Budapešť 4. februára 2023 (HSP/The American Conservative/Foto:TASR/AP/MTI-Szilard Koszticsak)

Politológ Gladden Pappin bol minulý týždeň na stretnutí skupiny s maďarským premiérom Viktorom Orbánom a ponúka o ňom podrobný analytický prehľad, píše veterán konzervatívnej žurnalistiky Rod Dreher

Ukazuje, aký je Orbán sofistikovaný mysliteľ. Úryvky:

“Skutočným problémom,” povedal nám premiér Orbán, “je, že niet nikoho, kto by sa postavil proti hlavnému prúdu” – konkrétne proti hlavnému prúdu, ktorý zastáva názor, že k vojne treba pristupovať tak, aby sme boli na správnej strane dejín. Západ sa ocitol medzi názorom, že materiálna podpora Ukrajiny je potrebná na to, aby sme boli na správnej strane dejín, a skutočnosťou, že takáto podpora so sebou nesie riziká. Táto analýza bola kontextom premiérovho záveru, že “v dôsledku toho sa my” – teda hlavní západní aktéri, ktorých názor načrtol, nie samotné Maďarsko – “čoraz viac zapájame do vojny”.

Premiéra zjavne trápila absencia heuristiky, podľa ktorej by sa rozhodoval medzi, ak chcete, svetonázorovým a rizikovým prístupom k materiálnej podpore Ukrajiny. Je priama podpora Ukrajiny svetonázorovým imperatívom (ak áno, prečo nejsť až do konca?), alebo riziko nekontrolovateľnej eskalácie odporúča opatrnosť? Konkrétny Orbánov záver bol, že keďže sa žiadni západní aktéri nesnažia zhodnotiť celú situáciu alebo vybrať jednu odpoveď, “situácia je čoraz horšia”. Jeho poznámka nebola v žiadnom prípade vyhlásením, že Západ je vo vojne ako takej. Skôr to bolo poľutovanie nad tým, že Západ sa “čoraz viac angažuje” kvôli svojmu postupnému prístupu v poslednom roku, keď veľkolepá rétorika o strete medzi demokratickými a autoritárskymi režimami v skutočnosti prináša len okrajové – ale čoraz nebezpečnejšie – vyčlenenie západných zdrojov.

Môj výklad je len mierne odlišný. Podľa mojich poznámok Orbán síce povedal, že Západ je de facto vo vojne s Ruskom, ale veľmi jasne si myslí, že je to hrozná myšlienka, a podľa mojich spomienok to povedal v kontexte varovania západných spojencov Maďarska, že tu hrá nebezpečnú hru. Inými slovami, pochopil som, že hovorí, že tí, ktorí rozhodujú v iných západných krajinách, klamú sami seba o tom, čo v skutočnosti robia na Ukrajine, a vystavujú nás všetkých nebezpečenstvu oveľa širšieho konfliktu. Viac o tomto bode:

Západ sa tak dostal do akejsi strategickej paralýzy (môj výraz, ktorý sa snaží vystihnúť myšlienku): neusiluje sa o okamžité prímerie, pretože by to nezvládlo test svetovej historickej dôležitosti, ale neusiluje sa ani o okamžité alebo úplné víťazstvo, pretože by to znamenalo riziko jadrovej vojny. Na otázku, aká by bola odpoveď na konflikt, Orbán neváhal odpovedať takmer axiomaticky: “ak by sme chceli dosiahnuť mier, musíme najprv presvedčiť obe strany, aby uzavreli prímerie.”

Zdá sa mi to správne. Naši lídri svojou rétorikou robia ukončenie tohto mimoriadne riskantného konfliktu rokovaním čoraz menej možným. V tom spočíva idiotstvo neustálych odkazov na Mníchov 1938 v americkej tlači a zo strany niektorých amerických politikov. Ak sa mierové rokovania opisujú ako Chamberlainova hlúposť “mier v našej dobe” po stretnutí s Hitlerom, potom sa akýkoľvek pokus ukončiť tento konflikt pred ďalším krviprelievaním, rozšírením vojny alebo, nedajbože, jadrovou výmenou stáva politicky nemožným. Čí je to záujem?

