Moskva 21. októbra 2016 (HSP/Foto:PrintScreen Youtube)

Vojenský expert Konstantin Sivkov v interview pre Komsomolsku Pravdu a ruský server politexpert.net uviedol, že USA a Západ celkovo nie je pripravené k tretej svetovej vojne s Ruskom, majú strach a v tomto konflikte nemôžu jednoducho zvíťaziť

Konstantin Sivkov sa pritom odvolával na vlastnú knihu s názvom „Pravdepodobný charakter tretej svetovej vojny“, ktorú napísal ešte v roku 2009, krátko po konflikte Ruska s Gruzínskom. V tejto vojne, ktorá vypukla dňa 8.8.2008 armáda RF  rozbila gruzínske ozbrojené sily, cvičené inštruktormi NATO, takže vtedajší gruzínsky prezident Saakašvili, ktorý momentálne pôsobí ako proamerická figúrka na Ukrajine, začal v obavách o svoj život žuvať vlastnú kravatu. Záujemci o plné znenie článku si ho môžu prečítať tu.

Konstantin Sivkov uvádza, že Američania sa boja Ruska a navyše im výrazne znížili bojovú morálku porážka v Sýrii, Iraku a v Afganistane. Za posledných 15 rokov Američania na vlastnej koži zistili, že vo vojne skôr vyhrá vojak s vyššou morálkou a bojovým duchom, ako technicky lepšie vyzbrojený vojak bez morálky a bojového ducha. Podľa vojenských expertov v bojových stretnutiach Američania mali v porovnaní s Afgáncami a Iračanmi straty v pomere 1:20, napriek tomu však museli s hanbou z Iraku a Afganistanu odtiahnuť. Čo dokázali však vojaci USA naozaj vynikajúco, bolo bombardovanie civilného obyvateľstva.

Ďalším dôležitým faktorom je skutočnosť, že populácia Západu nie je pripravená na vojnu. Aby Západ dokázal vo vojne s Ruskom zvíťaziť, musí mobilizovať svoju populáciu. O to sa Západ snaží, užitočných idiotov našiel najmä v Poliakoch a Ukrajincoch. Mužská populácia krajín západnej Európy sa ale samozrejme nechce vzdať svojích štandardov a do vojny sa nehrnie.

O bojovom duchu Západu si netreba robiť ilúzie – stačí sa pozrieť na vyčíňanie imigrantov v krajinách Západnej Európy, aby každý reálne pochopil, že muži na Západe už pravdepodobne nie sú schopni vziať do ruky zbraň a to ani v prípade, že nebezpečenstvo hrozí ich ženám. V ruských mestách by si žiadni cudzinci nedovolili útočiť na ruské ženy, pretože by nasledovala krutá a rozhodná odpoveď.

Takže napriek tomu, že mainstreamové média na Západe masírujú verejnú mienku a vehementne sa snažia mobilizovať spoločnosť protiruskou hystériou s cieľom zdvihnúť jej bojaschopnosť, ich aktivity vyznievajú do prázdna. Časť populácie na Západe mainstreamu nedôveruje, časť sa vďaka mainstreamovému vymývaniu mozgov rozhorčí, zbraň však aj tak odmieta vziať do rúk, pretože tu predsa hrozí, že môžu zahynúť a prísť o svoje komfort a za to im ani žold v podobe ničím nekrytých dolárov nestojí.

Problém je však jasne postavený a definovaný. Zdroje na Zemi nie sú nevyčerpateľné, počet obyvateľov pribúda geometrickým radom, zvyšuje sa dĺžka života a ukazuje sa, že prichádza obdobie uťahovania opaskov a zníženie spotreby. „Zlatá miliarda“, ktorú tvorí obyvateľstvo Európy a severnej Ameriky žije nad pomery a na úkor ostatných kontinentov, pričom táto „zlatá miliarda míňa viac ako zvyšné obyvateľstvo Zeme. Otázka znie – prečo by mala „zlatá miliarda“ žiť nad pomery a likvidovať zdroje na Zemi?

Ukázalo sa teda, že „malthuziánske teórie“ majú svoju argumentačnú silu a že najjednoduchším riešením, ako tento problém vyriešiť je rozpútať vojnu a znížiť svetovú populáciu. USA, ktoré sa cítili byť hegemónom sa snažili udržať najmä svoje výnimočné postavenie za každú cenu a odmietali predstavu, že by ich niekto odstrčil od válova. Rozhodli sa zachrániť a ich heslom sa stalo „Po nás potopa“.

