Otázka: Dnes netrpezlivo čakáme na uverejnenie dvoch správ amerického prezidenta, takzvanej „Správy o Kremli“ týkajúcej sa oficiálnych osobností a oligarchov blízkych ruskej vláde, ako aj na správu o účelnosti zavedenia nových prísnych ekonomických sankcií proti Moskve. Ak sa tieto dokumenty stanú súčasťou sprísnenia sankčnej politiky Washingtonu, aká bude reakcia Moskvy?

S. V. Lavrov: Je to hypotetická otázka. Už sme niekoľkokrát hovorili, že nevyhľadávame nijakú konfrontáciu. Podľa nášho názoru sa sankcie, pokiaľ ide o ich dôvody, uvaľujú absolútne neodôvodnene. A nemajú zmysel ani čo sa týka cieľov, ktoré by mali dosiahnuť, pretože za roky pôsobenia týchto sankcií sa ich autori už mohli presvedčiť, že čestnú, otvorenú a konštruktívnu ruskú politiku tieto sankcie nemôžu zmeniť. Naša nezávislá, samostatná línia v medzinárodných záležitostiach, založená na národných záujmoch, sa nemôže meniť pod vplyvom zvonku. Určuje ju prezident Ruskej federácie na základe záujmov, ktoré zodpovedajú potrebám ruského národa. To, že naša zahraničná politika má širokú podporu v spoločnosti je podľa mňa najlepším dôkaz toho, že pokus o zmenu zahraničnej politiky vyvíjaním tlaku na elity a jednotlivé spoločnosti nevedie nikam.

Napriek tomu, sa, prirodzene, nemôžeme len nečinne prizerať špirálovite sa stupňujúcej konfrontácii, zostať pokojní, keď sa Rusko pokúšajú všemožne trestať, či už ide o naše vlastníctvo, či o Vami spomínané sankcie, či o využitie témy športu. Existujú početné fakty svedčiace o tom, že okrem skutočných prípadov dopingu u našich športovcov, ako aj u športovcov mnohých druhých krajín (prípadov, ktoré sú známe, ale z ktorých nikto nerobí nijakú tragédiu a zbytočné haló, lež posudzujú sa v súlade so stanovenými postupmi), existuje v tejto oblasti jednoznačne objednaná kampaň, založená na princípe, ktorý sa už uplatňuje v iných oblastiach medzinárodného života týkajúcich sa kontaktov Ruska s jeho partnermi. Ak sa dobre pamätám, Richard McLaren vo svojej správe uviedol, že dôkazy chýbajú, že nevedia, ako k tomu došlo, ale vedia, ako sa to mohlo stať. Ani jeden normálny súd v nijakej krajine takéto obvinenia neprijme. Napriek tomu, na základe takýchto dosť exotických vyhlásení, sa prijímajú rozhodnutia o vylúčení krajiny z Olympijských hier.

V tejto súvislosti mi zišla na um situácia s malajským Boeingom, keď tri dni po tejto tragédii začali USA vyžadovať prešetrovanie tragédie a vyhlasovali, že vedia, kto ju zapríčinil, a sú presvedčení, že prešetrenie potvrdí, čo oni už vedia.

Otázka: Vari je to horšie, ako za čias „studenej vojny?“

S. V. Lavrov: Pokiaľ ide o spôsoby správania, tak áno, hoci pri porovnaní nakoľko máme blízko k materiálnym prejavom konfrontácií, existujú tiež rôzne názory. Na jednej strane, v tom čase existovala taká negatívna stabilita dvoch tvrdých blokov, dvoch svetových systémov – socialistického a imperialistického. Dnes niet ideologických rozdielov. Všade je trhová ekonomika, demokracia, nech sa k nej už ktokoľvek stavia akokoľvek. Ale existujú voľby, rôzne slobody, práva, zakotvené v ústave.

Ale napriek tomu, aj keď nie sú ideologické rozdiely, zostáva konkurencia, čo je úplne normálne, ale konkurencia musí byť čestná. Pochopiteľne, v každej krajine existujú špecifické metódy presadzovania záujmov, existujú špeciálne služby, lobisti, ktorých si najímajú nevládne organizácie, čo podporujú jednu či druhú agendu. Ale to je normálne. Keď nám však oznamujú, že Rusko nesmie stíhať mimovládne organizácie, financované zo zahraničia, ale ono takéto isté práva týkajúce sa svojich nevládnych organizácií fungujúcich v zahraničí nemá, tak to zaváňa dvojakým metrom.