Ďalšia ukážka z Pappinovho článku, pretože je v miernom rozpore s mojou vlastnou správou o tejto udalosti:

V tejto chvíli premiér predstavil svoj dojem z ruského pohľadu: po prvé, že veria, že čas je na ich strane, a po druhé, že sa domnievajú, že potrebujú nárazník medzi sebou a NATO. V kombinácii s postupným prístupom Západu znižuje odlišný názor Ruska aj pravdepodobnosť okamžitého ukončenia konfliktu. Práve v tomto kontexte Orbán opísal svoj dojem z ruského pohľadu na Ukrajinu. Primárnym cieľom Rusov je podľa neho udržať NATO ďaleko od ruských hraníc a “ak to nie je možné, vytvoriť Afganistan medzi Ruskom a ukrajinskou hranicou”. Na rozdiel od niektorých pôvodných dojmov premiér nestotožnil Ukrajinu a Afganistan, ale povedal, že Rusko, žiaľ, vytvára zničenú “bezpečnú zónu”.

Pochopil som, že Orbán povedal, že Rusko premenilo Ukrajinu na Afganistan v tom zmysle, že z veľkej časti krajiny urobilo neovládateľný, chaotický neporiadok v záujme vytvorenia, áno, zničenej “bezpečnej zóny” medzi Ruskom a krajinami NATO. Ak je Pappinov citát správny – a možno je; žiaľ, moje poznámky neponúkajú vysvetlenie -, je to významný rozdiel. Strategický zmysel má, že ak Rusko nemôže dobyť Ukrajinu, pokúsi sa ju zničiť do takej miery, aby bola ako spojenec NATO nepoužiteľná. (Netvrdím, že Orbán mal na mysli práve toto; hovorím o svojom názore.) Keď proukrajinskí západní intelektuáli a politici hovoria o vstupe Ukrajiny do NATO – ako to urobil v roku 2008 vtedajší prezident George W. Bush -, potom odsudzujú túto trpiacu krajinu na to, aby ju zničilo Rusko, ktoré takýto výsledok nemôže tolerovať.

Každopádne si to prečítajte celé. Môžete si tiež prečítať správu Niccola Solda o tom, čo v poslednom čase hovorí o vojne ľavicový chorvátsky prezident Zoran (Zoki) Milanovič. Úryvok:

Od začiatku tohto konfliktu Milanovič presadzuje dve myšlienky: 1) toto nie je naša (chorvátska) vojna a b) Rusko tak či onak zvíťazí, pretože je to preň existenčný konflikt, na rozdiel od Západu. Prezidenstvo v Chorvátsku je takmer úplne ceremoniálne, s výnimkou toho, že držiteľ úradu je vrchným veliteľom chorvátskych ozbrojených síl. Výkonnú moc má premiér, ktorým je v súčasnosti Bruselom obľúbený Andrej Plenkovič zo stredopravého HDZ. Na rozdiel od Milanoviča sa Plenkovič rozhodol, že v otázke vojny na Ukrajine nebude hýbať loďou a bude sa pevne držať prevládajúcej línie, ktorá prichádza z Bruselu.

Na druhej strane Milanovič neustále vystrkuje svoj krk rôznymi vyhláseniami pre médiá, možno preto, že dospel k záveru, že mu to jeho funkcia umožňuje. Viac o tom nižšie.

Zoki tento týždeň rozzúril priaznivcov Ukrajiny nielen tým, že povedal, že Západ (rozumej: USA a Veľká Británia) už roky provokuje Rusko, ale aj tým, že Kosovo bolo ukradnuté Srbsku! Jeho slová teraz preložím z niekoľkých zdrojov v chorvátskych médiách.

Nemôžeme a ani sa nenecháme zatiahnuť do úplného podriadenia sa cudzím záujmom, na ktoré nemáme žiadny vplyv. Vidím, že šéf NATO je v Južnej Kórei a Japonsku. Poznám toho človeka už dvadsať rokov a nezastupuje tam ani mňa, ani moju krajinu. Táto časť sveta nemá nič spoločné s NATO, ale susedí s Čínou. Dejú sa tam veci, do ktorých nemáme čo hovoriť (a aj tak sa nás nikto nepýta), ale ktoré by nás mohli pomerne rýchlo vtiahnuť do hlbokých záväzkov.

