Šimečka napísal: „Rusi berú medzinárodnú politiku dokonale cynicky. Z ich pohľadu ide vždy len o prežitie a dosiahnutie mocenských záujmov. Nehrajú sa na ideológiu, ani na hodnoty … Keď som počúval tých mimoriadne schopných a mimoriadne cynických tvorcov ruskej politiky, naplno som si uvedomil jednu vec: máme neuveriteľné šťastie. Keby Slovensko dnes nebolo členom EÚ a NATO, títo istí muži (lebo sú to všetko muži) by rovnako pragmaticky a bezohľadne rozhodovali aj o našom osude.“

Potom ako Šimečka napísal svoje názory na ruský pohľad na geopolitiku, sa ozvali mnohí kritici, ktorí mu vysvetlili ako sa veci majú. (Píšeme o tom napríklad TU) Niektorí ho zvozili pod čiernu zem. Lenže pre spravodlivosť by bolo namieste sa mladého Šimečku zastať.

Tento mladý a talentovaný politik má totiž v tom, čo píše, pravdu. Nie síce kompletnú, ale v mnohom sa dá s jeho postrehmi súhlasiť. Unikla mu vlastne iba jedna podstatná vec: že medzi demokratickými „hodnotami“ a geopolitikou je principiálny rozdiel nielen v Rusku, ale od samotnej podstaty.

Buď geopolitika alebo demokracia – oboje súčasne nie je možné

Keby jestvovala nejaká objektívna vyššia moc, ktorá by strážila jednotlivé krajiny ako deti v škôlke, aby si navzájom nerobili zle, bolo by to krásne a ideálne: potom by sme mohli na nejakú geopolitiku zabudnúť a mohli by sme sa sústrediť iba na to, aby demokracia prekvitala. Ibaže… takýto objektívny sudca tu nie je. Nie je ním skorumpovaná OSN, nie je ním ani medzinárodný súdny dvor v Haagu a už vôbec v žiadnom prípade ním nemôžu byť pažravé a agresívne Spojené štáty americké.

Ak na Zemeguli rozmýšľa geopoliticky (rozumej, imperiálne) čo len jedna krajina, potom majú rovnaké právo a povinnosť rozmýšľať tak aj iné krajiny, ktoré chcú zostať nezávislé. Ak je na tejto planéte jedna krajina, ktorá má lietadlové lode vo všetkých oceánoch, kontroluje všetky strategické prieplavy, z dvesto krajín sveta má v stopäťdesiatich svoje vojenské základne, (spolu ich údajne má byť okolo sedemsto), potom nikto nemá právo hovoriť iným krajinám, že to isté robiť nesmú. Áno, Šimečka má pravdu, že to nie je pekné: ale ak je to súčasť obrannej stratégie voči globálnemu predátorovi, potom je to absolútne pochopiteľné.

Proamerickí nadšenci budú hovoriť, že „Pax Americana“ predsa funguje na základe hodnôt a demokratického súhlasu ľudí v jednotlivých krajinách, čo je prvá a základná lož, na ktorej celý ten podvod stojí. A povedzme si, že dosť primitívna a arogantná lož.

Medzi geopolitikou a demokraciou je totiž priamy rozpor, nezlučiteľnosť: demokracia znamená, že si ľudia zvolia vládu akú chcú, a logicky si zvolia takú, ktorá bude najviac zohľadňovať nie cudzie, ale domáce záujmy a hodnoty, čiže nezávislú od vonkajšieho, diaľkového riadenia krajiny. Nuž a geopolitika nie je nič iné, než práve to vonkajšie, diaľkové riadenie…

„Demokratické“ americké doktríny

Aj v socialistickom Československu sa všetko dialo na základe priania ľudí, dokonca aj pozvanie spojeneckých vojsk: veď vo voľbách 99 percent ľudí volilo Komunistickú stranu, ktorá potom iba konala v ich mene, tak čo sa na to kto sťažuje? Že to je demagogické tvrdenie? Nuž áno, ale žiaľ, nie oveľa viac, prípadne vôbec nie viac demagogické ako to, že v „demokratických“ krajinách v americkej sfére vplyvu sa veci dejú na základe priania ľudí, vrátane túžby mať tam cudzích vojakov. Reálna ekonomická, finančná a politická moc v neokoloniálnom systéme funguje síce na trochu inej „infraštruktúre“ ako v niekdajšom tábore socialistických krajín, ale je rovnako prísne hierarchická a previazaná na jedno centrum – to nevidí naozaj iba ten, kto nechce. Ale aj keby sme vynechali tento aspekt, tá vyššie spomínaná lož o „demokratickom súhlase“ ľudí v americkej sfére vplyvu s americkým zasahovaním by ani tak nebola udržateľná. Stačí si prečítať dve základné zahraničnopolitické doktríny USA.

