Môj profil 
Predplatné
Slovensko 01. mája (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Je večer, kráčam z práce domov. Dážď osviežil vzduch a v prítmí obchádzam kaluž…keď si odrazu uvedomím, že je to len tieň. A pozastavím sa sama nad sebou – prečo obchádzam tieň?!
Boli časy, keď som chcela byť niekým iným. Niekým, kto vystupuje sebavedome a oplýva výrečnosťou. Niekým, kto má veľký talent, napríklad hrať na hudobný nástroj alebo spievať. Chcela som byť uznávaným človekom a dosiahnuť niečo veľké. Tak dlho som chcela byť niekým iným, až som sa stala sama sebou. Po zdĺhavej, tŕnistej ceste, plnej nových a nových poznaní ako to je a – ako to nie je…
S klasickým, písacím strojom som sa zoznámila pomerne skoro. A s čítaním a písaním tiež. Vďaka starším sestrám, ktoré neváhali hrať sa so mnou na školu. Učili ma písmenká, aby som im mohla čítať z knihy, keď sa oni ráno chystali do školy. Najprv som skutočne čítala po písmenkách, nevedela som ich spojiť do súvislého slova. Ale ten čarovný okamih prišiel a stále ho mám v živej pamäti.
Kráčala som s otcom po námestí v Trenčíne. “Je tu jar!” – hlásal nápis vo výklade jedného obchodu. Bol to zlomový okamih, pretože som to prečítala súvisle. Otvoril sa mi nový svet – čítanie už nebolo len hláskovanie písmeniek. Odrazu dávalo čítanie zmysel. A čo tak skúsiť písať? O gramatike som vtedy nemala žiadny pojem, ale písací stroj neprotestoval a papier zniesol čokoľvek.
A tak som si začala vymýšľať príbehy. So sestrou sme si písali listy a vždy keď prišla zo školy mohla ho nájsť v kvetináči a ja potom zas odpoveď. V týchto listoch sme boli rozprávkové postavičky, vymyslené, ktoré si potrebovali dať vedieť, čo je nového a čo prežili – všetko bol výmysel dvoch detských svetov.
Čítala a písala som vtedy veľa. Ani som nemusela dlho uvažovať, čo hodím na papier. Detská bezprostrednosť a fantázia “chrlila” stále niečo nové a nové. Až v škole som sa naučila písať rukou a postupne som spoznala gramatiku. Moje slohy patrili medzi najlepšie a často som ich hrdo čítala pred celou triedou.
Pohrávala som sa aj s básňami, večne orientovanými na to, čo ma v tom čase najviac očarilo – kone. Tak som písala básne o koňoch. Mala som ich plný zošit, ale neviem, kde skončil. No neskôr prišiel čas, kedy sa písanie dostalo do úzadia. Bolo dôležitejšie učiť sa a prehrýzť strednou školou. V čase dospievania som sa však k písaniu vrátila a istým spôsobom ma to zachránilo. Pretože to neboli ľahké časy a písanie bolo jedinou možnosťou, ako vyjadriť všetky svoje vnútorné pocity, myšlienkové pochody a trápenia. Keď som mala pocit, že ma nikto nepočúva a nevypočuje, môj denník vypočul všetko…
Už v tom čase som však chcela byť niekým iným. Hľadala som v sebe dar, ktorým by som ohúrila svet. Nebolo ho. Iba som pozorovala svojich talentovaných priateľov a pýtala sa – prečo oni áno a ja nie? A tak ubehlo veľa rokov. Až sa mi dostala do rúk kniha “Prijať svoju ľudskosť”, ktorú napísal Jean Vanier. Zaujal ma samotný názov. Prijať svoju ľudskosť. Ale až teraz po rokoch chápem v plnej miere, čo to znamená. Kam sa musí človek na svojich cestách zamotať, občas okúsiť svoje vlastné dno, aby zistil, že odrazu sa stáva človekom a väčšieho daru niet.
Prestala som hľadať, čím by som ohúrila svet a zobrala do rúk pero a zošit. Najlepšie je venovať sa tomu, čo z človeka akosi prirodzene vyviera. Mám dobrú priateľku, ktorá miluje tanec a keď má chuť zatancovať si na voľnom pódiu v meste, tak si pustí hudbu a tancuje… A prečo nie? Nech je človek sám sebou, aj keď ho svet kvôli tomu považuje za blázna.
Jar, plná prebúdzajúceho sa života, vône kvetov, sviežej zelene a spevu vtákov nemusí byť nevyhnutne len jedným ročným obdobím. Môžeme ju prežívať vo svojom vnútri bez ohľadu na počasie vonku. Večnú jar plnú inšpirácii, keď človek spozná že je človekom, keď prijme svoju ľudskosť a nechá zo seba vytrysknúť život v podobe daru, ktorým je on sám.
Naplno dýcham svieži vzduch a vždy znovu a znovu čítam vo svojom vnútri nápis – je tu jar! Je vo mne. Aj keď občas obchádzam tieň minulosti…je tu na to, aby mi pripomenul, že kľúčový je dar, ktorý mám…
Mária Čapáková
.jpg)