Druhý moment, na ktorý by som chcel upozorniť. Pri absencii ideologických nezhôd dochádza k materiálnemu zvyšovaniu vojenského potenciálu. Nič takého v časoch „studenej vojny“ neexistovalo.

A ešte predtým prípad A. Litvinenka. Vtedy anglická vláda vyhlásila, že vyšetrovanie celkom určite potvrdí to, čo oni vedia aj bez akéhokoľvek vyšetrovania. Toto rusofóbne naladenie naozaj nemá obdobu. Nič podobné neexistovalo ani v čase „studenej vojny. Vtedy platili určité pravidlá, vzájomná slušnosť. Dnes na slušnosti nikomu nezáleží.

Otázka: Ale preteky v zbrojení predsa boli?

S. V. Lavrov: Preteky v zbrojení boli v rámci geopolitiky, ktorú prijali obe strany. Existovala dohodnutá línia NATO – Varšavský pakt: ty zbroj zľava, my budeme sprava. ZSSR sa v dôsledku toho zložil. Všetky tieto „hviezdne vojny“ a iné výmysly zohrali svoju úlohu, aj keď zasa neboli rozhodujúce. ZSSR sa rozpadol preto, že sama krajina, jej elita, nepocítila potrebu zmien, a keď ju pocítila, tieto zmeny sa nevyvíjali očakávaným smerom. Teraz však pri rozširovaní NATO na východ skutočne neplatia nijaké pravidlá. Nikde nie je stanovená nejaká línia, ktorá by bola „červenou čiarou“.

Otázka: A hranice Ruskej federácie?

S. V. Lavrov: Keby sme vychádzali z toho, že nemôžeme mať nijaké záujmy v regióne, v euroatlantickej oblasti, potom áno, hranice Ruskej federácie sú tá „červená čiara“. Ide o to, že máme oprávnené záujmy, máme ruské záujmy, ktoré sa náhle ocitli v zahraničí, keď sa rozpadol Sovietsky zväz, máme kultúrne a historické záujmy, úzke osobné a rodinné vzťahy s našimi susedmi. Rusko má právo ochraňovať záujmy svojich krajanov, tým väčšmi, ak sú v rôznych krajinách prenasledovaní, keď sú ich práva potláčané, ako k tomu došlo na Ukrajine. V deň prevratu bolo vyhlásené, že používanie ruského jazyka treba obmedziť.

Otázka: Ale potom to odvolali …

S. V. Lavrov: Áno, ale tak to zaznelo. Prvým krokom parlamentu po prevrate bol zákon o tom, že ruský jazyk musí vedieť „kde je jeho miesto“. A toto miesto, vulgárne povedané, bolo pod lavicou. A o ďalšie dva dni zazneli vyhlásenia, že Rusi si nikdy nebudú ctiť S. Banderu a R. Šucheviča, a preto treba Rusov z Krymu vyhnať.

Po mojej tlačovej konferencii nejaké nemecké noviny napísali, že S. V. Lavrov dobre že neprekrúca fakty a vydáva „pokojnú demonštráciu krymských Tatárov pred Najvyššou radou Krymu za pokus vyhnať Rusov z polostrova“. Stačí sa pozrieť na videozáznamy z tých čias, keď bola Najvyššia rada obkolesená kriminálnymi živlami, a to nehovorím o „vlakoch družby“, ktoré D. Jaroš posielal na Krym.

Tieto ukrajinské dejiny, dejiny prevratu, dejiny zrady medzinárodného práva zo strany Západu, keď zmluva, podpísaná ministrami zahraničia vedúcich krajín EÚ, bola jednoducho pošliapaná. Po tomto všetkom nás Európska únia začala presviedčať, že to tak muselo byť a že teraz sa už nič nedá robiť. A toto je, keď sa to tak vezme, európska hanba. Konštatujeme túto historickú skutočnosť, ale neuzatvárame sa do seba, lež chceme plniť Minské dohody.

Vraciam sa k „červeným čiaram“. Bola to „červená čiara“, ktorá na príkaz M. N. Saakašviliho bola prekročená pri napadnutí Južného Osetska, kde boli dislokovaní naši, osetínski aj gruzínski mierotvorcovia. Gruzínskych mierotvorcov však odtiaľ odvelili niekoľko hodín pred spustením nelegitímneho a absolútne provokatívneho útoku.

