Slovensko zažíva ťažké časy, postihla ho pliaga Hegeromatovičizmu. A žiaľ, ani naši bratia a severozápadní susedia na tom nie sú oveľa lepšie, tých zase postretlo nešťastie menom Petr Fiala. Dnes vám prinášame záznam scénky z Európskeho parlamentu (EP), ktorú si Fiala za svoj oportunizmus a zbabelosť osobne plne zaslúžil – nezaslúžila si ju však krajina, ktorú zastupuje.

Fiala je predseda vlády formálne stále ešte suverénnej členskej krajiny, Českej republiky. Ktorá je suverénna práve tým, že má v Európskej rade, ktorá v konečnom dôsledku rozhoduje o podstatných veciach, právo veta. Česká republika stále má právo odmietnuť európsku agendu, ktorá by sa jej mohla dotýkať. A práve o to išlo v scénke, ktorá natoľko šokovala mnohých občanov, že sa to video začalo šíriť na internete spolu s komentármi, ktoré by si Fiala asi nedal za klobúk.

Fialovi sa v EP prihovoril Guy Verhofstadt, bývalý dlhoročný belgický premiér, v súčasnosti europoslanec, zakladateľ a líder Aliancie Európy liberálov a demokratov (ALDE), bývalý koordinátor pre brexit v EP a predseda riadiacej skupiny pre brexit, militantný zástanca federalizácie EÚ.

Verhofstadt sa Fialovi prihovoril spôsobom, akým by ste sa možno prihovorili psovi, keby vám rozhrýzol novú sedaciu súpravu. Keby išlo o rozhovor starých kamarátov, ktorí zápalisto riešia nejaký spor, tak by sa nad tým dalo prižmúriť oko. Lenže toto bola komunikácia prominentného západného lídra, jedného z protagonistov tzv. Nového svetového poriadku, smerom k vrchnému predstaviteľovi suverénneho štátu. Posúďte sami – tu je prepis Verhofstadtovho príhovoru Fialovi a europoslancom:

„Pán premiér, vo vašom vystúpení ste povedali, že reforma EÚ a zmena zmlúv je dlhodobá záležitosť. To je pravda, ale ak je to dlhodobá vec, tak potom musíte začať skoro, ha?“ začal Verhofstadt svoju reč, pričom sa na nešťastne sa tváriaceho Fialu doslova káravo oboril ako na malého chlapca s výrazom, v ktorom nebolo možné prehliadnuť pohŕdanie a zlosť.

„Skoro!“ zopakoval a pokračoval: „Nepochybne tak, aby ste boli pripravení na rok 2024. A ako viete, predseda parlamentu spustil článok 48, poslal vám list a moja žiadosť voči vám, a žiadosť celého parlamentu je, aby ste na túto žiadosť zareagoval hladko a rýchlo. Je to obmedzená žiadosť o ukončenie jednomyseľnosti a národného veta v Európskej rade, pretože vojna na Ukrajine veľmi dobre ukazuje, že toto je momentálne problém EÚ.“

„Potrebujeme tri mesiace na to, aby sme zaviedli v EÚ ropné embargo!“ vykrikoval Verhofstadt vzrušene smerom k publiku, rozhadzujúc rukami. A zopakoval: „Tri mesiace na to, aby sme o tom rozhodli, kvôli tomu, že národné štáty majú právo veta! Teraz nemáme žiadnu dohodu o minimálnom zdanení, mnohostrannú dohodu v medzinárodnom rámci kvôli vydieraniu kým? Maďarskom!“ vykríkol Verhofstadt, až mu hlas preskočil do fistule. Fiala tam zatiaľ sedel tichúčko, s výrazom pristihnutého školáka.

„A zatiaľ máme celý migračný balíček v nedohľadne, a kvôli čomu? Kvôli tomu, že národné štáty majú právo veta! Takže vojna ukazuje, že to musíme zmeniť. Takže vás žiadam,“ vrieskal Verhofstadt otočiac sa opäť smerom na Fialu, ktorý niečo uprene pozoroval na dlážke, „aby ste hladko povedali ,ánoʻ na požiadavku parlamentu urobiť dohodu.“

„A nehrajte okolo toho žiadne hry, minister, ako včera,“ ukázal Verhofstadt na Fialu prstom a jeho hlas znel v tej chvíli ako tlmená, ale veľmi jasná vyhrážka. „Pripraviť list s ostatnými členskými štátmi, použijúc tichý postup“ vysmieval sa Verhofstadt, rozhadzujúc rukami, čím znázorňoval, že z českej strany nejde o nič iné, len o vymýšľanie a výhovorky, „a potom povedať ,áno, ale počkáme na odvážnejší návrh parlamentu alebo na článok 48ʻ,“ kričal preskakujúcim hlasom.

