Ľudovít Števko: Byť kajúcnikom sa oplatí – 2. časť

Bratislava 24. júna 2021 (HSP/Foto:Pixabay, TASR-Radovan Stoklasa, SITA-Diana Černáková, TASR-Jaroslav Novák)

Na túto prax v trestnom konaní upozorňuje okrem iných tiež advokátka JUDr. Katarína Chalková, že „mnohokrát nepravdivé, neúplné, výpovede (tzv.kajúcnikov) po pobyte vo väzbe, či pod hrozbou väzobného stíhania, sú na Slovensku pričastým fenoménom v trestných konaniach.“ Nie sú to ojedinelé hlasy. Nejednému šikovnému „kajúcnikovi“ sa oplatí riskovať krivú výpoveď, ak mu za trestný čin hrozí sadzba povedzme dvadsať rokov. Veď čo už môže stratiť? Môže len získať. Risk je zisk

Názorom mnohých slovenských odborníkov na aplikačnú prax využívania inštitútu spolupracujúceho obvineného dal za pravdu aj Európsky súd pre ľudské práva(ESĽP).V prípade Adamčoversus Slovenská republikaESĽP vyslovil, že pri spolupracujúcom páchateľovi (kajúcnikovi) je vysoká miera pravdepodobnosti, že bude manipulovať výpoveďou, že môže mať rôzne motívy napr. osobnej pomsty.

Do­ka­zo­va­nie tres­tnej čin­nos­ti za po­mo­ci vý­po­ve­de tzv. ka­júc­ni­ka sa v tomto prípade skon­čilo pred Európskym súdom potupne, kon­šta­to­va­ním,že bol porušený článok 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd.

Prípad kriminálnika Jána Krajčíka

Zarážajúci príklad zneužitia postavenia spolupracujúceho páchateľa je prípad kriminálnika Jána Krajčíka, ktorý klamal vo viacerých trestných veciach ako univerzálny udavač, pričom na základe jeho výpovedí boli vznesené obvinenia proti viacerým osobám aniektorí skončili vo väzbe. Tento „kajúcnik“krivo svedčil aj protinitrianskemu prokurátorovi Jozefovi Mamrákovi,ktorého prišlodomov, ako zvyčajne, teatrálne zatknúť komando NAKA. Vraj počas prokurátorskej kariéry „vybavoval rôzne veci“ a bral úplatky.Obvinili ho a uväznili len na základe vymyslenej výpovede jedného „spolupracujúceho kajúcnika“ Krajčíka, ktorý poskytol vyšetrovateľovi i súdu falošnú, akože usvedčujúcu nahrávku. Ale to sa náhodou zistilo až pri odvolacom súdnom konaní. JUDr. Mamrák bol pozbavený viny, ale v base si užil svoje a na jeho doterajšom čistom štíte mu zostal biľag trestne stíhaného človeka.

Po nástupe vlády Igora Matoviča sa pod pláštikom boja proti korupcii otvorila Pandorina skrinka osobnej i politickej pomsty. Vytvoril sa kult spolupracujúcich obvinených, vlastne kajúcnikov-udavačov, ktorí toho mali neraz za ušami viac ako potenciálni páchatelia, ktorých udávali. Kto z obvinených sa dostal do mlyna tohto obludného systému udavačstva, toho čakali celé mesiace prežívania v neľudských podmienkach kolúznej izolácie.

Problematika kolúznej väzby čoraz viac rezonuje v kruhoch odbornej verejnosti nielen pre jej takmer pravidelné ukladanie v mediálne známych kauzách, ale aj preto, že trvá neúmerne dlho, v nejednom prípade až  12 mesiacov napriek tomu, že v rámci prípravného konania už boli vypočutí všetci svedkovia, ktorých by mohol ovplyvňovať, alebo nejako mariť vyšetrovanie. Pritom táto väzba je najvážnejším zásahom do práva človeka na osobnú slobodu a nemôže byť trestom v zmysle zásady prezumpcie neviny. Kolúzna väzba sa smie využívať len ako krajný prostriedok za striktného dodržiavania podmienok stanovených v Trestnom poriadku.Podľa ESĽP i našej legislatívy nemôže sa ňou vytvárať neprimeraný tlak na väzobne stíhanú osobu.

