Vianoce – to je sviatok rodiny, návratu blízkych domov, k spoločnému stolu. To je sviatok spolupatričnosti človeka s človekom. Prázdne ulice a rozžiarené obydlia, rodiny pohromade s darmi pre druhých – to je vzácny obraz. Je to obraz lásky, ktorá je uprostred tmy svetlom na návrat domov. Lásky, ktorá víťazí nad klamstvom, ľahostajnosťou a zlobou.. Áno, pravda a láska sú silnejšie. Buďme na ich strane, a nielen v čase vianočnom!

Obraz Vianoc má starý, historický a tradičný rám – jedlá, vinše, koledy, betlehem, stromček, darčeky pod ním… Rám už chceli vymeniť mnohí, ale zatiaľ si ho poväčšine držíme. A podstatu Vianoc atakovali ešte viac. Prednedávnom to bol ideológ Dedo Mráz; jeho sféra pôsobnosti sa však pred 20 rokmi obmedzila. Teraz je kurz viac západný – obchodník Santa prišiel ako filantrop. Rôzne verzie Santov na saniach i bez nich ohlupujú nielen deti. Rozdávajú reklamné balíky a ponúkajú pozlátka. Snažia sa obrať vianočné obdobie nielen o tradičný charakter, ale aj o jeho zmysel a obsah. Udržujme historické rámy – tradície a obyčaje –  sú odkazom predkov a vyjadrujú našu kultúru! Ale hľadajme hlavne a predovšetkým podstatu – Lásku, ktorá prichádza medzi nás. Nenalieha, nemanipuluje, neurčuje nám povinnosti. Ale pozýva a ponúka, v tichosti a otvorenosti, v pokore a trpezlivo.

Advent sa završuje sa plnosťou svetla. Svetlo, ktoré sa zjavilo a ktoré ukazuje cestu i cieľ – to nie je len historická betlehemská hviezda. To nie je len symbolické obdobie slnovratu. Svetlo, to je pozvanie k stále hlbšiemu poznaniu – osobnému a spoločnému, ktoré človek a ľudstvo postupne nadobúda.

Človek bol obdarený rozumom, slobodou a schopnosťou tvoriť a milovať. Ak niečo z týchto darov nevyužíva a nerozvíja, ochudobňuje seba i svet. Nerozvíja svoju ľudskosť a jedinečné pozvanie k zmyslu svojho jestvovania a k svojmu naplneniu. Práve Vianoce, tak silné, že zastavia obrovské mestá, dopravu, firmy a ktoré zastavili veľakrát aj streľbu a vraždenie na vojnových frontoch, nás pozývajú k najdôležitejším cnostiam a vzťahom človeka, k rozhodujúcim hodnotám v našich životoch.

Niet výraznejšieho paradoxu, ktorý k spolupráci a vzájomnej podpore pozýva rozum a vieru, ako ten, že Všemocný sa vteľuje do bezbranného, krehkého dieťaťa. Od začiatku je prenasledované politickou mocou a ľudskou zlobou, začína i končí ako bezdomovec. Aj pochovaný bude v cudzom hrobe. Nemá armádu či ozbrojenú skupinu podporovateľov, nepíše texty pre organizovanie zápasu o spravodlivejší svet, nemá za sebou ani väčšinu v spoločnosti. Zažíva zradu, osočenie, opustenosť, ponižovanie, potupnú smrť. A predsa jeho dielo v dejinách víťazí… Vyvolí si nevzdelaných nasledovníkov, dá im však silu príkladu, ducha a inšpirácie, ktoré menia vnútro človeka. Menia to podstatné, najdôležitejšie v ríši živého tvorstva. A kto zmení človeka, zmení svet; lebo jeho najvplyvnejším obyvateľom, je slobodná a rozumná bytosť, schopná tvoriť a milovať… Každý z nás má silu i pozvanie meniť seba a tým aj svet.

Od čias Krista sa počíta náš vek, kresťanský letopočet. Nikto pred Kristom nevyslovil tak jasne a účinne princípy nevyhnutné pre slobodnú a demokratickú spoločnosť: rovnosť medzi ľuďmi, uznanie dôstojnosti každej osoby, univerzálnosť ľudských práv, solidaritu s najslabšími, pozvanie k všeobecnému bratstvu… Ako Otec Európy Robert Schuman píše, „za svoju existenciu vďačí demokracia kresťanstvu. Demokracia je zviazaná s kresťanstvom v myslení i v čase. Zrodila sa s ním len postupne, po dlhom tápaní, niekedy za cenu opätovného upadnutia do barbarstva. … Kresťanstvo učilo, že všetci ľudia sú si od prírody rovní, sú deti toho istého Boha, vykúpení tým istým Kristom bez rozdielu rasy, farby pleti, spoločenskej triedy, či povolania. Kresťanstvo priznalo každému právo a povinnosť na prácu. Takisto uznalo aj prvenstvo vnútorných hodnôt, ktoré jediné zušľachťujú človeka. Univerzálne pravidlo lásky, na ktorom sú  založené sociálne medziľudské vzťahy, urobilo z každého človeka nášho blížneho. Toto učenie a praktické dôsledky, ktoré z neho vyplývajú, otriasli svetom.“ 

Nesmieme opomínať či popierať, ale naopak – s vďakou prijímať a aktualizovať duchovné korene a kultúrne dedičstvo Slovenska a Európy. Bez neho by sme neboli tým, čím sme. Cesta k súčasnosti nebola ani ľahká, ani jednosmerná. Bola plná prekážok, zlyhaní a tragédií. Čerpanie z dedičstva a viery otcov a z poznania predchádzajúcich generácií a vernosť evanjeliovej inšpirácii boli rozhodujúcou oporou a silou v zápase s ideológiami a totalitami 20. storočia; a zostávajú nimi aj v súčasnosti, keď nastupujú nové formy etického relativizmu a ideológia spochybňujúca samotnú antropológiu človeka – muža a ženy.

Integrálny humanizmus nás pozýva k uznaniu časného i transcendentného rozmeru človeka. Preto každý z nás potrebuje nielen vzdelanie, ale aj výchovu; nielen materiálne zabezpečenie a intelektuálny rozvoj, ale aj duchovný rast.  Preto potrebujeme pre svoje naplnenie nielen každodenný chlieb, ale aj svoje šťastie. Lebo človek nežije len z chleba, ako čítame v evanjeliu. Človek potrebuje slovo a kultúru. Potrebuje tvoriť, nielen produkovať. Každý z nás potrebuje milovať a byť milovaný.

Židovstvo prinieslo vyjadrenie dôstojnosti cez obraz Boha v človeku. Kresťanstvo k tomu pridalo pozvanie k adoptívnemu Božiemu synovstvu pre všetkých. Vianocami sme pozvaní byť dedičmi Všemohúceho. Vianoce sú o adopcii človeka jeho Tvorcom. Práve pre toto posolstvo sú pre nás Vianoce zdrojom radosti a vnútorného pokoja. Sú pre nás darom, uistením a posilnením na ceste osobnej i spoločnej, slovenskej i európskej. A sú zároveň pozvaním prijímať tých druhých, adoptovať človeka človekom.

Ján Figeľ