Bratislava 22. septembra (TASR) – V azda najznámejšom cirkuse na svete si odohral rok a pol. Po gymnastoch Jánovi Petrovičovi a Alexandre Apjarovej bol v Cirque du Soleil tretím Slovákom, no prvým dramatickým umelcom. Niekoľkokrát si počas účinkovania zašiel až na dno svojich síl a po skončení v januári 2012 sa cítil herecky naplnený. Cirkusu však už oznámil, že sa chce vrátiť. Na Slovensku oňho totiž napriek jeho skúsenostiam nemajú až taký záujem.

Herec, mím, klaun, autor i režisér divadelných hier a pedagóg Juraj Benčík v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky porozprával o tom, ako funguje svetoznámy cirkusový kolos, aj o svojich pracovných možnostiach po návrate na Slovensko.

-Ako ste sa dostali do Cirque du Soleil?-

Do rúk cirkusu som sa dostal tak, ako sa dá dostať do vysoko sofistikovanej profesionálnej kultúrnej inštitúcie. Je to vyslovene len otázka schopností a konkurzu, ktorý je niekoľkostupňový. Najprv musíte prejsť základným výberom, na ktorom sa chcú ročne zúčastniť desiatky tisíc uchádzačov. Z nich si cirkus pozve na ďalší konkurz asi 500. Vyberie 50 a človek sa dostane do databázy potenciálnych spolupracovníkov, ktorá zaručuje, že bude pozývaný na ďalšie kastingy už na konkrétne postavy. Bohužiaľ, nedá sa tam dostať ani cez korupciu, ani cez protekciu, iba takto.

Keď som sa hlásil ja, cirkus prvýkrát v histórii organizoval konkurz v Prahe. Pozývali naň ľudí, ktorí sa zaoberajú takými druhmi divadelného umenia, ktoré sú dominantne založené na iných výrazových prostriedkoch, ako je hovorené slovo. To znamená mímov, klaunov, pohybových tanečníkov alebo performerov či žonglérov. Keďže som sa trošku venoval aj pantomíme aj bábkovému divadlu, tak som si povedal, že to skúsim. Nemal som práve vtedy na Slovensku žiadnu inú prácu. A keď ma vybrali, začal som proces, ktorý trval od prvého dňa konkurzu až po podpísanie zmluvy takmer tri roky. Potom som získal 20-mesačný kontrakt, ktorý som celý absolvoval.

-Nedalo sa pokračovať?-

Dalo, ak by som bol dostatočne disponovaný pokračovať. Vzhľadom na môj vek som sa rozhodol venovať sa viac rodine a aktivitám, ktoré boli môjmu veku zodpovedajúcejšie. Ponuku pokračovať v ďalšom inom projekte som vtedy považoval za akoby zbytočnú. V tom čase som bol naplnený a cítil som len potrebu odovzdať skúsenosti. Človek asi tuší, čo je správne a v danej chvíli potrebné urobiť.

-Akú rolu ste si zahrali v Cirque du Soleil?-

Získal som rolu White clowna v predstavení Corteo, ktoré sa hrá od roku 2005. K tej roly zároveň patrila aj pozícia tzv. back upa, čo je niečo na spôsob našich alternácií, na hlavnú postavu celej šou. Volala sa Dreamer clown Mauro. V Montreale som za dva mesiace naštudoval obidve tieto postavy, naučil sa texty v angličtine, francúzštine a ruštine, neskôr bolo potrebné hrať aj v nemčine a španielčine, učil som sa aranžmán a špeciálne techniky – prácu na závesnom lane, hru na vínové poháre či suzafón. Zvládol som to za šesť týždňov a keďže v cirkuse mi to naplánovali na osem, na zvyšné dva týždne ma poslali ešte si oddýchnuť domov. Potom som už 18 mesiacov len hrával. Z 10 predstavení v týždni som v dvoch hral hlavnú postavu a osemkrát bieleho klauna.

