-Dnešný deň si pripomínane zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Čím je charakteristické toto veľkonočné ráno?-

Predovšetkým je to pre každého veriaceho radosť zo vzkriesenia Krista, ktorú kresťan vnútorne prežíva. Toto veľkonočné ráno je naplnené radostnou správou o zmŕtvychvstalom Kristovi. Kristus je stredobodom zvesti kresťanskej cirkvi. Táto zvesť formovala a dodnes formuje život mnohých ľudí. To, čo sa stalo a čo zvestujeme je nesmierne dôležité. Má to vplyv aj na život veriacich ľudí dnes a cez veriacich aj na spoločnosť, v ktorej žijú. Ak sa v našej spoločnosti hlási vyše 80 percent obyvateľov ku kresťanským cirkvám, tak si myslím, že by to aj malo byť viditeľné.

-Ako konkrétne by sa to malo prejaviť na spoločenskom živote veriacich?-

Konkrétne sa to prejavuje aj tým, že máme záujem o duchovné hodnoty, o účasť na službách Božích nielen na výročné sviatky, ale aj každú nedeľu. Keď už hovoríme o zmysle Veľkej noci, tak veľmi pekne je to vyjadrené v ruskom jazyku – voskresenje, čo je pomenovaním nedele a zároveň je to poukázanie na Kristovo vzkriesenie. Čiže každú nedeľu si pripomíname veľkonočnú udalosť. To by sme si mali celý rok uvedomovať. Veľké percento ľudí v našej krajine, hlásiacich sa ku kresťanským cirkvám, má byť viditeľné aj v tom, že rodičom záleží na kresťanskej výchove svojich potomkov. Každý veriaci si má nájsť čas na modlitbu a má poukazovať predovšetkým svojím životom na duchovné hodnoty. A toto sa mi zdá, že sa dnes akosi vytráca, čo má nebezpečné následky aj pre život jednotlivca, život rodiny i život spoločnosti, ale aj život cirkvi.

-Vnímate, že dnes ľudia nemajú čas na duchovno?-

Žijeme nejako „zrýchlene“, čo má aj svoje nevýhody – napr. v tom, že človek prestáva mať čas na duchovné veci. Nie som priateľom extrémnych hodnotení, že dnešný človek už o duchovné hodnoty nemá záujem, to si nemyslím. Skôr do tohto prostredia, kde sú kresťanské cirkvi historicky prítomné, sa tlačia iné duchovné prúdy, ktoré nie sú kompatibilné s naším prostredím, s našou mentalitou. A preto si myslím, že je to aj taká výzva pre nás, aby sme boli aktívnejší.

-Je to dnes výzva pre cirkev, viac sa priblížiť ľuďom?-

Každá cirkev hľadá určitým spôsobom cestu k ľuďom. Na jednej strane sa nemôžeme prispôsobovať tomuto svetu, pretože Evanjelium Ježiša Krista je často radikálne v tom zmysle, že poukazuje nie na hmotné záležitosti, ale na to duchovné, čiže na vzťah k Pánu Bohu. Ten sa má vyjadriť modlitbou, teda rozhovorom s Bohom. A ten má byť úprimný a otvorený. Dnes akoby to svet nahrádzal úplne inými spôsobmi komunikácie. Napríklad, nevidím len pozitívny vplyv sociálnych sietí. Sú aj veľkým rizikom, najmä pre mladú generáciu. Tam je dôležité nájsť priestor pre komunikáciu cirkvi s mladšou generáciou, ale tak, aby to bolo pozitívne.

-V jednom z pastierskych listov k Veľkej noci ste napísali, že ak je živý Ježiš v centre nášho života i našich spoločenstiev, začne sa z nich vytrácať existenčný strach. Ako vnímate existenčný strach u ľudí?-

Existenčný strach má človek, ktorý nemá budúcnosť, nemá perspektívu. Ak veriaci človek verí, že prejde zo smrti do života, ak verí v Pána Ježiša Krista, tak potom má perspektívu večného života. Kedykoľvek v živote, ak sa táto nádej vytráca napr. pod tlakom ťažkostí, chorôb, nešťastí, kresťan by nikdy nemal prestať vidieť vzkrieseného Krista, v ktorého verí. Poznám mnoho ľudí, ktorí aj veľa trpeli, napríklad to bolo v čase socializmu. Spomínam si na pána farára Madarása, ktorý bol uväznený pre to, že aktívne pracoval s mládežou v 50. rokoch. Vryl sa mi do pamäti práve jeho optimizmus, nestrácal nádej ani vo väzení, pritom manželka s dvomi nezaopatrenými deťmi bola doma a boli vylúčení zo spoločenského života. On tú kresťanskú nádej nestrácal. A to je len jeden z mnohých príkladov ľudí, ktorí nestratili nádej a kresťanský optimizmus. A aj keď jemu podobní stratili výhody, tak nezapreli Krista. Takí ľudia žijú aj dnes.

-Veľká noc je aj o obeti Ježiša Krista na kríži z lásky k ľuďom. Ak to prenesieme na súčasnosť, sú dnes ľudia schopní obety pre druhých, čo znamená obeta v dnešnom ponímaní?-

Ide o vnútorný postoj a presvedčenie, z ktorého potom vyplýva to, že človek vie obetovať svoje pohodlie. Vie nakladať s tým čo má, aby tým konštruktívne pomohol druhým. To v skratke znamená – byť tu aj pre iných ľudí. Myslím si, že to je veľmi dôležitá vec, na ktorú musí cirkev upozorňovať, že tu nežijeme sami pre seba, že je veľmi dôležité a potrebné, aby sme mysleli aj na druhých ľudí. Jednou z úloh cirkvi je poukazovať na tieto hodnoty. Je mnoho ľudí, ktorí sa dajú do služby pre iných. Vďaka Pánu Bohu za nich.