Monroeova doktrína – princíp, ktorým sa už takmer dvesto rokov riadila a stále riadi zahraničná politika USA. Hovorí, že „celá západná pologuľa sa pokladá za výlučnú sféru vplyvu USA. Každý pokus o kolonizáciu alebo ovplyvňovanie západnej hemisféry európskou alebo inou krajinou budú USA pokladať za ohrozenie vlastného mieru a bezpečnosti”. Inými slovami, jedine USA majú právo rozhodovať o osude všetkých krajín severnej, strednej či južnej Ameriky. Vravíte, že táto doktrína predsa už dnes neplatí? Tak si sem dajme citát poradcu prezidenta USA pre národnú bezpečnosť Johna Boltona zo 4. marca 2019, teda spred niekoľkých dní, ktorý povedal v súvislosti s dianím vo Venezuele: „V tejto administratíve sa nebojíme použiť termín Monroeova doktrína,” vyhlásil Bolton a dodal: „Toto je krajina (Venezuela) v našej hemisfére, pričom cieľom všetkých prezidentov od čias Ronalda Reagana bolo mať kompletne demokratickú (západnú) pologuľu.”

Novšia je potom tzv. Wolfowitzova doktrína (v origináli pôvodne Defense Planning Guidance) z roku 1992, ktorá je takisto dodnes kľúčovým princípom, ktorý tvorí základ politiky USA. Tá hovorí, že „Prvým cieľom zahraničnej politiky USA je zabrániť znovuzrodeniu nového rivala, a to buď na území bývalého Sovietskeho zväzu, alebo kdekoľvek inde. Toto je základná úvaha dominujúca novej regionálnej obrannej stratégii. Je nevyhnutné sa usilovať o zabránenie dominancii nepriateľských síl v regiónoch so zdrojmi, ktoré by mohli stačiť na vytvorenie globálnej moci.“ V preklade to znamená: v záujme zachovania svojej svetovládnej pozície budú USA robiť všetko preto, aby zničili každého, kto sa pokúsi im vzoprieť.

Čo má toto spoločné s „hodnotami” a demokraciou, teda vôľou ľudí v jednotlivých krajinách sveta? Ktorý z Klusov, Šebejov, Cséfalvayových, Šimečkov na túto otázku dokáže zmysluplne odpovedať, bez zavádzania, klamania a demagógie? Šimečka spomína pragmatizmus a bezohľadnosť uvažovania ruských stratégov. Ale akými slovami potom nazvať to, čo robia naši bratskí americkí stratégovia?

Praktická realizácia zahraničnej politiky USA

Spojené štáty sú náš najvernejší spojenec vo vojenskom (tzv. „obrannom“) pakte NATO – teda aspoň takto to vyzerá zo zahraničnopolitických krokov a vyjadrení reprezentantov Slovenskej republiky. Tak sa pozrime na to, ako sa tento náš spojenec správa v praxi.

Minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo karhá tretie krajiny, ktoré si dovolia kupovať venezuelskú ropu, pretože na to USA uvalili sankcie. Predstavme si, že by Národná rada SR vydala zákon, že od Švajčiarska žiadne krajiny nesmú kupovať švajčiarske nožíky pod trestom sankcií, a ak by si USA dovolili tento zákaz porušiť, tak by nasledovali sankcie, ktoré by zruinovali hospodárstvo USA. Super, či nie? Rozlišovanie medzi vnútroštátnym a medzinárodným právom je pre nich zjavne niečo zvláštne a nepochopiteľné, priam ohrozenie ich hodnôt a záujmov…

Robert Baer, bývalý agent CIA, takmer po troch desaťročiach prezradil, ako USA vyvolali v Juhoslávii krvavú občiansku vojnu a ako ju rozbili. Píšeme o tom TU. Bolo to bez akéhokoľvek mandátu, krištáľovočistý príklad absolútne neodôvodnenej imperiálnej vojny, ktorej výsledkom bolo rozbitie zvrchovanej krajiny OSN a vznik ilegálneho štátu, v ktorom si USA vzápätí postavili druhú najväčšiu vojenskú základňu v Európe (samozrejme, so súhlasom tamojšieho ľudu reprezentovaného demokratickými tamojšími politikmi, všakáno).