-Predstavenia Cirque du Soleil ponúkajú vyše dvojhodinový program. Ako dlho vzniká jedna takáto inscenácia?-

Tri roky. Najprv sa vytvára na báze scenáristicko-produkčnej, vznikne tím, ktorý začne kreovať. Potom sa vyberajú ľudia z databázy a organizujú kastingy, vytvoria sa cirkusové čísla, skladá hudba, vyrábajú kostýmy, scéna. Keď je toto všetko pripravené a herci majú naštudované svoje časti, začnú sa v cirkusovom stane konať tzv. finálne skúšky, čo trvá pol roka. Po nich prichádza generálkový mesiac, kedy sa každý deň hrá už pred plným publikom. Nasleduje premiérový týždeň a šou potom začne putovať po planéte. V cirkusovom stane ju obíde dvakrát a obsadenie inscenácie sa päť aj desaťkrát vymení. Je to veľký projekt, ktorý sa hrá 15 až 20 rokov a minimálne každé dva roky sa preto obmení polovica alebo aj tri štvrtiny súboru. Nedá sa to jednoducho robiť dlhšie ako tie dva roky. Môžete potom ísť do inej šou a znova ju hrať dva roky dookola. Ja som bol ako biely klaun piaty a ako Mauro tretí herec v poradí. Počas môjho pôsobenia bol cirkus v Rusku, Belgicku, Rakúsku, Španielsku a Francúzsku.

-Nie je pre herca unavujúce hrať stále dookola rovnakú postavu?-

To je práve ten rozdiel medzi tým, čo zažívame na Slovensku, a tým, ako funguje svetová inštitúcia ako Cirque du Soleil. Po prvé, je tam absolútne striktne vyžadovaná permanentná profesionalita na najvyššej možnej úrovni a zároveň platí pravidlo – nemôžeme byť takí dobrí, ako sme boli včera, musíme byť lepší. A keďže hráte stále to isté a v tak komplikovanom aranžmán, kde sa dá veľmi málo meniť a improvizovať, jediné, čo môžete urobiť, je obohacovať postavu o jej vnútorný život. Môžete sa tiež začať zaoberať komunikáciou s divákmi alebo s partnermi na javisku na inej úrovni, pretože už po dvestej repríze zrazu zisťujete, že máte obrovskú hĺbku a šírku poznania, čo nemôžete mať, ak zahráte len 30 alebo aj 100 repríz.

Keď som mal za sebou asi tri stovky repríz, povedal som si: Tak fajn, už môžem urobiť to, čo je na Slovensku bežné, že to vlastne len tak odohrám, tak bežne, veď si to nikto nevšimne. Že nemusím byť stále v tom koncentrovanom hereckom napätí, môžem občas poľaviť a len tak sledovať, čo sa okolo mňa deje. Urobil som to raz a skutočne si nikto nevšimol, že som vypol. Ale potom sa stala jedna nešťastná vec. Ja som sa pri druhom predstavení, ktoré som chcel takto zahrať, začal nudiť. A uvedomil som si, že ak by som sa mal nudiť pri ďalších 300 predstaveniach, tak sa rovno môžem ísť obesiť. A tak som začal nachádzať úplne nové dimenzie herectva aj tých dvoch postáv. To sa dá objaviť len tak, že človek hrá v takomto systéme.

-Spomínate si na svoje pocity po prvom vystúpení?-

Ja to považujem za istý spôsob rituálneho zasvätenia, tak som to cítil. Akoby som sa konečne po tých dlhých rokoch snaženia a mesiacoch príprav stal súčasťou čohosi, čo bolo na druhej strane aj absolútne nad moje pochopenie. Ešte dlho som mal čo robiť, aby som naozaj pocítil, že som toho súčasťou a naozaj tam patrím. Bolo to veľmi dojímavé.

-Zašli ste si v cirkuse aj na dno svojich síl?-

Niekoľkokrát. Prekonal som tam dve alebo tri fyzické krízy. Keď som prišiel do Montrealu, začal som zisťovať, aké všetky pohybové handicapy mám napriek tomu, čo som si o sebe myslel. Uvedomil som si, že sa musím viac zaoberať ovládaním svojho tela. A psychická kríza nastala, keď som si po dvoch mesiacoch v Montreale uvedomil, že som v tom cirkuse vlastne opustený, že väčšina kolegov tam mala aspoň jedného národnostne blízkeho človeka. Rumuni boli dvaja, Číňania traja, Rusi siedmi. Slovák som bol iba ja a moja najbližšia spriaznená duša bola Poľka. A to sa mi stalo ešte v Rusku, kde my máme akosi v mysli zakódované, že tam je trochu nebezpečne. Ale všetko sa prekonalo prácou.

Po prvom roku som však prvý raz pocítil spojenie psychickej a fyzickej únavy, vo Viedni som prekonal chorobu a musel som pár dní ležať. Neskôr som si tiež začal uvedomovať, že dochádza k akémusi mentálnemu zužovaniu môjho obzoru. Ak človek stále opakuje to isté, hrá s tými istými ľuďmi, znie rovnaká hudba, cíti vôňu tých istých "šminiek" a toho istého potu, tak sa mu začína zužovať mentálny obzor, a to je veľmi unavujúce. Začal som pociťovať absenciu hrať aj pre iné publikum, v iných inscenáciách, s inými kolegami, písať, režírovať. Na Slovensku sme sa naučili žiť život pestrejšie.

