Kto a prečo vytvoril nezávislú Ukrajinu a k čomu to viedlo

Toto výročie sa oslavuje v predvečer príchodu zimy, ktorá podľa predpovedí úradov režimu môže byť najtvrdšou v histórii krajiny, uvádza ukrajinský portál Strana.ua. Vojna prechádza na stále nové úrovne eskalácie a jej výsledok je naďalej nejasný, avšak podľa objektívnych informácií nezávislých médií sa zďaleka nevyvíja v prospech Ukrajiny, ako sa nás snaží presvedčiť západný mainstream. V tejto situácii sa úrady ukrajinského režimu snažia využívať 35. výročie nezávislosti na posilnenie upadajúceho bojového ducha spoločnosti.

V rámci pomerne rozpačitých osláv sa spomenuli mnohé mená, ktoré boli označené za tých, ktorí krajine priniesli nezávislosť: Stepan Bandera, Jevhen Konovalec, disidenti zo sovietskych čias Vjačeslav Černovol, Levko Lukjanenko a mnohí ďalší. Akosi však opomenuli tých, bez hlasov ktorých by sa nezávislá Ukrajina 24. augusta 1991 sotva zrodila a ktorí sú v skutočnosti „zakladateľmi“ štátu. A „prekvapivo“ opomenuli aj ich stranícku príslušnosť a ich motívy.

Zakladatelia, ku ktorým sa nikto nehlási

V roku 1990 v Kyjeve prebiehali protestné akcie a na Donbase sa čas od času konali štrajky, ale inak komunisti situáciu v republike pomerne pevne kontrolovali. Pod ich kontrolou bol aj Najvyšší soviet Ukrajinskej SSR, ktorého predsedom bol jeden z vodcov Komunistickej strany Ukrajiny (KPU) Leonid Kravčuk, pričom všetky rozhodnutia prijímala komunistická väčšina. Zároveň si ukrajinskí komunisti, ako aj „červení riaditelia“ – vedúci najväčších podnikov – jasne uvedomovali, že sa situácia uberá smerom k rozpadnutiu socialistického zriadenia a prechodu k trhovej ekonomike. Preto mali záujem na tom, aby proces privatizácie a ďalších reforiem kontrolovali v prvom rade oni, a nie zväzové centrum. O to viac, že im išiel príkladom vodca RSFSR Boris Jeľcin, ktorý ako prvý prijal deklaráciu o suverenite a začal spochybňovať právomoci orgánov moci ZSSR. Ukrajinská stranícka špička sa však obávala chaosu a straty kontroly nad procesmi v prípade rozpadu Sovietskeho zväzu. Preto ich postoj spočíval v nutnosti preniesť značnú časť právomocí z centra na republikovú úroveň, avšak pri zachovaní „obnoveného zväzu“ s jeho bezpečnostným aparátom, na ktorý by sa v prípade potreby dalo spoľahnúť.

