Bratislava 21. novembra 2022 (HSP/Foto:Pixabay)
Technokrati prechádzajú na kredity za emisné kvóty, informuje portál Summit News
Jedna z kanadských bánk ako prvá v krajine uviedla na trh kreditnú kartu, ktorá sleduje emisie oxidu uhličitého klienta, a to vzhľadom na obavy, že takýto systém by sa jedného dňa mohol použiť na obmedzenie nákupov.
V snahe úverovej únie prejaviť svoj záväzok k “klimatickým opatreniam” bude Vancity ponúkať kreditnú kartu, ktorá spája nákupy s emisiami uhlíka a umožňuje zákazníkom porovnávať ich mesačnú uhlíkovú stopu s národným priemerom.
Banka bude tiež zákazníkom radiť, ako obmedziť svoju uhlíkovú stopu.
“Vieme, že mnohí členovia Vancity hľadajú spôsoby, ako znížiť svoj vplyv na životné prostredie, najmä pokiaľ ide o emisie, ktoré spôsobujú klimatické zmeny,” povedal Jonathan Fowlie, riaditeľ pre vonkajšie vzťahy Vancity.
“Ako finančné družstvo vlastnené členmi veríme, že je našou úlohou urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli, najmä pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré ľudia robia so svojimi peniazmi. Tento nástroj poskytne držiteľom kreditných kariet Vancity Visa cenné informácie o ich nákupoch a umožní im prepojiť ich každodenné rozhodnutia o výdavkoch so zmenou, ktorú chcú vidieť vo svete.”
Podľa prieskumu spoločnosti Visa má viac ako 50 % Kanaďanov záujem o monitorovanie svojej uhlíkovej stopy.
Ako sme už predtým upozornili, v októbri oznámila podobný systém aj austrálska banka Commonwealth Bank (CBA), ktorá dáva zákazníkovi možnosť “zaplatiť poplatok” za kompenzáciu svojej uhlíkovej stopy, pričom priemerná hodnota sa uvádza 1 280 kilogramov, čo je ďaleko od “udržateľného” čísla 200 kilogramov.
Technokrati chcú využiť hystériu okolo klimatických zmien na zvýšenie finančnej kontroly nad jednotlivcami.
Takýto návrh predložili štyria “odborníci” na životné prostredie vo vedeckom časopise Nature ako prostriedok na zníženie globálnych emisií uhlíka.
Každému by sa vydala “karta emisných kvót”, “ktorá by znamenala, že všetci dospelí by dostali rovnakú obchodovateľnú emisnú kvótu, ktorá by sa časom znižovala v súlade s národnými (uhlíkovými) cieľmi”.
Autori jasne uvádzajú, že tento program by bol “povinnou národnou politikou”.
Uhlíkové jednotky by sa “odpočítavali z osobného rozpočtu pri každej platbe za palivo v doprave, palivá na vykurovanie domácností a účty za elektrinu” a každý, kto by prekročil limit, by bol nútený kúpiť ďalšie jednotky na osobnom trhu s uhlíkom od tých, ktorí majú prebytok na predaj”.
To by, prirodzene, malo negatívny vplyv len na chudobnejších ľudí, pretože bohatí by si mohli kupovať uhlíkové kredity v hojnom počte a naďalej si užívať svoj okázalý, k životnému prostrediu nešetrný opulentný životný štýl.