Sme úplne závislí od ambícií a plánov iných, a to nielen v súvislosti s Ukrajinou.

Pokračuje:

Niektorí členovia Európskeho parlamentu diskutujú o rozdelení Ruska, čo je veľmi nevhodné. Ani my a Srbi sme sa nikdy tak nenávideli! Je to šialenstvo, od ktorého je najlepšie sa dištancovať, inak sa doňho zapletiete aj vy.

Viac:

Čo je cieľom tejto vojny? Vojna proti jadrovej mocnosti bojujúcej v inej krajine? Existuje vôbec konvenčný spôsob, ako takúto krajinu poraziť? Kto zaplatí cenu za túto vojnu? Európa. USA platia najmenšiu cenu.

Rusi? Toto je ich Mexiko….alebo Kanada, ak chcete. Je to skutočné a nebezpečné.

Od roku 2014 do roku 2022 sme sledovali, ako Západ vyprovokoval Rusko k rozpútaniu tejto vojny. Vojna sa začala. Po takmer roku teraz hovoríme o vyslaní tankov. Tento rok na Ukrajinu nepôjde ani jeden americký tank. Pošleme však všetky nemecké tanky a tie čaká rovnaký osud ako tie, ktoré boli poslané predtým. Poľský poslanec požaduje rozdelenie Ruska, ale Rusko na Poľsko nezaútočilo a ani nezaútočí, pretože na to nie je dosť silné.

To, čo ako Západ robíme, je kolektívne nemorálne. Nemecké tanky len ešte viac zjednotia Rusko a jeho národy…..a to isté platí aj pre Čínu. Mojou úlohou je, aby sme sa tomu vyhli, aby sme neboli cirkusom pudlíkov. Akákoľvek účasť v takomto konflikte by bola smrteľná. Myslíte si, že som ruský agent? Nie som to ja, kto odovzdal Agrokor (najväčšiu chorvátsku spoločnosť) Rusom (podpísal to súčasný premiér a miláčik Bruselu Plenkovič).

Nepozerám žiadne americké elektronické médiá, takže neviem, aký je diskurz o vojne v televízii a rozhlase (okrem klipov Tuckera Carlsona, ktoré som zachytil na internete). Čítam hlavné printové spravodajské médiá na ich webových stránkach, a hoci nevidím všetko, mám dojem, že Američania dostávajú v spravodajstve a komentároch o vojne len veľmi málo z tohto pohľadu. Takisto neviem, koľko takýchto analýz a perspektív dostávajú Európania vo svojich médiách. Je to všetko provojnový jingoizmus? Ak mám čitateľov tohto blogu v kontinentálnej Európe, dajte mi prosím vedieť, aké je hlavné vojnové spravodajstvo a komentáre vo vašich médiách. Je pre mňa neuveriteľné, jednoducho neuveriteľné, že západná aliancia pod vedením USA kráča neustále k čoraz pravdepodobnejšej perspektíve streleckej vojny s jadrovo vyzbrojeným Ruskom a protivojnové úsilie je malé alebo žiadne. Je to pravdepodobne preto, že liberáli a pokrokári konečne našli vojnu, ktorú môžu milovať.

Nemôžem to povedať dosť často: pamätám si rok 2002 a spôsob, akým sme všetci hovorili o nadchádzajúcej vojne v Iraku. Vtedy sa viac diskutovalo a diskutovalo, hoci mnohí z nás – áno, na svoju neskoršiu hanbu a ľútosť som bol na tejto strane – nechceli počúvať nikoho, kto by varoval pred vojnou. A pozrite sa, čo sa stalo. To, čo sa teraz deje medzi Ruskom a Západom v súvislosti s Ukrajinou, má neporovnateľne väčšie dôsledky.

Nerozumiem ani tomu, prečo iné veľké krajiny, ako napríklad India, Čína a Brazília, nevyužijú OSN na začatie rokovaní o prímerí. Je naozaj v záujme Číny, aby táto vec pokračovala? Načo je vlastne Organizácia Spojených národov?