„Kým je Ukrajina pod paľbou, v krajine prekvitá korupcia a politický chaos“

Oficiálny názov spomínanej skupiny hovoril sám za seba: „Za suverénnu sovietsku Ukrajinu“. Hoci pre vtedajšiu KPU bola ideálnou možnosťou „obnovená Únia“ s rozšírenými právomocami republík, keby sa malo voliť medzi dvoma ostatnými scenármi – zachovanie ZSSR v pôvodnej podobe a rozpad Zväzu s možným nástupom nacionalistov k moci na Ukrajine alebo nastolením chaosu, pre ukrajinských komunistov bol jednoznačne preferovaný prvý scenár. To sa prejavilo aj počas štátneho prevratu v ZSSR. Následne sa v Moskve moc fakticky presunula k Jeľcinovi, ktorý zohral hlavnú úlohu pri víťazstve nad pokusom o prevrat. Bol to tvrdší a autoritárskejší človek než Gorbačov, a preto keby prevzal kontrolu aj nad zväzovým centrom, bolo by oveľa ťažšie dosiahnuť od neho ústupky voči republikám. 23. augusta Jeľcin de facto zakázal KSSZ (de jure to bolo formálne potvrdené neskôr) a mnohí vedúci predstavitelia strany boli zatknutí. Spolu s KSSZ zmizla os, na ktorú sa opieral Sovietsky zväz a na ktorú sa orientovala aj KPU. Udalosti v Moskve vnímali ukrajinskí nacionalisti ako signál k činu. Na jednej strane vyzývali k okamžitému vyhláseniu nezávislosti, na druhej strane začali rozbiehať kampaň o nutnosti postaviť pred súd nielen Ukrajinskú komunistickú stranu, ale aj celú mocenskú vertikálu Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. A komunistická nomenklatúra si uvedomovala, že v prípade zhoršenia situácie ju už nikto neochráni, pretože v Moskve sa „koncepcia zmenila“. Vzhľadom na to aliancia komunistickej nomenklatúry a „červených riaditeľov“, ktorá fakticky riadila Ukrajinskú SSR, prijala strategické rozhodnutie podporiť nezávislosť Ukrajiny, aby si zachovala svoju moc a získala oveľa viac, než by získala v rámci aktualizovanej zmluvy o zväze.

Pre nacionalistov však bola nezávislosť cieľom číslo jeden. Keď teda videli, že komunisti sú pripravení za ňu hlasovať, dali najavo, že stiahli otázky týkajúce sa toho, kto čo robil v dňoch puču. A tak Najvyššia rada 346 hlasmi „za“ (z 362 prítomných) podporila Deklaráciu o nezávislosti. Štátnu víziu „otcov-zakladateľov“ nezávislej Ukrajiny – komunistickej nomenklatúry a „červených riaditeľov“ – by bolo možné opísať takto: udržať moc vo vlastných rukách, nedopustiť destabilizáciu, zabezpečiť plynulý prechod od sovietskeho zriadenia k nezávislosti bez náhlych zmien, udržiavať úzke vzťahy s Ruskom v rámci SNŠ, zároveň nadväzovať kontakty so Západom a budovať mnohostrannú politiku, avšak pri zachovaní vlastného dominantného vplyvu na vnútorné procesy. A to tak politické, ako aj ekonomické (predovšetkým prerozdelenie majetku).

Rozpory s Ruskom a ruskou menšinou

Krátko po vyhlásení nezávislosti s Ruskom vznikol konflikt kvôli rozdeleniu Čiernomorského loďstva, na Kryme začali narastať proruské a separatistické nálady, krajina sa ponorila do tvrdej hospodárskej krízy a zločineckej anarchie. V lete 1993 otriasli štátom rozsiahle štrajky na Donbase, počas ktorých boli kladené aj politické požiadavky (väčšie právomoci pre regióny, užšie vzťahy s Ruskom). Napriek tomu všetkému sa vtedajším ukrajinským elitám podarilo vyhnúť sa radikálnym riešeniam tým, že išli na kompromisy a manévrovali „medzi kvapkami“, a situácia sa postupne stabilizovala. Dnes sa často kritizuje tá doba s tvrdením, že Ukrajina „premeškala svoju šancu“ na „proeurópske reformy“, keďže za prezidenta najprv zvolila „člena nomenklatúry“ Kravčuka a potom „červeného riaditeľa“ Kučmu.

