Môj profil 
Predplatné
“Keď pred piatimi rokmi Andrej Kiska zvíťazil v prezidentských voľbách, slovenské médiá reagovali s podobnou eufóriou ako dnes. Titulky hlásali, že: Dobro zvíťazilo nad zlom – Slovensko urobilo veľký skok k vyspelej Európe – Slovenská demokracia ukázala obrovskú silu. Tá hŕstka z nás, ktorá sa skepticky pýtala, prečo, bola prehlušená oslavným huriavkom novodobých žabiek-demokratiek, ktoré medzitým začali kŕkať na inom rybníku.”
Chmelár pripomína, že kým naše médiá považovali za „občianskeho kandidáta“ niekoho, kto sa nevyšvihol do svojej pozície vzopätím občianskej spoločnosti, ale kumuláciou finančných prostriedkov, svetové médiá reagovali na vzniknutú situáciu oveľa presnejšie: vyhral „obchodný magnát“ (BBC), milionár (ORF), bohatý podnikateľ (Le Monde)…
“Nie, občianska spoločnosť naozaj nezvíťazila, verejnosť na ňu v skutočnosti rezignovala. Už nežiadala demokratické riešenia, ale spasiteľa, netúžila po pravde, ale po ilúzii, ktorá oslňuje. Slovenská spoločnosť sa odvrátila od skutočnosti a vyčerpaná z vnútorných zápasov sa poddala príťažlivému klamu – kto v nej vzbudí ilúzie, ovládne ju. Pred piatimi rokmi som upozornil, že nič nás do týchto temných hlbín nestrháva rýchlejšie ako morálny gýč – pojem, ktorý do svetovej literatúry a filozofie vniesol český spisovateľ Milan Kundera.”
Tento autor v v slávnom románe Neznesiteľná ľahkosť bytia definuje morálny gýč ako „kategorickú negáciu hovna“ – postoj, ktorý vyraďuje zo života všetko, čo narúša monopol nad ľudským svedomím – každý prejav individualizmu, každé pochybovanie či iróniu. “V ríši morálneho gýča vládne dojatie, ktoré vytláča z vedomia ľudí zmysel pre rozdielnosť, konečnosť a neprehľadnosť životných situácií jednotlivcov. Vládne tu diktatúra srdca. Tam, kde hovorí srdce, je neslušné, aby rozum niečo namietal. Prívrženec morálneho gýča nechce poznať otázku, na ktorú svojím postojom odpovedá. Odpovedá kategoricky a nepripúšťa historickú obmedzenosť, zakrýva nejednoznačnosť situácie, v ktorej musíme aplikovať naše hodnoty. Dnes sme svedkami renesancie tohto druhu politiky. Počúvame frázy o politike pre ľudí (akoby ju doteraz robili pre akváriové rybičky), počúvame nič nehovoriace marketingové heslá vydávajúce sa za sľuby. Nepochádzajú z vnútorného presvedčenia, nie sú odrazom štátnickej vízie a hodnotovej zrelosti ich nositeľa, ale produktom a výsledkom presne vypočítanej stratégie skúmajúcej ľudské túžby – ako to priznal aj vtedajší šéf volebného štábu Andreja Kisku.”
Takýmto spôsobom sa však podľa Eduarda Chmelára nemení spoločnosť, ale zneužívajú sa jej slabosti. “Môže tento morálny gýč nahradiť reálnu politiku? Nemôže. Tak ako nemôže moralizovanie nahradiť všeobecne záväzné pravidlá, ktoré v demokratickej spoločnosti umožňujú ľuďom racionálne riešiť vzniknuté situácie. Tak ako nemôžu deklarované hodnoty nahradiť efektívne inštitúcie, ktoré sú užitočné občanom pri riešení ich nepredvídaných situácií. Preto je morálny gýč veľkou hrozbou pre demokraciu, lebo paralyzuje schopnosť občanov budovať tieto inštitúcie a riešiť situácie, v ktorých sa ocitajú.”
Na Facebooku ďalej napísal, že dnes už veľa ľudí vie, v čom a prečo Kiska zlyhal, ale pred tými piatimi rokmi, v tej atmosfére masovej eufórie, mi pripadla mimoriadne nepopulárna a nevďačná úloha, na ktorú rezignovali inak hyperkritické médiá. Ja som totiž prezidentovi tú pózu filantropa nikdy neuveril, pretože moc peňazí nikdy nemôže suplovať poctivú občiansku angažovanosť, pretože žiadne skratky neexistujú, pretože morálny gýč nemôže nahradiť pravidlá demokratickej politiky. “Nádej totiž nespočíva v nových spasiteľoch, ale v tých nedokonalých ľuďoch, ktorí napokon vždy musia sami prejaviť vôľu ku konkrétnym zmenám. Keď nám totiž politik sľúbi, že tu bude pre ľudí, len tí vnímavejší z nás sa dovtípia, pre ktorých.”
Chmelár pripúšťa, že Kiska má stále veľa prívržencov, no z hľadiska výkonu jeho právomocí a konkrétnych výsledkov jeho politiky ho považuje za najslabšieho prezidenta v doterajšej histórii Slovenskej republiky. “Svojím spôsobom je mementom. Mementom, čo sa môže stať, ak vložíme slepú dôveru do neznámeho boháča, ktorý odštartoval drahú kampaň s lacným programom prvej dámy a nenaučil sa vystupovať na verejnosti lepšie ako treťotriedny ochotnícky herec, ktorý sa len málokedy vie intonačne trafiť do prejavu, ktorý mu napísali.”
