Zajatec je mimoriadne silný príbeh, aký by mal problém vymyslieť aj skúsený majster psychotrilerov. Takéto príbehy však píše len skutočný život. Zažil ho Slovák, mladý partizán Ján Špirko. Nikdy o ňom nehovoril. Nechcel zbytočne otvárať rany a tak bol dlhé roky ukrytý. Až po jeho smrti sa našiel rukopis, v ktorom všetko opísal…

Keď sme pochodovali na smrť, opľúvali nás.
Zrejme si mysleli, že sme Židia.

Keď Špirka v obci Veľké Borové Nemci ranili, odvliekli ho na gestapo do Ružomberka. A tam sa začína cesta plná hrôzy, bolesti, sklamania, ale i veľkej viery a odhodlania. V ružomberskej väznici stála Špirkovi smrť za chrbtom prvý raz. Život mu zachránil neznámy Cigán, ktorý jediným úderom zlikvidoval besniaceho gestapáka.

Špirko však nemal za svoju záchranu ako poďakovať, s najväčšou pravdepodobnosťou gestapáci  Deža umučili, kým on ležal v bezvedomí. Odvtedy osud raneného partizána tvorili úteky a zajatecké tábory…

Vypočujte si AUDIO úryvok.

Z knihy číta Boris Farkaš:

Zajatec je nezvyčajne silný, emotívny, skutočný príbeh, ktorý uzrel svetlo sveta náhodou. Po smrti svojho starého otca poslal vnuk nájdený rukopis do vydavateľstva. To, na čo Ján Špirko len nerád spomínal, radšej spísal a odložil. Nikdy neuvažoval o tom, že jeho život sa môže stať príkladom pre mnohých.

Na vydanie knihy Zajatec prispel z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Začítajte sa do novinky Zajatec:

V hlbokom snehu zostupovala z lesa v trojstupoch zoradená veľká skupina nemeckých vojakov rozdelená na dve čaty. Vpredu kráčala husím pochodom hliadka skladajúca sa zo šiestich ľudí. Zanechávala za sebou stopu, akoby kráčal len jeden človek. Kus za nimi išli v ich stopách ostatní vojaci. Biele maskovacie plášte splývali s terénom a len dve postavy sa medzi nimi černeli na snehu. Muži kráčali tesne za sebou osvecovaní svetlom mesiaca, ktorý im z mrazivej oblohy posiatej trblietajúcimi hviezdami svietil na cestu. Roztrúsené strechy chát na zasnežených stráňach už zmizli z dohľadu. Cesta sa zarezávala hlboko do terénu, pričom bola na niektorých miestach prekrytá vysokými hustými závejmi. V trojstupoch sa postupovať už nedalo, preto vojaci utvorili jeden rad, dlhý niekoľko desiatok metrov. Kráčali mlčky, zmrznutý sneh im vržďal pod nohami a občas niekto zakašľal, ťažko dýchajúc pri namáhavej chôdzi. Zastali. K tmavej postave pristúpil nemecký vojak, vytiahol z vrecka zmotaný drôt. Slučku drôtu potom utiahol na zajatcovo zápästie a prikázal zajatcovi preložiť si ruky za chrbát. Drôt ešte niekoľkokrát omotal zajatcovi okolo rúk, previazal a trhnutím skontroloval, či je slučka dostatočne spoľahlivá. Nemec pozrel na veliteľa, a keď súhlasne pokýval hlavou, chlapi sa znovu pohli. Tým zajatcom som bol ja a takto zviazanému sa mi išlo ešte horšie. Hlboko predklonený som sa snažil držať krok s ostatnými, ale vo veľkých závejoch som sa potácal aj padal raz na jednu, raz na druhú stranu. Pri každom páde sa bolesť v ľavom boku, do ktorého ma zasiahla guľka pri prepade, zvyšovala. Boleli ma aj ruky, lebo pri pádoch sa mi do zápästí vrezával tenký drôt. V snehu sa mi s rukami za chrbtom zle vstávalo. Nemec, čo ma viedol na drôte, ním surovo trhal, keď som sa pokúšal vstať, a nešetril na mne kopancami.

,Zastrelia ma, ak nebudem vládať,‘ uvažoval som. ,Zastrelia ma, zastrelia, zastrelia,‘ opakoval som si, ale napodiv som nemal zo smrti strach.

