Sv. Cyril a Metod, od smrti sv. Cyrila sme si pripomenuli 14. februára tohto roku 1150 rokov, ovplyvnili život na našom území a viac vo Východnej Európe. Máme im byť za čo vďační a bolo by chybou, keby sme tieto sviatky brali len povrchne, alebo ich celkom ignorovali. Máme dôvod, aby sme ich oslavovali a ich príkladom sa inšpirovali pre náš život. Sv. Benedikta vyhlásil pápež Pavol VI v roku 1964 za hlavného patróna Európy a sv. Cyrila a Metoda Ján Pavol II. v roku 1980 za spolupatrónov.  Sú to svätci, významné osobnosti dejín Európy a Cirkvi, vďaka ktorým bola kresťanskou a prežila veľmi zložité obdobia svojej existencie a z ich práce žijeme ešte aj dnes, či si to pripúšťame alebo to ignorujeme.

V médiách  sme mali možnosť postrehnúť informácie, že v júni ukončil svoju činnosť kňazský seminár v Banskej Bystrici a tamojší teologický inštitút teologickej fakulty UK Bratislava. V katolíckych novinách č. 29 zo 14. 7. 2019 v článku Cirkev hľadá príčiny nedostatku povolaní,  sme mohli čítať, že boli zavreté inštitúcie pripravujúce francúzskych bohoslovcov na kňazstvo v Lille  a Bordeaux, inštitút teologických štúdií v Bruseli, seminár pre kňazov slúžiacich v armáde a pred uzavretím stojí aj Štrasburský seminár. Zo 142 diecéznych kňazov v roku 2000 počet kňazov tohto roku vo Francúzsku poklesol na 86…

Kríza viery, ktorú prežíva súčasná Európa, ale aj Slovensko, i keď si to ešte zodpovední nechcú pripustiť, sa netýka len počtu povolaní ku kňazskému a rehoľnému životu, i keď aj to o niečom svedčí, ale aj celkového života Cirkvi a kresťanských postojov v spoločnosti. Kto by sa tváril a správal, že kríza nie je klamal by sám seba, svoje okolie i iných.

Treba sa nám pozrieť na korene našej súčasnej krízy a hľadať zodpovedne jej riešenie, ak je to ešte možné a či sme ešte vôbec ochotní sa pre Cirkev a jej ozdravenie  ešte sa angažovať. Treba ísť ku koreňom. Ku Kristovi, k apoštolom, k sv. Benediktovi a Cyrilovi a Metodovi a ich žiakom, ktorí nehľadali vlastné výhody, neponúkali vlastné názory a riešenia, ale dokázali nasadiť vlastný život a vieru šíriť aj za cenu veľkých obetí a prenasledovania.

Spoliehať sa pri evanjelizácii len na mediálne riešenia a vynálezy posledného storočia a postaviť evanjelizáciu na investície do nich a čudných projektov dnešného sveta určite nestačí. Viera sa odovzdáva predovšetkým životom. Sv. Benedikt dokázal budovať zdravé spoločenstvá rehoľníkov, ktorí pritiahli k sebe ďalších a stali sa oázami  zdravého života, postaveného na Božej Pravde a morálke, na zásadách prirodzenosti uprostred  skazenej Európy, a tak ju dokázali ozdraviť a postaviť na zdravé zásady evanjelia. V duchu svojho hesla “Ora et Labora” dokázali pretvoriť svet rozkladajúcej sa Rímskej Ríše tak, že to zdravé prežilo a malo budúcnosť 15 storočí až do súčasnosti a my ešte aj dnes žijeme z ich práce.

Sv. Cyril a Metod mali úspech v našich krajinách, pretože postavili všetko na pevnom základe, na Kristovi a láske k človeku, ich misia na rozdiel od ich predchodcov mala úspech a nemožno spochybniť ich prínos a význam na poli národnom, kultúrnom, literárnom, jazykovom, písma… Aj keď sa na nich v niektorých dejinných obdobiach zabudlo, význam a výsledky ich práce prežili, i keď boli bagatelizované, nemohli ich ignorovať ani socialistické školské učebnice.

Osloviť môže aj dnešných ľudí autenticita nášho života. Vieru je možné odovzdať hodnoverným kresťanským životom. Milosť predchádza prirodzenosť.  Vidíme, že radikálnosť rehoľníkov, napríklad trapistov v Novom Dvore v Čechách, či tradičných cirkevných zoskupení  vo svete je príťažlivá a oslovuje mnohých.

Vlažní kresťania neoslovia nikoho. Všetci sme povolaní, poslaní a máme na zemi svoju úlohu, v ktorej nás nikto nezastúpi. Treba sa nám na život a svet pozerať z Božej perspektívy a z perspektívy večnosti, nie zo svetskej a vôbec nie z egoistickej, ako sa to stalo trendom i u mnohých, ktorí sa za kresťanov či kresťanských vodcov pokladajú. Treba sa nám vrátiť ku Kristovi, k Božiemu poriadku. Zdá sa mi, že aj oficiálna Cirkev sa spolieha na čudné experimenty a nepriatelia Cirkvi a kresťanov sú aktívni a tešia sa zo svojich úspechov a priateľov a podporovateľov spomedzi kresťanov. Varujú nás nielen štatistiky ale aj spôsob života väčšiny obyvateľstva, ktoré zaťažuje nielen prírodu, ale aj ekonomiku, lebo žijú na úkor minulosti a budúcnosti a iných, pretože konzum sa stal modelovým spôsobom života väčšiny.

Treba nám byť rozvážny. Nehádžte perly sviniam…  Netreba sa nechať zneužiť na službu rozkladným skupinám a investíciám tam, kde to je zbytočné, či podporu pseudo kresťanských občianskych združení, čudných spolkov a aktivistov, ktorí  potrebujú presadiť seba, či kňazov a biskupov, ktorí uprednostňujú materiálne a pozemské hodnoty pred duchovnými a večnými, preto neustále potrebujú niečo spochybňovať a reformovať. Tento svet má budúcnosť, ako to hovorieval pápež Ján Pavol II alebo kresťanskú, alebo žiadnu. A to možno povedať o budúcnosti Cirkvi, štátov, národov, obcí, spoločenstiev, rodín, jednotlivcov…

Ľudovít Košík