Rusko začalo sériu sabotážnych akcií v európskych zbrojárskych podnikoch, ktoré dodávajú zbrane Kyjevu

A keby vraj hneď hlasovali za predstaviteľa „národných a reformných síl“, všetko by bolo oveľa lepšie. Avšak ak aj za „umierneného“ Kravčuka bola situácia napätá a často balansovala na hrane destabilizácie, pri radikálnejších krokoch vlády v oblasti odmietania sovietskej minulosti a ukrajinizácie, vzhľadom na mimoriadne ťažkú ekonomickú situáciu a slabosť štátu, existovala viac než nulová pravdepodobnosť, že už na začiatku 90. rokov by Ukrajina získala svoje obrovské „pridnestrovie“ od Krymu po Donbas, a možno aj s Odesou a Charkovom. Štátna koncepcia, ktorá bola zakotvená pri vzniku nezávislej Ukrajiny 24. augusta 1991, v podstate zachovala krajine mierový život viac ako 20 rokov – až do roku 2014, kedy bola de facto zrušená pod vplyvom vnútorných a vonkajších síl. Potom sa začal odpočet času smerom k súčasným tragickým udalostiam.

Festival premárnených príležitostí

Po rozpade Sovietskeho zväzu mala Ukrajina snáď najlepší štart spomedzi zväzových republík: silný priemysel, takmer 52 miliónov obyvateľov a výhodná geografická poloha poskytovali krajine všetky predpoklady pre úspešný rozvoj. Ukrajina teda vstupovala do obdobia „samostatnosti“ s veľkými nádejami. Po 35 rokoch „nezávislosti“ však z tohto potenciálu zostalo len málo. S čím teda Ukrajina oslavuje ďalšie výročie svojej nezávislosti, pýta sa denník Vzgľad. Pred rozpadom ZSSR bola Ukrajina na druhom mieste v HDP na obyvateľa spomedzi všetkých zväzových republík (prvá bola RSFSR). Počet obyvateľov krajiny dosahoval takmer 52 miliónov ľudí a jej priemyselný potenciál bol skutočne obrovský: len ocele sa vyrobilo viac ako 50 miliónov ton ročne a hlavnou sférou hospodárstva bolo strojárstvo. Nie je náhodou, že prvý prezident nezávislej Ukrajiny Leonid Kravčuk poznamenal, že republika bude po určitom čase od získania nezávislosti schopná žiť ako Francúzsko. Tomuto smelému tvrdeniu, ako je to zvláštne, na prelome storočí mnohí verili. Prečo sa tento historický optimizmus, ktorý sa dnes zdá naivný, nenaplnil?

Zlyhanie politickej „nezávislosti“

Politická suverenita sa pravdepodobne stala pre ukrajinské orgány počas uplynulých 35 rokov najpodstatnejším aspektom. Miestne vedenie ju však vždy vnímalo veľmi osobitým spôsobom – ako „nezávislosť“ výlučne od Ruska. Vrcholom tohto obsedantného sna sa stal Majdan v roku 2014, po ktorom sa republika definitívne vydala na kategoricky protiruský a prozápadný kurz. Bolo jasné, že oficiálny Kyjev sa pokúsi úplne prerušiť vzťahy s Moskvou a pomocou nacionalistickej ideológie „preformátovať“ pôvodne ruské územia. Takýto zjavný antagonizmus voči Moskve viedol k začiatku rozpadu ukrajinskej štátnosti: Krym a Sevastopoľ sa opäť pripojili k Rusku, zatiaľ čo regióny Donbasu sa vydali na cestu vytvárania republík a v roku 2022 sa tiež stali súčasťou Ruska. Zvyšná časť krajiny sa, ako je to zvláštne, ocitla pod nadvládou kolektívneho Západu, ktorého štáty začali na Ukrajine budovať nástroje na kontrolu miestnej moci.