Práve naopak, myšlienka na smrť mi prinášala úľavu, telo bez duše by bolo navždy zbavené bolesti a trápenia. Znovu som padol, ale tentoraz som sa do snehu zaboril dolu hlavou a začal som sa dusiť. Cítil som ostrú bolesť na rukách, pretože esesák ma ťahal dozadu, aby ma donútil postaviť sa. Nešlo mi to. Napokon ma Nemci zdvihli, potom ku mne pristúpil tlmočník a rukou v hrubej rukavici mi nadvihol bradu.

„Nemůžeš nebo nechceš jít? Proč stále padáš?“ opýtal sa.

„Už nevládzem. Ruky mám zviazané, a keď padnem, nejde mi vstať. To ma radšej zastreľte, ale ja takto nemôžem ísť ďalej,“ odpovedal som mu, ťažko dýchajúc.

Tlmočník preložil moje slová veliteľovi. Nemec chvíľu váhal, ale nato dal pokyn strážcovi, aby mi uvoľnil ruky. Vojak ma teda rozviazal a drôt nechal visieť len na mojej pravej ruke.

„Nedělej blbosti a snaž se držet krok s ostatními nebo potom bude zle. Říkám ti to proto, že vím, čeho jsou tito lidé schopni,“ povedal tlmočník a obrátil sa k veliteľovi. Mávol rukou, ukazujúc vpred. Pohli sme sa. Zamyslel som sa nad tlmočníkovými slovami.

,To je akýsi čudný Nemec, vraví, akoby k nim ani nepatril.‘

Stisol som si rukou rozdrané zápästie, zaťal som zuby a kráčal som ďalej tesne za postavou pred sebou. S rozviazanými rukami sa mi šlo oveľa lepšie. Zámerne som odkláňal myšlienky od prítomnosti, aby som zabudol na bolesť. Radšej som si všímal okolie. Pomaly sme zostupovali z lesa do dediny. Chalúp okolo cesty pribúdalo, brechot psov z dvorov ohradených rozpadávajúcimi sa drevenými plotmi bol čoraz hlasnejší a zúrivejší. Okolie aj celú dedinu Veľké Borové som dobre poznal.

,Tu kúsok nižšie bude obchod,‘ hovoril som si v duchu. ,Stojí nad svahom zamrznutého potoka a dvere má celkom pri ceste. Na dverách obchodu je nápis Rozličný tovar a v tom istom dvore je aj krčma. To je vari jediný murovaný dom v tejto dedine. Tuhľa oproti býva starosta. Raz som uňho bol aj s veliteľom rozviedky. Robil som spojku medzi rozviedkou a štábom. Ach, ktovie, kde je ten ruský námorník, s ktorým sme sa mali tak radi… Iste na slobode a možno už blízko frontu, kam sme mali namierené po poslednej akcii, pri ktorej sme sa nedobrovoľne rozišli. Hádam sa dozvie, aký osud ma postihol. Škoda, že nie som s ním a s ostatnými druhmi, ktorí sa istotne stretnú s Červenou armádou. Ja sa už konca vojny s chlapcami nedožijem. Škoda…‘ uvažoval som, keď sme vchádzali do dediny.

V mysli sa mi vynorila moja rodná obec Turčianska Štiavnička. Prežil som v nej naozaj šťastné detstvo. Bol som k rodisku pevne pripútaný, spomínal som na krásne zákutia, ale predovšetkým na rodičov, sestru, brata. Zjavne ich už viac neuvidím… Ani zrúcaniny Sklabinského zámku, voňavý borovicový háj, čo sa okolo nich rozprestieral, toto všetko sa odo mňa vzďaľovalo, hoci práve myšlienky na domov mi pomáhali a dávali silu ďalej sa brodiť snehom v ústrety neistému osudu.

Kráčal som snehom, pohrúžený do seba, ale napriek čiernym myšlienkam sa vo mne prebúdzala nádej. ,Chlapče, ešte žiješ, a ktovie, čo všetko sa ešte môže stať,‘ posmeľoval som sa a odhodlane som vystrel plecia.

