Už 21 rokov prichádzajú v tento deň Slováci zo zahraničia i z domova, aby sa poklonili a vzdali úctu viac ako miliónu Slovákov, ktorí boli nútení opustiť rodnú vlasť hľadať prácu a uplatnenie v cudzom svete. Mnohí tam zložili svoje kosti a ich potomkovia, dnes občania iných štátov, už len s nostalgiou spomínajú na vlasť svojich predkov. Slovenský národ nie je jediným, ktorého príslušníci emigrovali do zahraničia.

V materských štátoch im venujú permanentnú pozornosť a starostlivosť. V štátnej politike týchto štátov dominuje snaha o zachovanie svojich diaspór, udržanie vzájomných väzieb, rozvoj vzájomných vzťahov a spolupráce. K najvýznamnejším prejavom tejto politiky je budovanie a existencia národných pamätníkov vysťahovalectva – migrácie. Takéto pamätníky jestvujú v 28 štátoch celého sveta, v Slovenskej republike ešte stále nie.

Slovenská republiky sa vo svojom ústavnom zákone síce zaväzuje podporovať národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, ale v praxi majú, často len verbálny charakter. Napokon boli to práve oni, ktorí sa v minulosti veľkou mierou pričinili o  národnú obrodu  a  vznik prvého spoločného štátu Slovákov a Čechov, boli to práve oni ktorí sa aktívne zúčastnili  protifašistického odboja v zahraničí, boli to oni ktorí sa trvalo usilovali a prinášali nemalé obete pre vznik  samostatnej slovenskej štátnosť a sú to oni, ktorí  si dodnes zachovávajú vrúcny vzťah k svojej vlasti a vlasti svojich predkov.

Ich hospodársky prínos pre Slovenskú republiku predstavujú podľa údajov Svetovej banky remitencie, teda peniaze, ktoré emigranti posielajú rodinám domov. Ide príjem vo veľkosti asi 2 % HDP, teda okolo 2 miliardy eur ročne. Na druhej strane Slovenská republiky im poskytuje štátnu pomoc vo forme dotácii, ktoré sa pohybujú okolo 1 milióna eur ročne. Ide o zjavný nepomer, najmä keď porovnáme štátnu podporu  národnostných menšín v Slovenskej republike s podporou slovenskej diaspóry vo svete.

Na položenie základného kameňa v Petržalskom sade štát neprispel ani centom, kameň 4, 5 tonový mramor z Tardošských lomov je darom Slovákov z Maďarska a iniciátora zo Slovenska „odmenil“ vtedajší minister kultúry M. Kňažko odvolaním z funkcie riaditeľa Domu zahraničných Slovákov v Bratislave. Peripetie okolo realizácie pamätníka majú 21 ročnú históriu spojenú s neochotou a výhovorkami štátnych úradníkov a štátnych organizácii. Vláda Slovenskej republiky dokonca v roku 2008 prijala svoje uznesenie o realizácii pamätníka s termínmi a vykonávateľmi, ale všetko ostalo len na papieri.

O neúspechoch štátnej politiky vo vzťahu k slovenskej diaspóre vo svete svedčí nasledujúce porovnanie. V roku 1993 sme evidovali 2,65 milióna Slovákov žijúcich v zahraničí, v roku 2021 už len 1,2 milióna, výsledky štátnej podpory sa stali čiernou dierou štátneho rozpočtu a investor štátnym babrákom.

Opäť sa teda blíži sa ten deň, keď si účastníci pietneho stretnutia pri pamätnom základnom kameni v petržalskom sade zase len, zaspievajú, zatancujú, vzájomne si polichotia a niektorí nad krivdou biednych slzu vyronia. Židovská diaspóra má svoj Múr nárekov v Jeruzaleme, tá slovenská má Kameň nárekov v Bratislave. Taká je slovenská skutočnosť i veľká hanba.

Claude Baláž, bývalý splnomocnenec vlády pre zahraničných Slovákov