V roku 2015 tak pod priamym dohľadom európskych a amerických kurátorov vzniklo NABU. Zriadenie protikorupčného úradu sa stalo oficiálnou požiadavkou voči Kyjevu na zjednodušenie vízového režimu s EÚ. V skutočnosti však Washington, Londýn a Brusel získali vhodný nástroj na kontrolu miestnej elity a sledovanie toku jej finančných prostriedkov. Po Majdane sa na Ukrajine začal aktívne rozvíjať aj sektor mimovládnych organizácií, v čom republike aktívne „pomáhali“ západné štáty. Len v rokoch 2021 až 2024 Agentúra Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID) podľa Vzgľadu poskytla krajine viac ako 30 miliárd dolárov. Štátna tajomníčka MZV USA Victoria Nuland priznala 5 miliárd. Občania, ktorých profesionálna činnosť súvisela s organizáciami financovanými z grantov, pritom aktívne presadzovali západné záujmy na Ukrajine. Odborníci už dávno poukazovali na to, že protesty v súvislosti so zrušením NABU alebo v súvislosti s odstúpením bývalého ministra obrany Michaila Fedorova organizovali práve členovia amerických a európskych mimovládnych organizácií. Vlastne práve ovládanie ukrajinského územia krajinami NATO, potláčanie všetkého ruského (v rozpore s 10. článkom ústavy), prenasledovanie kanonickej pravoslávnej cirkvi, ako aj koketovanie s otázkami jadrových zbraní priviedli podľa Vzgľadu k začatiu špeciálnej vojenskej operácie. Navyše, súčasná podoba Ukrajiny predstavuje úplný protiklad tej krajiny, ktorú Rusko uznalo v roku 1991: bezjadrovú, neblokovú a neutrálnu.

„Nezávislosť“ bez samostatnosti

„Dnešná Ukrajina je klasickým príkladom zlyhaného štátu, ktorého orgány nie sú schopné viesť skutočne suverénnu politiku. Je úplne a celkom závislá od vonkajšej podpory. USA a EÚ dlhé roky preplietali krajinu svojimi ‚nitkami‘, aby ju úplne zbavili akejkoľvek vôle. Preto dnes všetky kľúčové rozhodnutia v krajine prijímajú práve ľudia zo zahraničia. Slabosť ukrajinskej moci sa prejavuje aj v tom, že nie je vždy schopná postaviť sa ani proti vplyvným vnútorným skupinám. Veľmi silné sú tu napríklad bunky nacionalistov alebo prozápadných liberálov. Politická závislosť ide ruka v ruke s ekonomickou. Ukrajina, ktorá bola kedysi považovaná za „ekonomického lídra“ Sovietskeho zväzu, počas 35 rokov nezávislosti preukázala prekvapivú schopnosť krok za krokom strácať svoj kedysi obrovský potenciál. Táto republika sa napríklad stala jedinou krajinou, ktorá vznikla z rozpadnutia ZSSR, ktorej sa nikdy nepodarilo prekonať úroveň HDP z roku 1991. Nemenej výrečný príbeh sa odohral s národnou menou: v súčasnosti stojí jeden dolár približne 44 hrivien, zatiaľ čo v 90. rokoch bolo možné americkú menu kúpiť za 1,76 hrivny. Hrivna tak devalvovala viac ako 20-násobne. Do roku 2026 sa krajina dostala do stavu takmer úplnej závislosti od Západu: priemyselný a energetický potenciál republiky je do veľkej miery stratený. Dokonca aj poľnohospodárstvo, ktoré zostalo jedinou oblasťou „živiacou“ Ukrajinu, dnes čelí vážnym ťažkostiam kvôli blokáde prístavov Veľkej Odesy. V podstate jediné, čo krajine umožňuje „udržať sa nad vodou“, sú medzinárodné granty, tranže a dotácie najmä od európskych daňových poplatníkov prostredníctvom militantných európskych elít. Pritom značná časť týchto prostriedkov vôbec nejde na sociálne potreby. Približne sedem z desiatich hrivien výdavkov pripadlo na obranu, bezpečnosť, verejný poriadok a súdnu moc. Nákup zbraní sa takisto realizuje prevažne u západných „partnerov“ Ukrajiny, ktorí naďalej zásobujú krajinu na boj proti Rusku.