Zastali sme. Z oboch strán nás obklopovali drevenice s oblôčikmi otočenými do cesty, ktoré boli na domoch husto vedľa seba. Z ľavej strany každej drevenice boli uprostred základov vystavaných zo skál umiestnené vysoko nad cestou pivničné dvere, teraz dopoly zaviate snehom, a aj ony boli otočené do cesty. Táto skupina domov sa podobala ako vajce vajcu. Nemci sa chvíľu radili s veliteľom a potom sa rozbehli po dvoroch. Onedlho bolo počuť búchanie na dvere. Svetlá vojenských lampášov sa odrážali v oknách dreveníc.

„Aufstehen, aufstehen! Schnell, schnell!“ kričali vojaci. Ľudia v domcoch sa začali prebúdzať. V oknách zablikali plamienky sviečok či olejových lámp, bolo počuť plač vyľakaných detí, vytrhnutých z nočného spánku. Dvere sa otvárali a ukazovali sa v nich vystrašené postavy domácich. Zahrmelo niekoľko výstrelov z nemeckých zbraní a v mihu bola zobudená celá dedina! Svetlá sa rozsvecovali sprava i zľava, psi zúrivo brechali za záhradami domov, kam ušli, tušiac nebezpečenstvo z nevítaných nočných návštevníkov. Nemeckí vojaci priviedli k veliteľovi zdatného civila v nezakasanej košeli, strapatého, bez čapice, len v krátkom kožúšku bez rukávov, s kapcami nastoknutými na nohách. Spoznal som v ňom starostu. Celý sa triasol od zimy alebo od strachu, čo pri nočnom vyčíňaní nemeckých vojakov bolo prirodzené. K veliteľovi pristúpil tlmočník. Po krátkom rozhovore starosta vykročil sprevádzaný veliteľom a tlmočníkom k svojmu domu. Dvaja vojaci, držiac ma za ruky, voviedli dnu i mňa. Starostov dom som poznal. Izba bola osvetlená lampou a bolo v nej príjemne teplo. Starostova žena, napochytro oblečená, s rozpustenými vlasmi ukrytými pod šatkou, prikladala do pece. Keď sme vošli, obrátila vystrašené oči ku dverám. Veliteľovi a tlmočníkovi ponúkol starosta miesto za stolom. Vojaci, ktorí ma priviedli, ostali stáť vnútri hneď pri dverách. Jeden z nich prešiel k lavici pri peci a odtiaľ na mňa postojačky mieril. Žena si sadla na rozostlanú posteľ oproti stolu a vyplašene pozerala raz na mňa, raz na Nemca. Jej oči sa zrazu stretli s mojimi. Nenápadne som zodvihol voľnú ruku k tvári a dlaňou som si pošúchal ústa. Žena sklonila hlavu.

,Hádam porozumela,‘ pomyslel som si. Dlaňou na ústach som jej chcel naznačiť, aby nič nevravela, lebo ma určite spoznala.

Tlmočník zatiaľ prekladal starostovi veliteľove otázky. Pýtal sa na partizánov, kedy a kde boli v dedine. Varoval ho, že ak vo Veľkom Borovom nájdu partizánov alebo im budú miestni pomáhať, hrozí im vypálenie celej obce. Starostova žena sa medzitým spamätala a pri peci nalievala do kvetovaných šálok čaj. Z komory priniesla kus údenej slaniny. Starosta ju rýchlo nakrájal, vysypal z lopárika na tanier a pokrájal aj kus chleba a cibule. Zakrátko sa na stole objavili poháriky spolu s fľašou páleného. Veliteľ i tlmočník si na ponúkanie starostu vypili, trúnok zajedli slaninou, pohládzajúc si brucho na znak dobrej chuti. Potom ma predvolali k stolu. Veliteľ čosi hovoril, ukazujúc na mňa prstom, a tlmočník prekladal.

„Tento bandita v skupine s niekoľkými ďalšími zločincami lúpili vo vašej dedine a okrádali vašich občanov. Niektorí nás požiadali o pomoc. Šli sme napriek nečasu a dlhej ceste, aby sme vás zbavili týchto barbarov. Prišli sme neskoro, už stihli zastreliť troch ľudí v  dome, kde sme chytili tohto banditu. Ostatných sme pri úteku zastrelili.“

Tlmočník prekladal rýchlo a dosť ticho, bez osobnej zainteresovanosti. Veliteľ vykladal asi hodinu a za ten čas vyprázdnil ešte niekoľko pohárikov pálenky. Potom sa odmlčal, akoby rozmýšľal, vstal, prišiel ku mne, chytil ma za plece a náhle sa opýtal s očami upretými do starostovej tváre: „Poznáte ho? Videli ste ho niekedy v dedine alebo niekde na okolí?“

Starosta, mladý, mocný chlap, sa ku mne otočil, zadíval sa mi do očí, potom prešiel pohľadom k svojej žene a pokrútil hlavou: „Nie, ja som tu tohto chlapca nikdy nevidel. Je to Slovák alebo Rus?“

Tlmočník preložil starostovu odpoveď.