“Bol neobyčajne lenivý, takmer polovicu týždňa trávil s rodinou, kvôli tomu neraz prijímal štátne návštevy doma na Spiši a napriek jeho okázalému rozdávaniu platu boli premrštené výdavky jeho kancelárie najvyššie spomedzi všetkých prezidentov. Ich veľkú časť zhltli platy funkcionárov (ktoré odmietol zverejniť) a lety do Popradu za manželkou (tie obhajoval tvrdením, že nie je súkromná osoba a prezidentom je stále, hoci keď prijal dalajlámu, hovoril zasa, že sa s ním stretol ako súkromná osoba). Mal jednoznačne najslabšiu bilanciu zahraničných ciest a kontaktov spomedzi všetkých prezidentov. Jeho aktivity na tomto poli sú neporovnateľné nielen s českým či rakúskym prezidentom, ale vysoko ho prevyšuje aj prezident dvojmiliónového Slovinska Borut Pahor, ktorého prijala britská kráľovná, španielsky kráľ či nemecká kancelárka, čo sa Andrejovi Kiskovi nepodarilo. Je jediným slovenským prezidentom, ktorého neprijali v Bielom dome, ale ani v Kremli či Pekingu. Kým prezidenti okolitých štátov robili v zahraničí veľké obchody, Andrej Kiska ekonomickú diplomaciu úplne zanedbal a jeho cesty sa ponášali skôr na výlety.”
Pripomína aj to, že hoci neustále tvrdí, že vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej boli jeho najťažším dňom vo funkcii, pravdou je, že tento „najťažší deň“ prežíval na lyžovačke v rakúskych Alpách, ktorú vôbec neprerušil. A hoci jeho úlohou ako hlavy štátu bolo moderovať vzniknutý politický konflikt, Andrej Kiska sa okamžite stal hlavou opozície a od tej chvíle sa prestal hrať na to, že je prezidentom pre všetkých. Sklamaná z jeho konania však zostala napokon aj opozícia, pretože vo chvíli, keď mohol vyvolať predčasné voľby, zaradil spiatočku – už vtedy totiž plánoval založiť politickú stranu a urýchlenie pádu vlády Smeru nevyhovovalo jeho plánom.
“Štátne vyznamenania udeľoval svojim kamarátom a prívržencom a kedy sa mu zachcelo (nie v deň štátneho sviatku), tureckého diktátora Erdogana nazval priateľom, Turecko „ostrovom stability“ a Rusko „nepriateľom, počas prejavu ruského veľvyslanca pri výročí Karpatsko-duklianskej operácie demonštratívne odišiel a odvtedy ho vypískali na každých oslavách SNP. Azda najviac sa vo svojej funkcii vložil do agresívnej podpory zbrojenia, čím dovŕšil premenu Slovenskej republiky na militaristickú spoločnosť.”
Posledný rok vo funkcii prezidenta bol podľa Chmelára pre spoločnosť čistým trápením. Andrej Kiska rozoštval slovenskú spoločnosť tak ako žiaden z doterajších prezidentov. “Spôsobil obrovskú medzinárodnú blamáž, keď nazval Slovensko mafiánskym štátom – čo si nedovolil ani Michal Kováč v čase jeho najtuhšieho zápasu s mečiarizmom. Kiskovo správanie počas jeho daňových a pozemkových káuz bolo obzvlášť hanebné, lebo za takéto veci v zahraničí hlavy štátu odstupujú, on však ukázal, že sľuby o novej politickej kultúre boli prázdne reči. No a napokon začal ešte počas funkčného obdobia prezidenta budovať svoju vlastnú politickú stranu, čím pošpinil majestát tohto úradu. A v neposlednom rade je až nevkusné, ako tancuje na hrobe novinára a zneužíva jeho vraždu na vlastnú politickú kampaň. Už by s tým mal naozaj prestať.”
“Keď Andrej Kiska kandidoval za prezidenta republiky, len málo ľudí rozumelo tomu, prečo to robí. Po rozpačitom výkone jeho úradu opäť mnohí nerozumejú tomu, prečo zakladá politickú stranu, keď je jasné, že opozíciu neobohacuje, ale rozbíja. Navyše svojou aktívnou straníckou politikou dehonestuje úrad hlavy štátu. Každý je sám strojcom svojho šťastia, ale v tomto prípade je Andrej Kiska strojcom jediného fenoménu – vzostupu digitálnej oligarchie na Slovensku.”
Chmelár na záver dodal: “Zajtra sa ujme svojho úradu prvá prezidentka Slovenskej republiky. Hoci Andrej Kiska nezanechal nijaký odkaz, nijaký hmatateľný výsledok jeho činnosti, jeho duch z Prezidentského paláca neodchádza. Kontinuita je zreteľná predovšetkým v zahraničnej politike a súdnictve – dvoch najsilnejších právomociach hlavy štátu. Otvorene poviem, že ma to neteší. Zahraničná politika štátu by mala byť menej proamerickou a viac proeurópskou, menej dogmatickou a viac tvorivou. Činnosť prezidentky Čaputovej však v najbližších mesiacoch nebudem hodnotiť. Jednak si zaslúži tak ako každý ústavný činiteľ svojich tradičných 100 dní na to, aby ukázala svoje kvality a jednak nepotrebujem, aby si každý pologramotný chumaj vysvetľoval moje slová, že sa neviem zmieriť s porážkou. Na rozdiel od Štefana Harabina opakovane potvrdzujem, že rešpektujem jej voľbu a myslím, že aj on by sa mal ako sudca Najvyššieho súdu SR správať dôstojnejšie. Ak je, samozrejme, jeho cieľom ústavnosť, a nie rozvrat právneho systému.”
.jpg)