A čo národnooslobodzovací boj v Afganistane? Američania ovládajú hlavné mesto, ktoré je obkľúčené vlasteneckými silami – lebo tak treba Taliban chápať (a áno, radikálnymi a islamskými, koľké prekvapenie v zaostalej islamskej krajine) a nebyť tohto ich divadla, už dávno by tam bol iný režim. Že by bol nedemokratický? A čo je Američanov do toho? Divoké kmene v Papui Novej Guinei tiež nevyznávajú demokraciu, možno sú tam dokonca ľudožrúti, ale je to dôvod im ich svet rozvrátiť, vybombardovať a zaviesť tam svoj poriadok? A čo na iných planétach, aj tam má jedného dňa ľudstvo postupovať rovnako agresívne a nepriateľsky? Takéto chápanie šírenia „demokracie“ nie je ničím iným, ako kultúrnou genocídou a predstupňom genocídy skutočnej. USA naň majú presne rovnaké právo ako vymyslení hekeri na ovplyvnenie ich volieb, alebo ako my Slováci, keby sme sa teraz vybrali do USA zmeniť režim, pretože sa nám nepáči, že tú krajinu ovláda plutokracia. Ich reči o „hodnotách“ v tomto kontexte sú iba vrcholom arogancie a otvoreného výsmechu.

A čo Sýria? V uplynulých dňoch Spojené štáty vyhlásili, že si mienia nechať v Sýrii tisíc vojakov aj po úplnej porážke Islamského štátu. Americkí vojaci prišli do zvrchovanej krajiny proti vôli jej (demokraticky zvoleného!) vedenia, založili si tam základne a odmietajú odtiaľ odísť. Čo má toto spoločné s medzinárodným právom a demokraciou, teda vôľou tamojšieho ľudu, ktorý Američanov úprimne nenávidí?

Záver

Možno sa za týchto okolností čudovať Rusku alebo Číne, že si v záujme vlastnej bezpečnosti mienia chrániť svoje okolie a svoju sféru vplyvu, aby mali šancu na dlhodobý rozvoj podľa vlastných predstáv a prežitie? A že tak ako v prípade iných veľmocí, aj v ich geopolitickom uvažovaní sú krajiny, národy a politici iba políčkami a figúrkami vo veľkej šachovej partii?

Mladý Šimečka mal pravdu v tom, čo písal – ibaže mu k celkovému obrazu ešte kus chýba. To však nie je dôvod na negatívne emócie voči mladému mužovi. Človek v jeho veku ešte nie je názorovo na konci cesty a je celkom normálne, že pri hľadaní pravdy aj chybuje. Vyzerá byť šikovný, je nesporne bystrý a vie byť možno verný ideálom, tak isto ako jeho otec a dedo. Jeho otec ostal stále oddaný názorom svojho otca, dosiaľ sa mu nepodarilo zmeniť paradigmu a pochopiť, že veci sa majú inak, ako sme si my všetci kedysi mysleli. Čo sa však nepodarilo otcovi Martinovi, môže sa podariť synovi Michalovi. Zdá sa, že má úprimný záujem porozumieť tomu, ako to s globálnou politikou a ideálmi demokracie naozaj je, a ak je to slušný a intelektuálne poctivý človek, tak logickým výsledkom jeho hľadania jedného dňa bude, že aj on objaví chýbajúce čriepky obrazu. Doprajme mu čas…

Tí, ktorí už precitli, by mali mať pre hľadajúcich pochopenie – každému treba dať šancu, to je zákon milosrdenstva, ktorý by mal ctiť každý kresťan a slušný človek. My všetci by sme si mali zvykať podávať ruku tým, ktorí ešte neprekročili barikádu mediálnej neslobody – nijako ináč sa nedá konať dobro a budovať lepší svet.

Ivan Lehotský