Rusko má svoje záujmy a na to ľudia musia pamätať. Rusko má „červené čiary“. Myslím si, že významní politici v Európe chápu, že „červené čiary“ treba rešpektovať, práve tak, ako ich rešpektovali počas „studenej vojny“.

Otázka: Poďme sa vrátiť k Američanom. Americké masmédiá oznámili, že v marci 2017 Rusko odovzdalo USA návrhy na nadviazanie vzťahov v „non-paper“ formáte, ktoré údajne obsahovali niekoľko bodov. Vzhľadom na zostrovanie sankcií zo strany USA a všetkého, čo sa stalo vo vzťahoch medzi Ruskou federáciou a USA za rok, sú tieto návrhy stále platné?

S.V. Lavrov: Ponuky sú v platnosti vždy. Nikdy „nerobíme pózy“ ale pokúšame sa pochopiť kontext tých akcií, ktoré podnikajú Američania alebo iní naši kolegovia. V danej situácii veľmi dobre vieme, že  existuje kombinácia súboru faktorov, ktoré podmieňujú takúto bezprecedentnú agresivitu, ako je teraz zaužívané hovoriť, amerického establishmentu.

Hlavný faktor – demokrati nie sú schopní prijať svoju porážku, veď investovali toľko energie a podnikli toľké kroky, vrátane nacielených na vyradenie B.Sandersa  „z trate“, na čo si teraz neradi spomínajú. Bolo to priame manipulovanie s volebným procesom a hrubým porušením Ústavy USA.

Druhým faktorom je skutočnosť, že veľká časť Republikánskej strany sa taktiež ocitla v  situácii, kedy dostala nesystémového Prezidenta, ktorý „nevyklíčil“ cez všetky stupienky republikánskeho establishmentu a ktorý „na políčku“ republikánov získal hlasy v primárkach. Bez ohľadu na vzťah k postupom Prezidenta USA D. Trumpa, bez ohľadu na to, ako kvalifikujeme jeho, možno nie celkom obvyklé pre tradičných diplomatov a politológov, postupy …

Otázka: On, ako „slon v porcelánovom obchode“ ničí všetky medzinárodné dohody.

S.V.Lavrov: Bez ohľadu na vzťah k týmto postupom teraz hovoríme o dôvodoch bezprecedentného rozčúlenia amerických politikov. Republikáni tiež nie sú nadšení tým, že sa k moci dostal človek, ktorý dokázal, že je možné zrútiť existujúci už mnoho desaťročí (viac ako sto rokov) systém, v ktorom dve strany určovali pravidlá hry (dnes som sa ja dostal na 4 roky k moci, nato ešte na 4, a ty sa zatiaľ venuj biznisu, následne sa vymeníme a ja sa usadím v biznise), pretože prišiel D. Trump. Ale on neprišiel preto, že je mesiášom, ale preto, že spoločnosť sa cítila unavenou a  znechutenou z tradičnej zmeny lídra bez zmeny deja.

Ak sa pozrieme na štruktúru americkej spoločnosti jasne uvidíme, že tam prebiehajú zaujímavé demografické procesy. Nie je náhodou, že etnické prvky dnes vyvolávajú dlhodobé a intenzívne spory o tom, či sa obnovuje alebo vyhrocuje rasizmus, ktorý v americkej politike bol vždy prítomný  latentne alebo zjavne. To sú všetko veľmi zložité dlhotrvajúce procesy. Zopakujem – jednou z príčin je porážka demokratov, ktorú títo doteraz nemôžu premôcť. Druhou je zlom systému, ktorý existoval v kontexte dvoch strán. Takýto „priateľský“ postup sa uplatnil v mnohých volebných kampaniach. Tretím prvkom, ktorý zvlášť vyzdvihnem medzi mnohými ďalšími, je pocit straty možnosti ovplyvňovania všetkých svetových procesov v prospech USA. Možno to znie paradoxne, ale je to tak. Bude sa to pociťovať veľmi dlhodobo.

Dokonca aj v časoch „studenej vojny“ boli USA oveľa silnejšie, pokiaľ ide o ich podiel na svetovej ekonomike a, samozrejme, mali absolútne dominantné postavenie vo svetovom menovom systéme, kedy nebolo euro, o jüanu vôbec nebolo počuť, tým viac o rubli. Teraz USA patrí 18-20% svetového HDP. Nie je to polovica ako predtým, a určite nie sú to hodnoty, ktoré boli po Druhej svetovej vojne.