Jeho rozčúlenie dosiahlo vrchol. „Takže Rada teraz žiada, že nemôžeme povedať ,ánoʻ obmedzenému návrhu, lebo žiada odvážny návrh! To je hranie hier, pán premiér. Povedzte ,ánoʻ tomu, o čo predseda parlamentu žiadal! Nepoužívajte iba Havlove slová, ale konajte ako Václav Havel,“ ukončil svoju reč rozhorčený Verhofstadt odkazom na Fialovo predošlé rečnenie, v ktorom český premiér nezabudol spomenúť Havla.

Tak sa pozrime bližšie na to, o čo tu vlastne ide. Verhofstadt prikazuje murínovi z východnej Európy, aby okamžite a bez odvrávania odsúhlasil definitívnu podriadenosť jeho krajiny centrále. To je nehoráznosť plne porovnateľná s diktátorským postojom Verhofstadtovho ideového predchodcu spred 80 rokov.

Bezočivé je tiež to, ako na plné ústa, absolútne nediplomaticky a chrapúnsky obviňuje Maďarsko z vydierania, zato, že nemieni akceptovať príkazy z Bruselu. (Ak to je vydieranie, čo je potom toto, čo predvádzajú oni?) Orbán je v Bruseli vyhlásený za buriča a zlo porovnateľné azda iba s Belzebubom alebo Putinom, a treba povedať, že zúrivosť a nervozita bruselského panstva pochopiteľná: ide im naozaj o veľa a čas nie je na ich strane.

Ak by sa totiž začali zrušeniu veta brániť aj iné krajiny, než len Maďarsko (a Poľsko), tak by to mohlo celú snahu o urýchlené vytvorenie eurofederácie nabúrať, čím by sa mohla premeškať vhodná doba. Je totiž možné, že o pár mesiacov, potom, ako si Európania dosýta užijú efektu protiruských sankcií, bude atmosféra v Európe taká, že na eurofederáciu už nebude ani pomyslenie. A nepochybne preto bol Verhofstadt taký zlostný: Fialovo váhanie je komplikáciou, s ktorou sa nerátalo.

Fiala veľmi dobre vie, že občania Českej republiky, a to dokonca ani jeho najoddanejší voliči, žiadnu eurofederáciu, čiže eurototalitu nechcú. A vie, že keby svoju krajinu takto potupne predal do otroctva, tak by mu národ pridelil v histórii miesto medzi tých najhorších zradcov. Lenže na druhej strane, jeho zbabelá servilnosť voči Západu mu nedovoľuje príkaz bruselského pána priamo odmietnuť. A preto sa krúti ako červík na háčiku, snaží sa získať čas a nejako z toho vykorčuľovať, aby nakoniec nemusel zaujať úplne jasné stanovisko. Lenže nervózni beneluxovia (ktorí asi neplnia plán a ich pán spoza oceána sa preto začína hnevať) nemajú čas ani pochopenie pre takéto obštrukcie. V tomto zmysle má Verhofstadt dokonca pravdu: je nepekné sa zbabelo pretvarovať, chlapské je otvorene priznať farbu.

Politická podstata celej scénky však nie je o zbabelstve jednej oportunistickej trasorítky, ale o niečom celkom inom: bol to bezočivý a absolútne neprijateľný nátlak, aby predstaviteľ (oficiálne stále ešte) suverénneho štátu svojím podpisom zbavil svoju krajinu suverenity. Akokoľvek to nepochybne bude právne obklopené množstvom právnických a mediálnych kľučiek na zalepenie očí verejnosti (ktorých výklad v praxi bude na tom, kto má reálnu moc), holá podstata veci je celkom jednoznačne práve o zbavení členských štátov ich zvrchovanosti.

Za povšimnutie stojí aj fakt, že Verhofstadt si za (nezmyselnú) zámienku, prečo musí byť veto okamžite zrušené, zvolil vojnu na Ukrajine. Jemu a konzumentom tej demagógie dokonca ani nepríde absurdné, ako vrcholne neadekvátne je na Západe brané a zveličované riešenie čohosi, čo je formálne vlastne iba akýmsi vnútorným sporom v ruskojazyčnom svete, a ako už samotný tento fakt absolútne rukolapne a neomylne prezrádza imperiálnu geopolitickú podstatu vojny Západu proti Rusku na Ukrajine.

A kto sa nad tým zamyslí, môže ľahko dospieť k poznaniu, že to, čo sa deje na Ukrajine a bezočivé povýšenectvo predstaviteľov Západu voči východoeurópskym vazalským dŕžavám a požiadavka ich bezpodmienečnej kapitulácie (lebo vzdanie sa práva veta, práva rozhodovať o sebe, vo svojej hlbokej podstate nie je ničím iným) sú len dve rôzne tváre toho istého fenoménu.

Ivan Lehotský