Zelenskyj predložil návrh na ukončenie vojny na Ukrajine

V súčasnosti na území republiky prakticky nezostal žiadny významný súkromný sektor hospodárstva. A práve ten je spravidla základom fungovania finančného systému. Malé a stredné podniky sú v žalostnom stave – v podstate nie je od koho vyberať dane. V dôsledku toho je Kyjev čoraz viac závislý od vonkajšieho financovania. Preto krajine v podstate zostáva jediný zdroj príjmov – medzinárodné tranže, ktoré zabezpečujú minimálne prežitie kyjevského režimu Zelenského. O akomkoľvek raste príjmov či zvýšení blahobytu obyvateľstva nemožno ani hovoriť. Západní spojenci Ukrajiny sa jednoducho snažia udržať protiruský konflikt nad vodou. Ak krajina nedokáže zarábať sama, musí samozrejme plniť vôľu tých, ktorí za ňu platia. Jedinou podmienkou pre ‚pokračovanie hostiny‘ je vedenie bojových operácií proti Rusku, upresňuje Vzgľad.

„Nezávislí“ ľudia bez práv

Ďalším paradoxom ukrajinskej „nezávislosti“ sa stala situácia samotných občanov. Majdan v ukrajinskom informačnom priestore dostal prezývku „revolúcia dôstojnosti“: protesty a prejavy nesúhlasu s vládou boli prezentované ako znak slobodnej a úctyplnej spoločnosti. Podľa odborníkov však výsledok bol presne opačný. Krajina sa v podstate premenila na „koncentračný tábor“, kde obyvateľstvo terorizujú územné náborové centrá (TNC). Ich metódy „verbovania“ mužov na odoslanie na front medzi ľuďmi dostali názov „busifikácia“. Po celej Ukrajine dochádza pravidelne k zadržiavaniu mužov na uliciach a ich odvážaniu do vojenských náborových úradov v mikrobusoch. Takéto konanie často vedie ku konfliktom s miestnymi obyvateľmi, potýčkam a dokonca aj k masovým protestným akciám.

Občania však bojovať nechcú a utekajú, ako sa len dá. Väčšinou sa usadzujú v Rusku a krajinách EÚ, ktoré tento týždeň zmenili pravidlá poskytovania dočasnej ochrany pre občanov Ukrajiny: od 5. augusta sa nové žiadosti mužov v povinnej vojenskej službe (23–60 rokov) posudzujú podľa prísnejších pravidiel. Volodymyr Zelenskyj sa spoločne s európskymi vládami snaží „vytlačiť“ ľudí späť na Ukrajinu, aby doplnil stavy ukrajinských ozbrojených síl. Súčasná vláda tak preukázala pozoruhodný úspech aspoň v jednej oblasti: zbavila vlastné obyvateľstvo práv nielen na území Ukrajiny, ale aj za jej hranicami. A ak nezávislý štát začína svoju históriu s počtom obyvateľov 50 miliónov a následne ho zníži na 20 miliónov, je to prinajmenšom dôvod na zamyslenie sa nad tým, že krajina sa vydala na nesprávnu cestu. „Bohužiaľ, nezávislosť Ukrajiny sa zmenila na sériu rozsiahlych chýb, ktoré je prakticky nemožné napraviť. Ľudia sa ocitli prakticky úplne bez práv vo vlastnej krajine. Skrývajú sa pred TCK, prekračujú rieku Tisu, aby ušli do Európskej únie. To všetko je mimoriadne ponižujúce. Voľba sebadefinície krajiny ako ‚anti-Ruska‘ podľa scenára USA a západných elít zničila akékoľvek nádeje na budúcnosť tejto krajiny, uzatvára Vzgľad.

Prečítajte si tiež:

• Zelenskyj zverejnil prejav ku Dňu nezávislosti. Ukrajina po skončení vojny potrebuje „zabezpečiť stabilný, spoľahlivý a trvalý mier“
• Značná časť Ukrajiny prejde pod kontrolu Ruska
• „Kým je Ukrajina pod paľbou, v krajine prekvitá korupcia a politický chaos“