Vedomie, že nie všetko možno vyriešiť z jedného centra, sa taktiež prejavuje v kampani rusofobie. Existuje ešte aj Čína a ďalšie veľké krajiny, mnohé z ktorých si radšej nevšímajú americké excesy. V našom prípade je to zložitejšie, pretože prvé dva dôvody – porážka demokratov a zrútenie systému – okamžite akosi spôsobili, že nám „pohrozili prstom“. Uskutočnili sa akési kontakty akýchsi osôb s akýmisi predstaviteľmi americkej politickej elity. Veľvyslanec Ruskej federácie v USA S.I. Kisliak sa stretol s poradcom prezidenta D. Trumpa pre národnú bezpečnosť M. Flynnom. To je úplne normálne a nemalo by podnecovať podobné reakcie, najmä pri porovnávaní s tým, čo americkí diplomati robia v Rusku, s tým, čo sa snažia uložiť za povinnosť ruskému Veľvyslancovi a ruskému Veľvyslanectvu v USA – je to len „detský bľabot“.

Ale keďže nenasledovala žiadna reakcia na sériu nepriateľských donucovacích opatrení voči ruskému Veľvyslancovi, ktorý nezmenil svoj postoj, odmietol vzdať sa svojej nezávislosti a ospravedlniť sa za niečo, čo sa nikdy nestalo, ešte viac sa rozčúlili. Samozrejme, boli sme uznaní vinnými za všetky hriechy a nezdary USA. Používajú nás ako akýsi druh bleskozvodov v rovine, že ak sa niečo stalo v Mexiku, vo Francúzsku …

Otázka: Dokonca aj na Malte.

S.V. Lavrov: Kdekoľvek – Rusko, Rusko, Rusko. Jednoduché a pochopiteľné pre „tupé“ propagandy. Volič, ako sa hovorí, si osvojuje len jednoduché slogany CNN typu: „Rusko opäť zasiahlo …“. Ak sa toto opakuje tisíckrát, tak sa to aj niekde v hlave uchytí.

Otázka: Vyznieva to, akoby ste Vy osobne ospravedlňovali Prezidenta USA D. Trumpa. Nikto ho však nenútil podpisovať zákon o dodávkach smrtiacich zbraní Ukrajine alebo zákon o sankciách z augusta.

S.V. Lavrov: Nikoho neidealizujem. Je nutné si však uvedomovať, že v podmienkach, ak sa projekt zákona schváli väčšinou hlasov (95%), prezident už rozmýšľa nie o podstate tohto zákona, o tom, či je uskutočniteľný, právny, legitímny alebo slušný, ale o tom, že jeho veto bude prekonané.

Otázka: A podpísanie zákona o dodávkach zbraní na Ukrajinu? B.Obama predsa zákon nepodpísal.

S.V. Lavrov: Odpoveď je rovnaká. Výborne vie, že Kongres ho prinúti tak urobiť.  V prípade, ak americký prezident D.Tramp odmietne urobiť niečo, čo si praje prevažná väčšina členov Kongresu, a tam je taká väčšina, opakujem, jeho veto bude prekonané. V tomto prípade sa uplatní americká mentalita vnútornej politickej povahy. Ak je prezidentovo veto prekonané, potom bez ohľadu na to, či bolo spravodlivé, opodstatnené a  v súlade s dlhodobými záujmami Spojených štátov, prezident je porazený. A hotovo!

Keď ma prezident USA D.Tramp prijímal v Bielom dome, rozprával sa s Prezidentom Ruska Vladimirom Putinom v Hamburgu a neskôr, keď hovorili po telefóne, nepozoroval som že by Prezident USA D.Tramp bol náchylný pristúpiť na niektoré kroky, ktoré by protirečili jeho slovám z volebnej kampane o želaní dobrých vzťahov s Ruskom. Ale situácia sa mení. Kombinácia minimálne troch faktorov – prehry Hillary Clintonovej, nesystematického prezidenta USA D.Trampa a nutnosti vysvetľovania možných neúspešných krokov USA na medzinárodnej aréne (hoci je možné dodať ďalšie faktory) – podmieňujú súčasné dianie. S postupujúcim zapojením USA do tohto neprístojného procesu a potvrdením rozvážneho konania Ruska, ktoré bez hystérie (niekde sme odpovedali, ale, povedal by som, že s minimálnou silou) napreduje vpred vlastným smerom, presadzujúc našu politiku pri urovnávaní konfliktov, pracujúc na trhoch z ktorých by nás Američania chceli vytlačiť, všetko to irituje ľudí, ktorí zastávajú rusofóbske pozície. To je smutné. Povzbudením je skutočnosť, že v posledných rokoch zo strany niektorých členov Kongresu, z politologických kruhov USA, od niektorých diplomatov počuť v dôverných rozhovoroch tiché uznanie absolútnej nenormálnosti  tejto situácie a nutnosti jej nápravy. Súčasne, všetci pritom tvrdia, že nemali pravdu tí, ktorí sa pokúsili dotlačiť nás do kúta, je zrejme, že sa nás izolovať nedarí, stačí si pozrieť  harmonogram stretnutí a návštev Prezidenta Ruska a ďalších členov vlády, aby sa ozrejmilo, že izolácia zlyhala. Hovoria, že pochopili ako sa v tejto otázke „prešvihlo“, ale ponúkajú nám urobiť nejaký krok, aby mohli povedať, že Rusko „ustupuje“.  Táto psychológia, samozrejme, vyvoláva pocit, že mentalita veľmocenskej politiky neposlúži pre dobro Spojených štátov. Navrhujú urobiť niečo s Ukrajinou.