Ak by sa im podarilo zničiť Rusko, ďalších približne 50 rokov by existovali ako najsilnejšia krajina na Zemi a všetci by sa im plazili pri nohách. Ovládali by zdroje, vlády v jednotlivých štátoch a neexistovala by reálna politická sila, ktorá by dokázala ich postavenie ohroziť. Pomocou brachiálnej  sily by dokázali likvidovať štáty, ktoré by považovali za hrozbu a všetky zdroje by mali pod svojou kontrolou. Stačilo by len doraziť Rusko a ich sen by sa stal skutočnosťou

Akcie v Iraku a Afganistane v rokoch 2001 – 2008 však pomerne jasne ukázali, že s bojaschopnosťou americkej armády to nie je také ružové, ako si Američania mysleli. Pastieri kôz v Afganistane a irackí Šiíti uštedrili jednotkám USA tvrdý výprask a to Rusi Afgáncom ani neposielali ruské protilietadlové a protitankové raketové systémy, ako to robili v rokoch 1979 – 1989 USA v Afganistane. Afgánski pastieri kôz rozbili mýtus o bojaschopnej a neporaziteľnej americkej armáde, ktorá vždy zvíťazí, takže USA neostalo nič iné len víťaziť v bitkách na filmovom plátne.

Takže USA spoznali svoju neschopnosť viesť široko koncipované vojenské akcie a preto sa sústredili sa na systém hybridných vojen, pri ktorých za pomoci CIA, politického a ekonomického embarga i sankcií, teroristických útokov, podplácania, farebných revolúcii, atentátov, klamstiev a porušovania medzinárodného práva dokázali zlikvidovať Juhosláviu, Líbyu, zaútočili na Sýriu a Ukrajinu.

Ukrajinou však prekročili  USA červenú čiaru a Rusi sa rozhodli, že ďalej ustupovať nebudú. Keďže napriek všetkým americkým snahám sa nepodarilo v Rusku rozpútať farebnú revolúciu a situácia v Sýrii i na Ukrajine nakoniec nepríjemne vybuchla USA do tváre, situácia vo svete sa začína meniť. Navyše sa ukázalo, že neohrabaná a arogantná americká zahraničná politika zblížila Rusko, Čínu a Irán, pričom tento triumvirát výrazne presahuje možnosti USA a Západu – a to ekonomické i vojenské.

Ak by USA ešte stále nemali pod kontrolou viacerých vrcholných politikov v Bruseli a v jednotlivých národných štátoch, tak by ich vplyv bol naozaj už len iluzúrny. Tento vplyv však každým dňom slabne a USA ho udržujú z čoraz väčšou námahou. O úpadku moci a vážnosti USA svedčí aj skutočnosť, že filipínsky prezident Duterte si drzo trúfne označiť amerického prezidenta Obamu za „sukinho syna“ a USA mlčia. Predstaviť si takúto urážku počas vrcholného obdobia americkej arogantnej dominancie, v čase prezidentovania Georga Busha staršieho, alebo Billa Clintona, kedy USA rabovali Rusko a celý svet sa ich bál by bolo jednoducho nemysliteľné. Dnes americký prezident pokorne urážku prehltol, rovnako ako prehltol viaceré diplomatické urážky zo strany Číny a Ruska.

Každou americkou diplomatickou porážkou sa však evidentne počet proamerických lokajov znižuje, na miesto týchto lokajov sa tlačia draví politici nižšieho rangu, ktorí znamenajú pre proamerických lokajov hrozbu a čoraz odvážnejšie upierajú svoj pohľad na Čínu a čínsky biznis, v ktorom správne tušia obrovský potenciál a možnosti. Proamerickí lokaji v jednotlivých krajinách Európy sa ocitávajú v čoraz väčšej izolácii a obyvateľov vlastných krajín už začínajú svojou protiruskou hystériou unavovať a sú im na smiech.

Od roku 1945 USA bojovali vždy len v proxy vojnách (vojna na cudzom území) a pomocou zástupných armád. Vždy keď museli priamo bojovať hrdinskí americkí chlapci, vojna sa skončila americkou porážkou – či už v Kórei, Afganistane, Iraku. Jediné víťazstvo dosiahli v priamej vojne USA len voči nepatrnej Granade, ktorá však vpodstate ani nemala armádu, len Národnú Gardu a políciu. A ako je americkým zvykom aj v Granade rozstrieľali hrdinskí americkí vojaci viac civilistov, ako príslušníkov granadskej Národnej gardy.

Jadrové zbrane sú viacerými odborníkmi ponímané ako dôležitý faktor zdržiavania. Odborníci v Rusku i USA, chápu podstatne lepšie a s väčším množstvom informácii ako svetová verejnosť, že jadrová vojna nemá víťaza a znamená porážku pre všetkých.

No maličká hybridná vojna je faktorom, ktorý priam cuká Američanmi túto vojnu použiť voči Rusku a iným štátom. Ukazuje sa však, že Rusi takisto taktiku a stratégiu hybridných vojen rozpracovali naozaj na vysokej úrovni – Sýria a Ukrajina sú jasným príkladom toho, že Rusi takisto dokážu viesť hybridnú vojnu. Napriek enormným americkým snahám v Sýrii a na Ukrajine zvíťaziť sa USA stále nedarí tento konflikt doviesť do úspešného konca.

Ale položme si na záver otázku – prečo by sa hybridná vojna alebo farebná revolúcia nemohla viesť aj na inom území ako si predstavujú Američania? Prečo by sa farebná revolúcia alebo hybridná vojna nemohla dokonca viesť aj  v takej krajine, kde čoraz viac silnejú rasové rozpory a kde policajti v priemere ročne zastrelia viac ako 700 ľudí?