Mnohí dnes „hľadajú istotu Boha, a nie Boha istoty“, skonštatoval Svätý Otec a ponúkol nasledujúcu radu:

„Postavme sa pred Krista na kríži, začnime odznova od neho. Vezmime do rúk kríž, pritisnime si ho k srdcu. Alebo zotrvajme v adorácii pred Eucharistiou, kde je Ježiš Chlebom rozlámaným pre nás, ukrižovaný, ktorý vstal z mŕtvych, Božia moc, ktorá vlieva svoju lásku do našich sŕdc.“

Princípom duchovného života je Duch Svätý, ktorý jediný má moc meniť ľudské srdce, pripomenul pápež. Za ďalšiu veľkú tému Listu Galaťanom označil náuku o duchovnom boji, v ktorej sv. Pavol oproti „skutkom tela“ stavia „ovocie Ducha“. Tým ovocím je «láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť» (Gal 5,22).

Pápež odporúčal prečítať si tento zoznam od svätého Pavla a pozrieť sa na vlastný život s otázkou: „Prináša môj život tieto plody?“

Pápež požehnal zvony ako „Hlas nenarodených“

Svätý Otec pred príchodom na audienciu požehnal dva veľké zvony nesúce meno: „Hlas nenarodených“. Z iniciatívy poľskej nadácie „Áno životu“ zvony poputujú na Ukrajinu a do Ekvádoru. Na záver audiencie Svätý Otec k tomu uviedol:

„Pre tieto národy a pre všetkých nech sú znamením angažovanosti v prospech obrany ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť. Nech ich zvuk ohlasuje svetu Evanjelium života, nech prebúdza ľudské svedomie a spomienku na nenarodených. Zverujem do vašich modlitieb každé počaté dieťa, ktorého život je posvätný a nedotknuteľný.“

Samotnú katechézu uviedlo čítanie z 5. kapitoly listu Galaťanom:

«Bratia, ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami». (Gal 5,22-24)

Ovocie Ducha Svätého

13. katechéza pápeža Františka z cyklu o Liste Galaťanom

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Kázanie svätého Pavla je celé sústredené na Ježiša a na jeho veľkonočné tajomstvo. Veď apoštol sa predstavuje ako zvestovateľ Krista a to Krista ukrižovaného (porov. 1 Kor 2,2). Galaťanom, ktorí sú v pokušení zakladať svoju nábožnosť na dodržiavaní predpisov a tradícií, pripomína stredobod spásy a viery: Pánovu smrť a zmŕtvychvstanie. Robí to tak, že pred nich stavia realizmus Ježišovho kríža. Píše:

«Kto vám počaril? Veď vám bol pred očami zobrazený Ježiš Kristus ukrižovaný!» (Gal 3,1). Kto vám počaril, aby vás vzdialil od ukrižovaného Krista? Je to pre Galaťanov nelichotivý moment…

Aj dnes mnohí hľadajú náboženské istoty skôr než živého a pravého Boha, sústreďujú sa na rituály a predpisy, namiesto toho, aby celou svojou bytosťou prijali Boha lásky. A toto je to pokušenie nových fundamentalistov, ktorým, ako sa zdá, naháňa strach cesta, ktorú treba prejsť, a nejdú dopredu, ale vracajú sa späť, lebo sa cítia bezpečnejšie: hľadajú istotu Boha, a nie Boha istoty…

Preto Pavol žiada Galaťanov, aby sa vrátili k tomu podstatnému, k Bohu, ktorý nám dáva život v ukrižovanom Kristovi. Svedčí o tom v prvej osobe: «S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus» (Gal 2,19.20). A v závere listu hovorí: «Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet» (6,14).

Ak strácame niť duchovného života, ak nás sužujú tisíce problémov a myšlienok, osvojme si Pavlovu radu: postavme sa pred Krista na kríži, začnime odznova od neho. Vezmime do rúk kríž, pritisnime si ho k srdcu. Alebo zotrvajme v adorácii pred Eucharistiou, kde je Ježiš Chlebom rozlámaným pre nás, ukrižovaný, ktorý vstal z mŕtvych, Božia moc, ktorá vlieva svoju lásku do našich sŕdc.

A teraz, opäť vedení svätým Pavlom, urobme ďalší krok. Položme si otázku: Čo sa deje, keď sa v modlitbe stretáme s ukrižovaným Ježišom? Deje sa to, čo sa udialo pod krížom: Ježiš odovzdáva Ducha (porov. Jn 19,30), čiže dáva svoj vlastný život. A Duch, ktorý vychádza z Ježišovej Paschy, je princípom duchovného života. On je ten, kto mení srdce, nie sú to naše skutky. Srdce mení on. Nie naše konanie, ale pôsobenie Ducha Svätého v nás mení srdce! On je ten, kto vedie Cirkev, a my sme povolaní poslúchať jeho pôsobenie, ktoré sa deje kdekoľvek a akokoľvek on chce.