Otázka: „Posunúť sa“ znamená napríklad zvýšiť kontrolu nad pôsobením separatistov v Donbase a donútiť ich nestrieľať, úplne stiahnuť zbrane a bezpodmienečne dodržiavať všetky základné ustanovenia Minských dohôd?

S. V. Lavrov: Nie sme proti tomu, aby všetci stiahli zbrane a nestrieľali, ale nemali by to byť iba doneckí a luhanskí vojaci, ale aj ukrajinská armáda. Mnohí vaši kolegovia, a to aj z BBC a iných masovokomunikačných prostriedkov, ktorí aj tohto roku navštívili miesta na línii kontaktu, môžu dosvedčiť, že také prápory ako Azov alebo iné nekontroluje nik iný, iba ich velitelia. Ukrajinská armáda a ozbrojené sily Ukrajiny nemajú na ne nijaký vplyv a ony nikoho neposlúchajú. Dôkazom uvedeného je aj nimi vyhlásená blokáda, ktorú odsúdil aj ukrajinský prezident P. A. Porošenko. Verejne prisľúbil, že zruší túto blokádu (ktorá je v úplnom rozpore s Minskými dohodami), vyslal akési sily, ktoré to mali zabezpečiť, ale jeho snahy vyšli naprázdno. Následne usúdil, že bude lepšie urobiť obrat o 180 stupňov a vydal nariadenie, ktoré blokádu legalizovalo. Preto je síce potrebné zastaviť streľbu a stiahnuť vojská a ťažké zbrane, ale treba to urobiť na oboch stranách.

Povedal som na tlačovej konferencii, že snaha obmedziť celé široké geopolitické spektrum iba na Ukrajinu a podmieňovať uvoľnenie sankcií stiahnutím nejakých práporov Doneckej alebo Luhanskej ľudovej republiky – to nie je dôstojné tých ľudí, ktorí zastávajú vysoké funkcie a znižujú sa k podobným výrokom.

Otázka: Zjavia sa tohto roku v Donbase mierové sily?

S. V. Lavrov: To nezávisí od nás. Ak by to záviselo od nás, už dávno by tam boli.

Otázka: Čo tomu teraz bráni, a je Rusko ochotné urobiť nejaké ústupky, aby boli tieto prekážky odstránené?

S. V. Lavrov: Prekážka je len jedna: nikto sa nechce pustiť do konkrétnych rokovaní o našich návrhoch.

Otázka: Аmeričania vraj predložili akési pozmeňujúce návrhy. Nerokuje sa o nich?

