Ešte niekoľko dní zostáva kandidátom  na to, aby splnili podmienky  a mohli sa stať oficiálnymi kandidátmi a zabojovať s plnou vážnosťou v prvom kole o túto prvú funkciu v štáte.

Nechcem sa zamýšľať nad jednotlivými kandidátmi a ich kvalitami, ktorí sa pravdepodobne tohto zápasu zúčastnia. Skôr sa na prezidentskú voľbu chcem pozrieť z pozície kresťanského voliča, ktorému pred rokom 1989, počas neho,  i po ňom záležalo na zmene spoločenských pomerov a som presvedčený, že kresťanstvo bolo pre Slovenský národ i pre Slovensko ako krajinu tým základným prvkom, vďaka ktorému sa v celých dejinách zachoval a rástol. Preto ma nenecháva pokojným ako kresťania po roku 1989 naložili s týmto základným dedičstvom, ako prešustrovali kredit kresťanov vo verejnom živote pred rokom 1989, počas komunizmu, kde práve kresťania tvorili rozhodujúcu skupinu obyvateľov, ktorý trpeli vo väzniciach, boli prenasledovaní, perzekvovaní, no vo svojom súkromí boli svojej viere a hodnotám, ku ktorým ich viedla často až hrdinsky verní a dokázali ich v tichosti, jednoduchosti, pokore a skromnosti odovzdávať aj ďalším generáciám a tak kresťanstvo na konci roku 1989 sa ukázalo ako sila, ktorá má schopnosť povedať niečo do usporiadania spoločnosti a tak bola rešpektovaná.

Situácia sa vyvinula inakšie.  Príslušníci prednovembrového usporiadania, teda komunisti bolo pochopiteľné, že sa zapojili do zápasu o moc, kto by sa dobrovoľne vzdal svojich pozícií len tak? Tiež zástancom sociálnej demokracie nebolo možné zobrať ich záujem podieľať sa o podiel na moci v krajine už aj preto, že jedna z najväčších osobností Slovenska v roku 1968 Alexander Dubček sa s touto skupinou stotožňoval. Ťažké je dnes vysvetľovať okolnosti jeho tragickej smrti. Ak sme chceli aby sa situácia v krajine vyvíjala demokratickým spôsobom, nebolo možné ani liberálnym skupinám zobrať možnosť zapojiť sa do zápasu o moc a usporiadanie v krajine. No najväčšie šance ujať sa moci, vtedy po roku 1989 mala práve skupina kresťanov. Žiaľ napriek veľkému rešpektu zo strany všetkých ako predstaviteľov bývalej moci i nových záujmov sa tak nestalo. Prečo tak tomu bolo nech sa pokúsia odpovedať historici alebo tí, ktorí sa ujali funkcií a pokladali sa za najvhodnejších kresťanských hovorcov a vodcov. Tí však väčšinou v úzadí radšej mlčia a tešia sa zo svojich prízemných úspechov, prípadne sa usilujú o ďalšie. A tak dnes i z pohľadu rozdelenia moci na Slovensku, ale aj z pohľadu na zloženie mestských zastupiteľstiev a väčšiny obecných kresťania sú zo zodpovednosti za stav spoločnosti vo volených funkciách vylúčení. V parlamente sú len okrajoví, takmer vo všetkých stranách no  vzájomnú komunikáciu na verejnosti nevidieť. Strany ktoré vznikli a mali za cieľ presadiť kresťanské hodnoty do verejného života v súčasnom parlamente zastúpené žiaľ nie sú. A podobná situácia je aj v prezidentských voľbách. Nemožno nikomu upierať po splnení zákonných podmienok prihlásiť sa do boja o tento post. Ale vadí mi, že kresťanská väčšina nemá ani nebude mať relevantného kandidáta. Tí, ktorí sa prihlásili na základe petície občanov, či poslancov sú z rozličných politických a záujmových skupín, pričom za kresťanov možno pokladať len niektorých okrajových, takže už dnes je možné takmer  s istotou povedať, že ani piaty prezident Slovenska nebude kresťan, ktorý by reprezentoval hodnoty, ktoré priniesol Kristus a kresťanstvo vnáša do života. Zrejme to bude súboj ľavicového kandidáta a kandidáta liberálov. Kresťania sa zrejme stanú voličmi obidvoch a navyše ako to čítam v niektorých komentároch  prispeje to ku kariére niektorých z protagonistov, ktorí sa hlásia k liberalizmu či socializmu. Konzervatívne hodnoty znova zostanú v úzadí, ak o nich vôbec možno hovoriť v súvislosti so súčasnou politikou na Slovensku. Vadí mi že niektorí politici, ktorí sa pokladajú za reprezentantov skupín kresťanov nevedú k slobode, ale robia nás rukojemníkmi rozličných skupín už v predvolebnom zápase. Myslím si, že sme sa vzdali vlastnej identity, nechali sa vtiahnuť do boja záujmových skupín, sme rozhádaní, bojujeme medzi sebou a nie sme tvorcovia. Kresťania majú čo povedať a hlavne priniesť spoločnosti aj vtedy ak ich bude len 7, alebo 5, alebo aj 0.5%. Zdá sa mi, že kresťania dnes bojujú na vopred prehraných bojiskách osamelí, vyčerpaní bez podpory tých, ktorí by sa ich mohli zastať. Možno za niečo môže i súčasná paralizovaná Cirkev, ktorá nedokáže vždy Pravdu pomenovať a hájiť, kňazi, ktorí majú tiež svoje záujmy, lebo potrebujú prežiť v súčasnom hodnotovom marazme.

A tak sme my kresťania rozdelení, obávam sa že sme slabší než sme boli po páde komunizmu, rozhádaní, niektorí túžiaci za každú cenu po kariére, moci, majetkoch, peniazoch a všetko tomu podriaďujúci. Niektorí aj náboženské presvedčenie u iných dokážu zneužiť pre vlastné prízemné ciele. A tak bojujeme na rozličných frontoch, ale neviem či vždy na takých, ktoré by boli prínosom pre spoločné dobro všetkých. Kresťanstvo dokázalo svoju silu v minulosti nášho národa i Európy. Nech boli pomery v krajine akékoľvek a nech vládol ktokoľvek boli to práve kresťania, ktorí verní viere a hodnotám, na ktorých stála dokázali byť zárukou prežitia Slovákov v ťažkých situáciách. Nemožno im uprieť zásluhy na páde komunistickej diktatúry. Ale ako sa ako kresťania prejavujeme v súčasnom spoločenskom marazme a morálnom a hodnotovom úpadku aj materiálnej  biede mnohých v súčasnosti?  Som zmierený s tým, že v najbližších rokoch nebudeme mať kresťanského prezidenta, predsedu vlády a asi ani predsedu parlamentu. Ale nedokážem sa zmieriť, že len málo miest a obcí má starostu a  poslancov a v parlamente je menej poslancov ako by to štatisticky malo byť, ktorí reprezentujú a presádzajú kresťanské hodnoty. Ak by tomu tak bolo, život by na Slovensku dnes určite vyzeral ináč. Určite by sa nám žilo lepšie, ale ak sa nám žije ťažko, môže to byť aj tým, že sme pohrdli kresťanskými hodnotami a cnosťami v bežnom živote. Ak ich nedokážeme znova presadiť bude sa nám žiť ešte ťažšie. Prezidenta budem voliť podľa svojho svedomia.   V prvom kole sa pre niektorého kandidáta určite rozhodnem a ak mi zostanú pre druhé kolo len dve zlé riešenia, tak možno využijem právo nevoliť, ktoré som využíval do roku 1989.

Ľudovít Košík