-Ako na váš odchod do cirkusu reagovala rodina?-

Mala príležitosť za mnou prísť, od októbra 2010 sme 15 mesiacov putovali spolu. V tom čase mohla rodina cestovať a cirkus mal aj školu. Manželke a deťom to najprv veľmi konvenovalo, ale ku koncu kontraktu už aj oni pociťovali únavu zo stáleho sťahovania sa a absenciu priateľov. Starší syn sa už po štyroch mesiacoch vrátil na Slovensko. Mladší tak ostal sám v škole s učiteľkou a hoci vedel skvele anglicky, zistil, že spolužiaci sú potrebná vec. Myslím, že situácia v cirkuse sa už zmenila, aj naň doľahla kríza a školu zrušili.

-Cirkus má zvučné meno, svoje postavenie. Majú účinkujúci hviezdne maniere?-

To sa nedá. Po prvé, cirkus má pravidlo, že neangažuje ľudí, ktorí sú známi z televízie alebo filmu, pretože je potrebné, aby ľudia chodili na cirkusové predstavenia, nie na tváre alebo mená. To bráni tomu, aby sa tam vyskytol niekto, kto také maniere má zo svojho predchádzajúceho života. A potom je tam veľmi striktná selekcia ľudí už pri prijímaní. Pri prvom stretnutí sa robia psychotesty, lebo život v cirkuse je skutočne komúnny, ľudia spolu žijú dennodenne, trénujú, jedia, pracujú, cestujú, často spia v tom istom hoteli. Denne spolu prežijú minimálne 12, možno 16 hodín. Pri takejto komúnnej práci by podobné spôsoby, nejaké hviezdne prejavy, spôsobovali konflikty, ktoré by sa veľmi ťažko dali riešiť. Ak také niečo vznikne, väčšinou to končí rozviazaním kontraktu. Stalo sa v minulosti, že niekto niekoho fyzicky napadol alebo začal ohovárať, v tom momente bol skupinou vyselektovaný a manažéri s ním ukončili kontrakt. Väčšinou takí ľudia dostanú päťročný dištanc a viem, že jeden kolega sa potom vrátil späť.

-Predstavenia Cirque du Soleil nezačínajú nejako pompézne. Aj na nedávnom predstavení Alegria v Bratislave sa medzi ľudí znenazdajky vkradli šašovia ešte v čase, keď sa hala plnila a zapájali ich do hry. Aký dôležitý je kontakt s divákom?-

Všetky predstavenia Cirque du Soleil sa začínajú tzv. fázou animation, teda oživovanie. Vychádza to z pôvodného cirkusového princípu, že nepredstierame ilúziu nejakej reality, ale vťahujeme diváka do skutočnej reality, skutočného života. Pretože v cirkuse naozaj ide o život. V cirkuse ak niekto spadne, tak to nie je akože spadol a akože sa mu niečo stalo, ale skutočne spadol a skutočne sa mu niečo stalo. Keď niekto skáče trojité salto, tak to trojité salto skočí naozaj. Ani plesk bičom nie je nahrávka z magnetofónu, ako to vidíme v divadlách. A toto animation slúži aj na to, aby si ľudia potvrdili – áno, sme tu s vami a túto realitu reálne prežijeme s vami. Je to aj historicky potvrdenie toho, že cirkus je hlavne ľudová zábava a vypracovala sa v podobe tzv. nového cirkusu na vrcholné umenie.

-Keď hovoríte o pádoch, akrobati predvádzajú v cirkuse množstvo nebezpečných kúskov, ale ani vás ako klauna asi neobišli nejaké zranenia…-

Veľmi, veľmi, veľmi veľa drobných zranení som mal každý deň a každý z nás. To patrí ku každej náročnej javiskovej aktivite. Pokiaľ nechodíte na javisku len zľava doprava, nejaký úraz určite utŕžite. Sú to však len odreniny a narazeniny. Všetko je v cirkuse zabezpečené tak, ako si len viete predstaviť na najvyššej úrovni. V cirkusovom stane je fyzioterapeutická ambulancia, kde sú masážne stoly, vybavenie na ošetrenie akéhokoľvek úrazu a počas každej inscenácie už hodinu pred začiatkom až do jej konca je za stanom pristavená sanitka. Ak treba, hneď berie človeka do nemocnice. Za tých 600 predstavení sa mi však nestalo, že by musela vyštartovať. Prednedávnom sa stal smrteľný úraz počas vystúpenia cirkusu v Las Vegas. To však bola, pokiaľ viem, chyba materiálu, nie chyba ľudská ani technická. Materiál mal byť od výrobcu skontrolovaný.