S. V. Lavrov: Pozmeňujúce návrhy nikto nepredložil, práve že my by sme uvítali nejaké pozmeňujúce návrhy. Rozprával som sa s ministrom zahraničných vecí Ukrajiny P. A. Klimkinom, s našimi francúzskymi a nemeckými kolegami. Hovoria, že je to veľmi správny a dobrý krok, ale že ešte čosi treba. Dobre, tak si sadnime a vy nám povedzte, čo a ako, a my sa potom pozrieme, nakoľko to spĺňa účel realizácie Minských dohôd. V každom prípade v samotnom návrhu rezolúcie je zakotvené, že musíme absolútne dodržiavať princíp „Komplexu opatrení“, ktorý predpokladá zosúladenie všetkých krokov medzi Kyjevom, Doneckom a Luhanskom. Na to nám odpovedajú, že treba porozmýšľať, ako ešte čosi urobiť. Ale tam sa končia všetky snahy, nikto si s nami nesadne a nepúšťa sa do rokovaní. Návrhy, s ktorými vystúpili mimo kontextu práce na našom návrhu rezolúcie, sú orientované iným smerom. Náš návrh znamená, že Minské dohody sú raz navždy dané, časť dohôd predpokladá misiu pozorovateľov OBSE, a keďže taká misia nepôsobí vždy v bezpečných podmienkach, potrebuje ochranu. Kamkoľvek táto misia pôjde, musia s ňou ísť aj ozbrojení príslušníci zborov OSN. To je logika jurisdikcie Minských dohôd. Hovoria nám, že keď už pristupujeme na koncepciu mierových zborov, mali by sme im zveriť zodpovednosť za všetko, čo sa deje vpravo od línie kontaktu, nech zaistia bezpečnosť až po hranice s Ruskom. Potom v tých podmienkach usporiadame voľby a všetko bude super.

Otázka: Neznie to celkom rozumne?

S. V. Lavrov: Rozumne? Vy ste toho názoru?

Otázka: Predsa mierové zbory OSN sú takou silou, ktorej možno zveriť bezpečnosť v regióne.

S. V. Lavrov: Minské dohody hovoria, že treba najprv vyhlásiť amnestiu, uviesť do platnosti zákon o osobitnom štatúte (ktorý už je prijatý, ale nebol uvedený do platnosti), zapracovať ho do ústavy a až potom usporiadať voľby. Ľudia, ktorých sa teraz pokúšajú „zadupať“ nelegálnou blokádou, ktorým presekávajú káble, čím prerušujú ich mobilné spojenie a izolujú ich od vonkajšieho sveta (teda aspoň zo strany ukrajinských štátnych orgánov takáto snaha tu je), musia vedieť, že nie sú vojnoví zločinci ani teroristi, ako ich označili v Kyjeve, keď vyhlásili protiteroristickú operáciu, hoci z týchto regiónov nikto nikoho nenapadol. Dovoľujem si Vám pripomenúť, že oni boli napadnutí. Aby títo ľudia vedeli, po prvé, že je zaručená ich bezpečnosť a že amnestia sa vzťahuje na všetko, čo sa udialo z oboch strán. Po druhé, aby vedeli, že majú štatút, ktorý im zaručuje (takto je to doslova napísané v Minských dohodách) ruský jazyk, kultúru, kontakty s Ruskom bez ohľadu na to, kam sa zvrtne kyjevská vrchnosť, že budú mať hlas pri menovaní sudcov a prokurátorov a že budú mať svoje ľudové milície. Približne takéto sú základné ustanovenia. Nie je to veľmi zložité. Tým viac, že ak sa nemýlim, zo dvadsať ukrajinských regiónov ešte pred poldruha rokom zaslalo Kyjevu oficiálnu žiadosť, že je treba začať rokovať o decentralizácii, aby im boli delegované kompetencie a aby uzatvárali s centrom špeciálne zmluvy. Teda normálna federalizácia. Môžeme to volať decentralizácia, lebo slova „federalizácia“ sa všetci boja. Ale keď nám tvrdia, že všetko toto urobia, teda že vyhlásia amnestiu, udelia osobitný štatút, usporiadajú voľby, ale že predtým treba celý tento región zveriť medzinárodným silám, aby tam „pískali do tanca“ tieto sily, tak s tým teda nemožno súhlasiť. To je „červená čiara“, čo všetci veľmi dobre chápu a takéto návrhy predkladajú iba s nízkym úmyslom zneužiť tému mierových zborov.

Minské dohody schválila Bezpečnostná rada OSN. Tam je bezprostredne napísané, že všetko, čo treba robiť, musí byť predmetom dohody medzi Kyjevom a takzvanými určitými územiami Doneckej a Luhanskej oblasti. Dôverujeme OSN a OBSE, ktorá mimochodom vykonáva veľmi záslužnú činnosť v zložitých podmienkach. Ale nemožno jednoducho vyčiarknuť politickú časť Minských dohôd. Sľub, že tieto podmienky budú splnené potom, keď vojenské velenie OSN bude kontrolovať celé toto územie, je pochybný. Ak autori tohto nápadu presvedčia Doneck a Luhansk – nuž nech sa páči. Práve taký postup je zakotvený v Minských dohodách a schválený Bezpečnostnou radou OSN. Ale ja si myslím, že tí, čo presadzujú túto koncepciu, chcú jednoducho tieto dve oblasti zničiť.

