Môj profil 
Predplatné
„Kým v nižších stupňoch ochrany bola kalamita spracovaná a územie zalesnené, v tom najprísnejšom stupni ochrany ostala bez zásahu, prácu za lesníkov tam vykonala matka príroda a dnes sa tam nachádza zelený mladý les,“ povedal s presvedčením, že voči podobne silným vetrom bude odolnejší práve ten prírodný les než ten, ktorý tam vysadil človek.
Živel, ktorý Vysoké Tatry postihol 19. novembra 2004, zasiahol plochu približne 12 600 hektárov lesa a vyžiadal si jeden ľudský život. Na začiatku apokalypsy, ktorá nadlho poznačila podobu Tatier, nevedel nikto odhadnúť, aký veľký bude rozsah škôd. Najviac práce mali lesníci. „Na miestach, na ktorých došlo k plošnej vetrovej kalamite, a bolo to v nižších stupňoch ochrany, lesníci nelenili a drevo bolo spracované. Následne boli holiny zalesnené a teraz je tam 13-ročná mladina,“ povedal Majko s tým, že lesníci sa zaoberali aj drevinovým zložením a po predošlej skúsenosti vysádzali skôr odolnejšie dreviny, medzi nimi aj brezy.
V najprísnejšom, piatom stupni ochrany, nebola udelená výnimka na spracovanie kalamity. „Veľmi ma mrzí, keď vonku vychádzajú fotky, že je to mesačná krajina. Niektorí ľudia však majú asi problém so zrakom, pretože každý, kto sa pozornejšie pozrie na toto územie, vidí, že aj tam, kde človek nezasahoval, existuje silný les,“ dodal riaditeľ Správy TANAPu.
Aj po pätnástich rokoch však podľa Majka naďalej rozdeľujú spoločnosť dva pohľady na Tatranský národný park a spracovanie kalamity. Prvú skupinu predstavujú ľudia, ktorí ho vnímajú ako územie lesného závodu. „Niektorí totiž tvrdia, že všetky kmene je potrebné spracovať, speňažiť a následne zalesniť, ako keď napríklad poľnohospodár vyseje kukuricu a potom ju pozbiera z poľa. Toto územie je územie národného parku, ak ho však mienime dehonestovať a spochybňovať, nazvime ho lesným závodom a všetko bude v poriadku, nebudú tu strety, no ani biodiverzita, bude z neho kukuričné pole,“ povedal.
Na druhej strane je pohľad na TANAP ako na najstarší národný park, ktorý má už sedemdesiat rokov. „Ak sa na toto územie pozeráme z biologického hľadiska a ceníme si aj iné hodnoty, ako je hodnota dreva, tak sa určite urobilo dobre, že plochy v najprísnejšom stupni ochrany sa po kalamite spracovať nedali,“ poznamenal Majko, ktorého najviac mrzí, že zákon o ochrane prírody je v spoločnosti braný ako „slepé črevo“ či „trinásty mesiačik“. „Akoby ani nemal existovať, nemal byť platný a záväzný. Našťastie, sú však aj ľudia, ktorí majú triezvy pohľad, uvedomujú si potrebu národných parkov, ich efekt, či už turistický, liečebný, ale aj z hľadiska ochrany biodiverzity, tiež čím tieto národné parky disponujú a čo ponúkajú,“ dodal.
Kým hektáre lesa padli 19. novembra za obeť silnému vetru, o ďalšie sa tam v nasledujúcich rokoch postaral podkôrny hmyz. Jeho pôsobením niektoré stromy a lesy vo vyššom stupni ochrany vyschli. „Tie v nižšom stupni ochrany, ktoré sa síce vyhli vetru, no následne padli lykožrútovi, museli byť predčasne spracované,“ vysvetlil riaditeľ Správy TANAPu. Podľa jeho slov sa však v lokalite neobjavil len lykožrút, územie začali po kalamite obsadzovať napríklad aj vtáky tetrovy hoľniaky. „Obrovské odlesnené plochy ponúkli pastvinu aj vysokej zveri a bylinožravcom, zaujímavé boli tiež pre predátorov,“ zhodnotil.
Hoci veterná smršť v roku 2004 spôsobila škody obrovského rozsahu, podľa Majka sa vďaka nej podarilo zaviesť aj účinnejšie opatrenia v rámci meteorologických pozorovaní. „Potrebovali sme takúto veľkú skúsenosť, aby sme možno do budúcnosti vedeli viac predvídať, sledovať a odhadovať, pretože po nej sa už zásadným spôsobom zmenili aj predpovede o možnostiach vplyvu na ľudské aktivity a podobne,“ uzavrel.