-Cirkus je plný rôznych nápaditých masiek, často aj náročných na realizáciu, herci sa však líčia sami. Prečo je to tak?-

Masku vždy vymyslí výtvarník, špecialista na líčenie. Väčšinou sú to pôvodom cirkusoví umelci, akrobati, žongléri, tanečníci, ktorí sa v staršom veku špecializovali na líčenie a vyštudovali výtvarnú akadémiu so špecializáciou na make-up a bodypainting. Tí vytvoria masku, potom ju aplikujú na umelca a naučia ho, ako si ju bude aplikovať na seba sám. Takýto proces trvá dva až tri týždne, závisí od skúseností umelca a komplikovanosti masky. Ale každý, kto je na scéne, sa líči sám. Jednak je to ekonomické a jednak je to záležitosť akéhosi rituálneho vzťahu k maske. Tým, že sa človek líči, akoby na seba preberal charakter a dušu postavy, ktorú ide hrať. Film spôsobil, že sa herci prestali líčiť sami, ale v cirkuse je dôležité, aby to robili.

-Cirkus, to nie sú len masky, ale aj kostýmy. Šijú sa vraj podľa 3D obrazu človeka…-

V Montreale majú skener, ktorý vás oskenuje od hlavy po päty. Podľa toho sa potom nielen šijú kostýmy, ale tiež sa vyrobí odliatok tela herca a už sa kostýmy skúšajú len na figuríne. Keď má niekto veľa kostýmov a účinkuje v tretej či štvrtej inscenácii, tak už má svoju figurínu.

V cirkuse sme mali štyri špecialistky, ktoré mali kostýmy na starosti. Z nich ešte každá mala na starosti niečo ďalšie – doplnky, kožené výrobky, účesy. A vždy boli najímané štyri ďalšie brigádničky v mieste, kde sme boli. Kostýmy sa denne prali v desiatich veľkých práčkach, zašívali a opravovali. V cirkusovom stane fungovala prenosná dielňa, ktorá bola zariadená na najvyššej úrovni a mali tam príslušenstvo na všetky typy úprav a výroby. Vedeli vyrobiť topánky, kabelky, veľké kostýmy aj kostýmové parochne. Využívalo sa to ale len v kritických situáciách, lebo v Montreale je veľká továreň na výrobu takýchto vecí.

-Veľká pozornosť sa v cirkuse venuje zdravotným prehliadkam. Čo všetko musí herec absolvovať, kým nastúpi do cirkusu?-

Vstupná prehliadka je úplne komplexné vyšetrenie s dôrazom na pohybový aparát. Čo som nikde nezažil – majú počítačový program, ktorým simulujú úraz otrasu mozgu a vaše reakcie v prípade, ak by ste spadli a skutočne mali otras mozgu. Týmto musí prejsť každý, kto sa v cirkuse ocitne na javisku. Tam sa môže totiž kedykoľvek stať, že buď spadnete vy, alebo na vás niečo spadne. Je potrebné vedieť, či ste schopný ešte aj pri istom stupni otrasu mozgu odísť zo scény alebo aspoň nespôsobiť ďalšie poškodenie niekomu inému. Tá prehliadka bola o tom, ako mi fungujú prsty na nohách až po to, ako mi bude fungovať mozog. Tieto podmienky treba splniť pred podpísaním kontraktu.

-Cirkus nosí so sebou obrovskú kulisu a množstvo rekvizít. Za aký čas sa dokáže zložiť, premiestniť a opäť rozložiť?-

To je proces dominového efektu. Na jednom mieste sa niečo začne búrať, nakladať, odvážať a už to prichádza na druhé miesto, kde sa to začína stavať, pričom na tom prvom sa posledné kulisy ešte búrajú a nakladajú. Je to presne naplánovaný proces, ktorý trvá dva alebo tri týždne a je rozrátaný na päť minút. Každý má presne určené, čo v tých piatich minútach musí urobiť. A šéfovia sa vzájomne informujú, či je proces plynulý.

