keď si on povie, že už stačilo, a môže na to mať milión dôvodov, tak toto ďalej fungovať nebude. Boris Kollár sa musí rozhodnúť, kde je, na ktorej strane. Ak ten zákon o ,apartheide‘ prejde, z koaličných strán to najviac zomelie jeho.“

Zákon teda prešiel, ale zatiaľ sa nezdá, že by to Kollárovcami nejako príliš otriaslo. Boris Kollár, tak ako doposiaľ dokázal umne lavírovať a vznášať sa nad čoraz hlbšou priepasťou oddeľujúcou oba politické brehy, aj tentoraz objavil spôsob ako prísť k voličovi, parafrázujúc ľudovú rozprávku, „ani vo dne ani v noci, ani peši, ani na voze, ani oblečený, ani nahý“.

Najlepší žonglér

Kto sa ešte stále pýta, čo vlastne Kollárovo hnutie Sme rodina ponúka, ten si zrejme nevšimol tento jeho politický talent: vcelku úspešne premosťovať to, čo sa premostiť nedá. A preto jedna z kľúčových otázok o slovenskej politickej budúcnosti je, či ešte dokáže takto balansovať aj naďalej, alebo to už z nejakého dôvodu tak nebude.

Zatiaľ však vo svojej politike úspešne pokračuje. Tak pristúpilo aj k hlasovaniu o zákone o kovidovom apartheide o verejnom zdraví: zo 17 poslancov Sme rodina deviati hlasovali za návrh, kým ôsmi ho tou či onou formou nepodporili: Linhart, Hajšelová a Svrček boli proti, Goga nehlasoval a Krajčír, Pčolinská a Krištúfková boli neprítomní – rovnako ako aj samotný Boris Kollár. Ten vraj nie je na dovolenke, ale mal akurát odletieť za mamou do zahraničia, aby jej odniesol lieky…

Len pre úplnosť dodajme, že klub OĽaNO (s výnimkou Martina Čepčeka, ktorý práve bol z Matovičovho klubu exkomunikovaný), SaS a Za ľudí, vrátane dvoch odídencov, hlasovali jednohlasne za, zatiaľ čo Smer, ĽSNS a všetci odídenci z týchto klubov boli jednohlasne proti.

Ivan Lehotský