Pripomeniem zaujímavú vec. Minské dohody hovoria: amnestia, osobitný štatút a voľby, práve v tomto poriadku. Pri rokovaniach kontaktnej skupiny či „normandského formátu“ ukrajinská strana neustále navrhuje opačný poriadok: najprv nech je zaistená úplná bezpečnosť vrátane prístupu k hraniciam a potom budeme riešiť ostatné veci. Už roky sa im pokúšame vysvetliť, že úplná kontrola Ukrajiny nad týmto úsekom hraníc s Ruskou federáciou je posledným bodom Minských dohôd. Najprv musí byť vyriešené všetko, čo sme teraz spomínali. Potom hovoria, že nemôžu udeliť osobitný štatút, ak nevedia, koho si títo ľudia zvolia v lokálnych voľbách. Pýtame sa ich, či dajú osobitný štatút výlučne tým, kto im bude vyhovovať. Oni hovoria, že áno, presne tak by to chceli urobiť. Nie je veľmi diplomatické postupovať takýmto spôsobom, ak váš prezident potvrdil podpisom úplne iný poriadok krokov. Napriek tomu sme súhlasili s kompromisom, ktorý teraz označujú ako „Steinmeierova formula“, podľa ktorého zákon o osobitnom štatúte bude dočasne uvedený do platnosti v deň volieb a trvalú platnosť nadobudne až po vydaní hodnotiacej správy pozorovateľov Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe o priebehu volieb. Vypracovanie takej správy obvykle trvá niekoľko mesiacov. Ukrajinci súhlasili a povedali, dobre, postupujme práve takto. Čelní predstavitelia štátov sa na tom dohodli v Paríži ešte v októbri 2015. Celý rok sme sa snažili túto formulu spísať a položiť na papier, Ukrajinci však neboli ochotní. Znovu sme sa stretli v Berlíne v roku 2016. Zaujímalo nás, prečo nenastal nijaký pokrok v realizácii „Steinmeierovej formuly“, na čo Ukrajinci odpovedali, že nevedia, aký bude obsah správy o voľbách. No dobre, tak napíšme, že zákon o osobitnom štatúte nadobudne dočasnú platnosť v deň volieb a trvalú platnosť v deň vydania hodnotiacej správy s tou podmienkou, ak správa skonštatuje, že voľby boli slobodné a spravodlivé. Výborne, tľapli sme si. Prešlo vyše roka, a Ukrajinci uvedenú formulu stále odmietajú položiť na papier. Toto je jeden z príkladov. Ďalší príklad je tiež veľmi pozoruhodný. Ak ten predchádzajúci bol z oblasti politiky, tak tento je z oblasti bezpečnosti. V rámci Minských dohôd sme sa v Berlíne v októbri 2016 dohodli reálne sťahovať ťažké zbrane, nepripúšťať recidívy ich návratu na kontaktnú líniu. Dohodli sme sa na troch pilotných lokalitách: Zolotoje, Pokrovskoje a Stanica Luganskaja. V Zolotom a Pokrovskom sa všetko vyriešilo veľmi rýchlo, ale v Stanici Luganskaja sa nijako pokrok dosiahnuť nedarí. Ukrajinská strana vyšla s argumentom, že potrebuje sedem dní bez streľby, aby odtiaľ mohla začať sťahovať ťažké zbrane. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe skonštatovala, a to aj verejne, že odvtedy bolo viac ako tucet období bez streľby, ktoré trvali sedem a viac dní. Ukrajinci namietajú, že to je naša štatistika, ale v ich štatistike že sú zaznamenané dva-tri výstrely. To, že ide o obyčajnú profanáciu, je jasné Nemcom aj Francúzom, ale aj samotnej OBSE. Ale vzhľadom na svoju politickú angažovanosť naši západní partneri žiaľ nemôžu verejne zatlačiť na kyjevskú vládu, nemôžu ju donútiť splniť to, čo sľúbila čelným predstaviteľom štátov vrátane Francúzska a Nemecka. Je to smutné. Jasné, že ak niekto svojho času vsadil na určitého politika a verejne sa zasadil za určité zoskupenie, ktoré sa v Kyjeve po prevrate dostalo k vláde, tak ustúpiť z tejto pozície a nestratiť pritom tvár je veľmi ťažké. My to chápeme a nekričíme, nerobíme škandál z toho, že Kyjev úplne sabotuje Minské dohody, ale sa naďalej budeme pokojne snažiť, aby sme dosiahli splnenie toho, na čom sme sa dohodli. Veľa dohôd, ku ktorým sme dospeli len s veľkou námahou, je teraz podrobených skúškam – Minské dohody, dohody o Iráne, ale aj celý rad ďalších dohôd.