Dohrali sme napríklad časť inscenácie, položili rekvizitu, ktorá už nešla na scénu, lebo to bolo posledné predstavenie a tú rekvizitu už brali technici a balili do kufra. Keď sme hrali druhú časť, už začali tichými vŕtačkami rozmontovávať stan a sedadlá. Po skončení predstavenia sa 300 brigádnikov vrhlo na hľadisko s 2500 miestami, asi za štyri hodiny ho rozobrali a vyniesli z toho veľkého stanu. Takto sa dá 86 kamiónov naložiť, previezť a rozložiť za tie dva týždne. Najkratšie to trvalo desať dní, a to, keď sme cestovali medzi Alicante a Valenciou. Od momentu, keď sa dohralo posledné predstavenie, do momentu, keď sme začali hrať prvé v ďalšom meste, to trvalo len sedem dní.

-Považujete pôsobenie v Cirque du Soleil za vrchol svojej kariéry?-

Absolútny, doterajší absolútny vrchol. Neviem si predstaviť, že by ten vrchol mohlo niečo prekonať. A mám pocit, že som sa ako aktívny herec naplnil. Za 18 mesiacov som si zahral v 600 predstaveniach. Keď to zrátam, každé publikum malo 2500 divákov, takže ma v tej inscenácii videlo asi jeden a pol milióna ľudí. To sa, myslím, málokomu podarí v našich slovenských podmienkach v celej kariére zahrať si pre také množstvo živých ľudí v hľadisku.

-Netúžite sa ešte do cirkusu predsa len vrátiť? Ostali ste v databáze, stačí len dať na vedomie, že ste k dispozícii na iný kontrakt.-

Už som dal. Prešiel viac ako rok a už sa cítim disponovaný. Mám však jednu podmienku – vzhľadom na môj vek a moju akúsi pohodlnosť už by som rád účinkoval v šou, ktorá necestuje. Cirkus má totiž aj takzvané "resident show", ktoré sa hrajú na jednom mieste. V Las Vegas je ich šesť či sedem. Tam sa tiež nehrá desať predstavení do týždňa, ale len sedem, no každý deň v roku okrem jedného vianočného dňa.

-Dali ste svoj záujem na vedomie aj preto, že na Slovensku nemáte možnosti uplatniť sa?-

Nemám takmer žiadne možnosti. Na Slovensku neexistuje žiadny cirkus, žiadne divadlo, ktoré by sa venovalo pantomíme alebo klaunskému herectvu či pohybovému divadlu vychádzajúcemu z hereckej práce. Ani na jednej vysokej škole sa nevyučuje ani pantomíma a klauniáda, ani iné cirkusové a herecké techniky zamerané na iné výrazové prostriedky, ako je hovorené slovo. Za dramatického umelca ma asi pod vplyvom nejakých zvláštnych myšlienkových pochodov slovenskí kolegovia prestali považovať, lebo, ako mi povedal jeden z nich: My nevieme, ako by sme ťa v divadle využili. Za 20 mesiacov, odkedy som sa vrátil z cirkusu, som účinkoval v troch projektoch, z toho jeden bol jednorazový a jedna inscenácia v činohre Slovenského národného divadla sa hrala len 15 krát.

-Skúsenosti z takého úspešného cirkusu by vám však mali práve pomôcť získať prácu. Nie je to tak?-

V zahraničí áno, na Slovensku sa to zhoršilo. Ja by som sa chcel úprimne ospravedlniť všetkým, ktorým som ublížil tým, že som bol v Cirque du Soleil. Stretávam sa s kolegami z profesionálnej brandže, či už sú to divadelní, televízni tvorcovia, alebo pedagógovia. Hlavne tí vo vedúcich funkciách inštitúcií majú akýsi handicap so mnou komunikovať. Cítim z nich akési ublíženie a niekedy strach. Asi som to spôsobil ja, ale neviem čím. Veľmi by som im všetkým prial, aby mali tú príležitosť a zažili to, čo som zažil ja.

-Čo je momentálne vaším snom?-

Mojím snom je učiť, to je dnes môj najväčší sen. Veľmi po tom túžim. Vo všetkých krajinách Európy sa pantomíma na vysokých školách vyučuje, je to elementárny základ herectva. Ako mím a klaun sa už cítim na dôchodku, ako herec som pravdepodobne v slovenských podmienkach odsúdený na to, aby som skončil. Ak nebude možné, aby som učil doma, budem učiť tam, kde to možné bude.

Rozhovor s Jurajom Benčíkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.

UPOZORNENIE: TASR vydáva k rozhovoru zvukové záznamy.