Slovensko 8. decembra (HSP/Foto: Mária Čapáková)

Ovocie svojej komunikácie žneme každý deň. A úplne vo všetkom. Či je to život rodinný, pracovný, oddychový, ba dokonca aj osobný, ktorý človek prežíva sám so sebou. Komunikácia zahŕňa rôzne spôsoby – komunikujeme slovne aj bez slov, výrazom tváre, gestom, držaním tela,… A s celým svojím okolím, ktoré zahŕňa nielen tých ľudí, s ktorými sa osobne poznám. Sú to aj ľudia úplne neznámi, náhodní okoloidúci, spolucestujúci, vodiči  okolitých áut, ľudia v rade pri pokladni a mnohí ďalší. Som to aj ja sama.

To si človek často neuvedomuje – že moje vlastné telo sa snaží so mnou hovoriť. Napríklad o tom, že niečoho už bolo naozaj dosť a treba s tým skončiť. Alebo mi dáva najavo, že je jednoducho unavené a potrebuje oddych. Preťažená myseľ si tiež žiada pauzu. Stáva sa mi, že keď som už extrémne vyčerpaná, neviem si spomenúť na bežné slová. To je pre mňa jasný signál, na ktorý odpovedám intenzívnym oddychom v podobe spánku.

Ale aj iným spôsobom prebieha komunikácia človeka samého so sebou. Napríklad keď sa rozum a srdce hádajú o tom, čo je správne, pre čo sa rozhodnúť. Alebo rozum sám so sebou si predkladá rôzne argumenty k jednej záležitosti. Inokedy sú to len čisté emócie, ktoré sa v nás striedajú a dokážu nás buď zneistiť, rozhádzať alebo práve naopak – uviesť na správnu mieru.

Keď už máme odskúšané, aké je niekedy problematické dohodnúť sa sám so sebou, môžeme sa preniesť do oblasti komunikácie medziľudskej. A tu sa stretáme s toľkými možnosťami, že zorientovať sa a komunikovať s každým jedným človekom kvalitne sa stáva naozaj umením. Zvláštnosťou je, že sú ľudia, s ktorými nemáme problém hovoriť, dohodnúť sa, nájsť riešenie, zjednotiť sa. Sú však aj ľudia, pri ktorých nadobúdame dojem, že komunikácia nefunguje, nie je efektívna, ba dokonca sa časom zhoršuje. Kde hľadať chybu? U seba, alebo je na vine ten druhý?

Nuž, hovorí sa, že každá palica má dva konce a chyby robíme všetci. To, že sa s niekým nedokážeme „stretnúť“ v komunikácii, môže byť ovplyvnené v rovnakej miere mnou ako aj tým druhým človekom. Mám očakávania, ktoré ten druhý nespĺňa – vzniká komunikačný problém. Niekto má na mňa vysoké nároky, ktoré neviem uskutočniť – začne to medzi nami „škrípať“. Nedokážeme si úprimne povedať, čo sa nám nepáči, radšej to v sebe dusíme – postupne sa od seba vzdialime. Neviem prijať kritiku na svoju adresu – obviním celý svet, že mi nepraje. Obrazne povedané – vysypem na niekoho plný kôš svojich odpadkov, pretože neviem komunikovať diplomaticky, v lepšom prípade s láskou –  no čo môžem očakávať od toho druhého? Že ma za to vyobjíma? Neprijímam niekoho takého aký je – staviam medzi nás bariéru. Mám predsudky voči človeku – narazí na môj štít.

Všetko to platí aj naopak, nie len z môjho pohľadu, ale aj z pozície toho druhého. Keď si teraz skúsime predstaviť rôzne kombinácie takýchto komunikačných stretov, niet sa čo čudovať, že medzi ľuďmi nastávajú reakcie takých rozmerov, že z toho môže vzniknúť dlhoročný boj. Niekedy stačí, že vodič predo mnou nevyhodí smerovku. Alebo mi niekto neodpovie na bežnú otázku a odignoruje ma. Lenže tým vodičom alebo ignorantom môžem byť aj ja…

Komunikácia veľmi ovplyvňuje, aké vzťahy medzi nami sú. Dokonca aj tá, ktorú človek vedie sám so sebou. Myslím si, že práve tá potom odráža to, ako dokážeme komunikovať s ostatnými ľuďmi. A z toho potom vyplýva aj atmosféra, v ktorej žijeme. Len ako príklad uvediem niečo z osobnej skúsenosti. Prechádzala som sa po hrádzi pri rieke Rhône vo Švajčiarsku. Ako každá iná hrádza, aj táto slúžila cyklistom, mamičkám s kočíkmi, psíčkarom, jazdcom na koňoch… Ľudia, ktorých som nikdy pred tým nevidela. Ale každý jeden ma pozdravil a usmial sa na mňa. A očakával, že zareagujem rovnako… Ešteže sa rýchlo učím… „Bon jour“  a úsmev som zvládla a predbiehala som sa, aby som bola prvá, kto to pri stretnutí povie. Taká maličkosť. No skúste na Slovensku pozdraviť ľudí stojacich na zastávke tak ráno o šiestej a usmejte sa na nich.

Jednoducho na to nie sme zvyknutí a nevieme vytvárať príjemnú atmosféru okolo seba. Alebo ak to aj skúsime, narazíme na nepochopenie. Vytváranie príjemnej atmosféry je však iný „fenomén“ a mnohí to zažívajú v práci zo strany svojich nadriadených… Pretože niekto si myslí, že v atmosfére stresu, chaosu a strachu „vytlčie“ zo svojich podriadených viac…

Spomeniem ešte jeden komunikačný fenomén. Chodec na prechode pre chodcov verzus vodič auta. Klobúk dole všetkým vodičom, ktorí zastavia a nechajú chodca v pokoji prejsť. Ale zažila som už všeličo. Niektorí vodiči vytrubujú, hoci chodec má právo prejsť, prípadne tesne pred prechodom pre chodcov dupnú na plyn, len aby nemuseli zastaviť. Tento fenomén sa prehlbuje na prechode pre chodcov riadeným semaforom. Je to úplne bežné – pre autá skočí červená a to je pre niektorých vodičov najjasnejším signálom, že ešte treba rýchlo prefrčať, len aby tam nemuseli minútku postáť… Nuž, aj to je spôsob komunikácie.

Na záver už len toľko, že ak máte pocit, že niekto s vami nekomunikuje, hoci vy sa o to snažíte, mýlite sa. Aj „nekomunikácia“ je komunikácia. Ignorancia, ticho namiesto odpovedí, otočka chrbtom, „ohrnutá pusa“, odvrátený či povýšenecký pohľad – to všetko je komunikácia. Človek tým dáva jasne najavo svoj postoj. Ale týka sa to každého z nás. Každý deň máme mnoho príležitostí, aby sme si odpozorovali, čo mi sami vysielame svojmu okoliu. Skúsme tomu venovať pozornosť. Ovocie našej komunikácie môže mať aj oveľa lepšiu chuť oproti tej, na ktorú sme bežne zvyknutí.

Mária Čapáková

Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.