„On však tvrdí,“ pokračoval veliteľ, „že sa tu zdržiava už dlhší čas aj so svojimi kumpánmi. Tak čo?“ klamal Nemec.

„Tvrdiť to môže, ale ja som ho tu ešte nevidel,“ povedal starosta rozhodne a obrátil sa na ženu. „Ty si ho niekedy videla? Povedz pánom vojakom,“ prehodil ľahostajne.

„Nie, ani ja som ho tu nevidela,“ odpovedala vystrašená žena celkom presvedčivo.

S napätím som sledoval ich rozhovor, tvár mi horela z tých nehoráznych lží, ktoré som si prostredníctvom tlmočníka vypočul. Chcel som sa brániť, ale vedel som, že by to bolo zbytočné. Veliteľ stiahol ruku zo starostovho pleca, otočil sa ku mne a tak rýchlo vysypal na mňa kopu otázok, že ich tlmočník nestačil prekladať, a preto ich veliteľ musel zopakovať.

„Kde sú nakradnuté veci? Odkiaľ si sem prešiel? Kde máš veliteľa? Kde sú ostatní banditi?“

Chvíľu som vyčkal, tváril som sa, že po toľkých otázkach rozmýšľam nad odpoveďami, a potom som povedal: „Po prvé, nikoho som nezabil a nikoho som neokradol. Boli sme dvaja a odišli sme od partizánov, pretože sme chceli ísť domov. Zdržiavali sme sa v lese, ale hlad nás dnes večer donútil zísť do dediny pýtať si niečo zajesť. Do tej chaty, kde ste nás našli, sme prišli tesne pred vami. Nie my, to vy ste postrieľali ľudí v chate aj môjho kamaráta! Tí ľudia za nič nemohli, rovnako ako títo ľudia nemôžu za to, že ste teraz v ich dome. Mňa sem nepozvali, ale ani vás do tohto domu nikto nepozval. Veliteľa už dávno nemám, a aj tak som nikdy nevedel, ako sa vlastne volal,“ povedal som dosť sebavedome a odvážne som pozrel na veliteľa. Trochu ma zaskočilo, že tlmočník bol s prekladom mojej dlhej odpovede dosť rýchlo hotový.

„U koho jste v obci eště byli?“ prekladal tlmočník ďalšiu otázku.

„U nikoho. Dva dni sme boli v hore za dedinou, lebo pre nečas sme nemohli ísť ďalej. Spali sme v nejakom opustenom bunkri. Ako som vravel, boli sme hladní, preto sme si šli pýtať jedlo. To je všetko o tejto dedine,“ pozrel som na tlmočníka, ktorý len čo preložil moje slová, znovu si sadol  k stolu.

Veliteľ mávol rukou, niečo povedal a zas vypil doliaty pohárik. Tvár mal už poriadne rozhorúčenú z vypitého alkoholu. Za stolom si porozopínal blúzu maskovacieho odevu. Zakrátko ma vojaci odvádzali cez tmavý pitvor von k dverám, kde stál na stráži nemecký vojak s namiereným samopalom. Vyšli sme na cestu, Nemcov už nebolo vidieť, len dvaja, zrejme na stráži, mašírovali na ulici po utlačenom snehu. Vojaci, čo ma viedli, prehodili s nimi zopár slov a potom ma šikovali ďalej asi k tretiemu domu od starostovho, ktorý však stál na protiľahlej strane cesty. Vstúpili sme do dvora. Strážny, keď sme popri ňom prechádzali, nás osvietil lampášom.

„Ja. Ja. Jawohl!“ odpovedal tomu, čo ma viedol priviazaného na drôte, a vošli sme do domu.

Internetové kníhkupectvo BUX.sk