Prípad Moniky Jankovskej

Prípad Moniky Jankovskej, ktorá bola vo väzbe viac ako rok, pokúsila sa o samovraždu a nakoniec zlomená psychicky i fyzicky skončila na psychiatrii, vzbudil pochybnosti o dôvodoch jej stíhania v kolúznej väzbenielen zo strany advokáta, ale aj bývalého elitného vyšetrovateľa Jozefa Šáteka

Obvinená Jankovská sa priznala z trestnej činnosti v kauzách Búrka a Víchrica a po ročnom pobyte vo väzení ju prepustili. Vzápätí, len čo opustila bránu väznice ju opäť zadržali v kauze Fatima – pre údajné marenie spravodlivosti pred dvadsiatimi rokmi. Zrejme sa podľa mienky vyšetrovateľov nepriznala dostatočne, neudávala dostatočne a vôbec sa nesprávala „kajúcne.“ Dnes je ako ľudská troska po opätovnom prepustení striedavo na psychiatrii a doma, s monitorovacím náramkom na nohe sotva schopná ďalšej výpovede.

Prípad obvineného Milana Lučanského

Prípad obvineného Milana Lučanského je všeobecne známy. Odolný, skúsený policajný generál si po niekoľkých mesiacoch v kolúznej väzbe za záhadných okolností siahol na život

Vyšetrovanie jeho samovraždy doteraz nie je uzavreté policajnou inšpekciou, hoci komisia ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej už „potvrdila“ verziu Zboru väzenskej a justičnej stráže, že generál sa najprv v cele zranil po zakopnutí o papuču a po rôznych perepetiách sa po prevoze z jednej nemocnice do druhej napokon e obesil ležiac na posteli.

Kľúčový svedok František Böhm

Policajtom z NAKA sa prípady začínajú nebezpečne vymykať z rúk. Kľúčový svedok František Böhm, ktorý figuroval ako obvinený v kauze Judáš a vypovedal aj proti Lučanskému sa po prepustení z väzby doma zastrelil. O príčine jeho rozhodnutia spáchať samovraždu po tom, čo mal zaručené benefity kajúcnika možno špekulovať, ale pravdu sa už nedozvieme. Nie je bez zaujímavostí ani správa, že na COVID 19 zomrel v trenčianskej väzenskej nemocnici zadržaný a obvinený právnik Ľubomír Krivočenko, stíhaný v kauze Dobytkár za prijímanie úplatku a prania špinavých peňazí. V akútnom stave mu údajne nemohla byť poskytnutá zodpovedajúca pomoc, lebo nebol k dispozícii prístroj určený na umelú pľúcnu ventiláciu.

Podľa ministerky Kolíkovej, ktorá sa okrem iného vyznamenala v televízii cynickým výrokom o smrti generála Lučanského, vraj podobné prípady samovrážd vo väzbe nie sú ničím výnimočným ani v zahraničí. Nuž, prečo by pomery v našom väzenskom systéme mali byť výnimkou, no nie?

O tom, že podmienky kolúznej väzby sú na Slovensku nehumánne a systém väzenstva je chorý, neutrúsila naša „spravodlivá ministerka“ ani slovo. Slovenská advokátska komora v tejto súvislosti zaslala ministerke Márii Kolíkovej list poukazujúci na nedostatky právnej úpravy kolúzneho väzobného stíhania a najmä jeho nadmerného využívania v praxi. O zneužívaní kolúznej väzby orgánmi činnými v trestnom konaní sa advokátska komora z taktických dôvodov radšej nezmieňuje, nahrádza ho jemnejším pojmom „nadmerné využívanie,“ zato však oprávnene požaduje, aby bola „maximálna lehota kolúznej väzby stanovená na 3 mesiace.“

Doterajšia lehota väzby v prípravnom konaní je v Trestnom poriadku Slovenskej republiky uvedená takto: dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin a štyridsaťosem mesiacov ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. V odôvodnených prípadoch celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s predlžovanou väzbou v konaní pred súdom nesmie však presiahnuť 60 mesiacov, teda 5 rokov. Uvedomuje si niekto, čo môže znamenať rok, či dokonca 5 rokov strávených v podmienkach prísnej väzby v živote človeka, ktorý ešte nebol odsúdený a kým nevyriekne súd verdikt o jeho vine je vlastne nevinný?

Dokončenie tejto kapitoly  nájdete v knihe, ktorá vyjde koncom septembra.

Roman Michelko