Na druhej strane práve konštatovanie, že Duch Svätý zostúpil na všetkých a že jeho milosť pôsobila bez akéhokoľvek vylúčenia, presvedčilo aj tých najviac zaťatých spomedzi apoštolov, že Ježišovo evanjelium je určené pre všetkých, a nie len pre zopár privilegovaných. A tí, ktorí hľadajú istotu, malú skupinku, jasnosť vecí, tak ako kedysi, sa vzďaľujú od Ducha, nedovolia, aby do nich vstúpila sloboda Ducha. Život spoločenstva sa teda obnovuje v Duchu Svätom. A je to vždy vďaka nemu, že načerpávame pre svoj kresťanský život a napredujeme v duchovnom zápase.

Práve duchovný boj je ďalším veľkým učením Listu Galaťanom. Apoštol predstavuje dva protikladné fronty: na jednej strane «skutky tela», na druhej strane «ovocie Ducha». Čo sú to skutky tela? Je to správanie, ktoré je v rozpore s Božím Duchom. Apoštol ich nazýva skutkami tela nie preto, že by na našom ľudskom tele bolo niečo nesprávne alebo zlé; naopak, videli sme, ako trvá na realizme ľudského tela prineseného Kristom na kríž!

Telo je slovo označujúce človeka čisto v jeho pozemskom rozmere, uzavretého do seba, v horizontálnom živote, kde sa riadi svetskými inštinktmi a zatvára dvere Duchu Svätému, ktorý nás pozdvihuje a otvára voči Bohu a druhým. Avšak telo nám tiež pripomína, že toto všetko starne, že všetko sa to pominie, podľahne skaze, zatiaľ čo Duch dáva život.

Pavol preto menuje skutky tela, ktoré sa vzťahujú na sebecké využívanie sexuality, na praktiky mágie, ktoré sú modloslužbou, a na to, čo podkopáva medziľudské vzťahy, ako napríklad «sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť…» (porov. Gal 5,19-21) Toto všetko je takpovediac ovocím tela, čisto ľudského správania, „chorobne“ ľudského. Pretože to, čo je ľudské, má svoje hodnoty, avšak toto tu je „chorobne“ ľudské.

Ovocie Ducha je naopak «láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť» (Gal 5,22): tak hovorí Pavol. Kresťania, ktorí si pri krste «obliekli Krista» (Gal 3,27), sú povolaní žiť týmto spôsobom. Dobrým duchovným cvičením môže byť napríklad prečítať si zoznam od svätého Pavla a pozrieť sa na svoje vlastné správanie, aby sme videli, či tomu zodpovedá, či je náš život naozaj podľa Ducha Svätého, či prináša toto ovocie.

Prináša môj život tieto plody? Lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť? Napríklad prvé tri vymenované slová sú láska, pokoj a radosť: podľa nich rozpoznávame človeka, v ktorom prebýva Duch Svätý. Človek, ktorý je pokojný, radostný a milujúci: v týchto troch črtách vidíme pôsobenie Ducha.

Toto apoštolovo učenie kladie veľkú výzvu aj našim spoločenstvám. Niekedy má ten, kto sa priblíži k Cirkvi, dojem, že sa nachádza pred hutnou hromadou príkazov a nariadení: ale to nie, toto nie je Cirkev!

Takéto môže byť akékoľvek združenie. Nuž, v skutočnosti sa nedá zachytiť krásu viery v Ježiša Krista, ak vychádzame z primnohých prikázaní a morálnej vízie, ktorá v jej postupujúcom rozvetvení môže spôsobiť, že zabudneme na pôvodnú plodnosť lásky, živenú modlitbou, ktorá obdarúva pokojom a radostným svedectvom.

Rovnako život Ducha, ktorý je vyjadrený vo sviatostiach, nemôže byť udúšaný byrokraciou, ktorá bráni prístupu k milosti Ducha, pôvodcu obrátenia srdca. A koľkokrát my sami, kňazi či biskupi, robíme toľko byrokracie pri udeľovaní nejakej sviatosti, pri prijímaní ľudí, že tí v dôsledku toho zareagujú: „Nie, toto sa mi nepáči“ a odídu, a nevidia v nás neraz tú silu Ducha, ktorý obnovuje, ktorý nás robí novými. Máme teda veľkú zodpovednosť ohlasovať ukrižovaného a vzkrieseného Krista, vedení vanutím Ducha lásky. Pretože len táto Láska má moc pritiahnuť a zmeniť srdce človeka.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.