Otázka: Vo štvrtok ukrajinský parlament (Verchovna rada Ukrajiny) prijal takzvaný „zákon o reintegrácii Donbasu“. Európske vlády naň reagovali neutrálne, ale Moskva ho podrobila tvrdej kritike. Prečo? Aké môžu byť podľa Vás praktické dôsledky prijatia tohto zákona?

S. V. Lavrov: „Zákon o reintegrácii“, ak sa naň pozrieme z právneho hľadiska, popiera Minské dohody, ktoré Bezpečnostná rada OSN jednohlasne schválila v rezolúcii prijatej zanedlho po stretnutí štyroch vedúcich predstaviteľov „normandského formátu“ v Minsku. Pre nás je to očividný fakt.

Čo sa týka reakcie, už som neraz povedal, že nemáme nijaké pochybnosti, ba čo viac, úplne presne vieme, že Európa aj Washington chápu, akú hru hrá terajšia kyjevská vrchnosť, ako sa usiluje zamotať klbko svojich povinností vyplývajúcich z Minských dohôd. Dúfam, že v súkromných, privátnych, neverejných kontaktoch to Kyjevu aj povedia, či už predstavitelia Berlína, Paríža, Washingtonu alebo iných hlavných miest. Ale keď už raz Západ vzal pod svoje krídla túto vládu, ktorá prejavuje úplnú absenciu schopnosti dohodnúť sa, už nemôže verejne kritizovať to, čo stvárajú jeho chránenci. Je to smutné. Rozumie sa, že to súvisí s falošne poňatým zmyslom pre vlastnú prestíž a reputáciu, ale taký je už život. My sa budeme snažiť, aby bolo splnené všetko, čo je zakotvené v Minských dohodách. Pokusy o zahmlievanie cieľa, zavedenie týchto diskusií na slepú koľaj, snahy nájsť novú agendu, nové metódy a formy sú neprijateľné. Budeme pokojne a dôsledne obhajovať balík, ktorý je čestný, pod ktorým sa podpísal prezident P. A. Porošenko a lídri Donecka a Luhanska.

Otázka: Moja posledná otázka sa týka Iránu, ktorý ste už spomínali. Nemohlo by byť odstúpenie Ameriky od dohody s Iránom určitým spôsobom pre Rusko výhodné? Američania budú vyzerať, že sú izolovaní a protivní a Irán bude v niektorých otázkach možno povoľnejší.

S. V. Lavrov: Existujú také spôsoby uvažovania, ale ruské vedenie sa nimi neriadi. Mnohí politológovia sa pýtajú, prečo nás to trápi, a hovoria, že čím horšie, tým lepšie: nech USA prejavia svoju neschopnosť dohodnúť sa a svoju deštruktívnu rolu v svetových záležitostiach, či už je to Irán alebo Sýria, kde tiež v súčasnosti dochádza k jednostranným krokom, ktoré už stihli poriadne nasrdiť Turecko.

Otázka: A Irán zasa len bude povoľnejší.

S. V. Lavrov: Nejde o to. Ak sa spretŕha tkanivo právnych dohôd, uzavretých medzi poprednými svetovými mocnosťami v niektorom konflikte, potom sa to môže rozrásť spôsobom „malá kopa pýta viac“ a každý bude presadzovať len svoje záujmy. To bude veľmi smutné. Považujem to za neprijateľné, či už ide o Irán, Sýriu, Líbyu, Jemen, Kórejský polostrov, kde tiež existovala dohoda z roku 2005, ktorá presne upravovala povinnosti KĽDR a iných krajín. Pár týždňov po jej podpise Američania vyhrabali akúsi predpotopnú záležitosť s akýmsi účtom v banke v Macao a začali blokovať severokórejské účty. Dalo by sa veľa diskutovať o tom, či to bolo oprávnené, či mala pravdu Severná Kórea a či Spojené štáty pravdu nemali. Fakt zostáva faktom. Bola dohoda, bolo povedané, že od tohto momentu platí „stop“ pre konfrontáciu a rôzne provokačné akcie. Ale nevyšlo to. Najväčším súčasným problémom je, ak mám hovoriť z hľadiska systému, problém schopnosti dohodnúť sa.