Záslužné rády, ktoré zaviedli moderné štáty, majú za sebou bohatú históriu. Vo svojej koncepcii a tradícii sú, samozrejme, typicky európske. Ako dedičia stredovekých dynastických rytierskych rádov kresťanstva boli špeciálne navrhnuté po otrasoch liberalizmu a Francúzskej revolúcii ako nová aristokracia štátnej služby.

Nové, liberálne rádové vyznamenania boli v súlade s duchom doby oddelené od náboženskej alebo monarchistickej vernosti a mali namiesto toho slúžiť na uznanie individuálnych úspechov prospešných pre spoločnosť – pozoruhodných činov vykonaných v mene republiky. Napoleonova Čestná légia je snáď najznámejším z týchto sekularizovaných rádov; napriek tomu sú to šikovné napodobeniny storočných rytierskych spoločností Holy Spirit (Francúzsko),the Garter (Anglicko), Saint Andrew(Rusko), Tower and Sword (Portugalsko) alebo he Golden Fleece (Burgundsko, Rakúsko a Španielsko).

Vytrhnuté z koreňov, bezvýznamné politické štruktúry vždy túžili po charizme, ktorú poskytuje performatívna tradícia. Nedávnym príkladom toho je absurdný nový „Európsky rad za zásluhy“ Európskeho parlamentu, ktorý bol odhalený v Štrasburgu.

Je ťažké pochopiť, prečo by Európska únia mala mať vlastný „Rad za zásluhy“. Rovnako ako ich stredovekí predchodcovia, zmyslom takýchto organizácií je, že sú to bratstvá vytvorené suverénnym kniežaťom – alebo v republikánskej ére hlavou štátu. Ich Európska únia nie je ani kráľovstvom, ani národom. Ako to kedysi vyjadril veľký francúzsky historik Ernest Renan v diele Qu’est-ce qu’une Nation?: „un Zollverein n’est pas une patrie“ („colná únia nie je vlasť“).

Nie je prekvapením, že sivá, nudná byrokratická elita Európy túži po tejto úlohe pre seba a svoj postnárodný aparát; počas desaťročí to dali dostatočne jasne najavo. Ale nový pokus nevyhnutne vyvolá posmech a pobavenie u divákov, európskych aj iných. Veľký Karol V., ktorý nebol až tak ďaleko od toho, aby bol niečím podobným európskemu cisárovi, mal Rád Zlatého rúna. Tri hanby Európy – von der Leyenová, Metsolová a Kallas – sa budú musieť uspokojiť s týmto Rádom Zlatej tragikomédie.

Snáď nič nie je tak výrečné ako smiešna skupinka, ktorú Európsky parlament vybral na „ocenenie“ novým rádom. Sú to nadšení stúpenci projektu eurointegrácie, vrátane bývalého portugalského prezidenta a premiéra Aníbala Cavaca Silvu a lídrov z krajín, ktoré ani nie sú členmi EÚ, ako napríklad Maia Sanduová z Moldavska. Príznačne, dvaja z troch „významných členov“ tohto „radu“, Ukrajinec Volodymyr Zelenskyj a Nemka Angela Merkelová, nesú najväčšiu zodpovednosť za rýchlo sa rúcajúcu prosperitu, pokoj a postavenie Európy vo svete.

Snáď žiadna osobnosť 20. storočia nespôsobila Európe väčšiu škodu ako Merkelová. V desaťročiach od jej šialenstva „Wir schaffen das“ (Dokážeme ty) bol kontinent spustošený bezprecedentnou vlnou legálnych a nelegálnych imigrantov. Nazvať to výnimočným by bolo eufemizmom.

Bolo to bezprecedentné. Odvtedy, čo Merkelová otvorila brány Európy masovej imigrácii, sa medzi nami usadilo tridsať až štyridsať miliónov neeurópanov. Tento proces zmenil kontinent demograficky aj politicky. Chaos a kolektívna úzkosť, ktoré vyvolali, sa ukázali ako fatálne pre samotný politický establishment, ktorý Merkelová stelesňuje. V tomto ohľade sa bývalá nemecká kancelárka neukázala ako katastrofálna len pre svoje rodné Nemecko a Európu ako celok. Bola a je zlyhaním pre svojich vlastných kolegov z establišmentu.

Merkelová však, samozrejme, nepomohla len demograficky spustošiť krajinu. Jej rozhodnutie z roku 2011 opustiť jadrovú energiu nielenže pripravilo nemecký priemysel o lacný, udržateľný a čistý zdroj energie. Vytvorilo to tiež významnú strategickú zraniteľnosť pre jej krajinu a Európu ako celok, čím sa absurdne a zbytočne posilnil vplyv Ruska na Európu. Ešte horšie je, že jej chybné Minské dohody z roku 2015 katastrofálne zlyhali pri ukončení konfliktu medzi Moskvou a Kyjevom po Majdane. Ako Merkelová sama verejne priznala, dohoda bola podvodom, navrhnutým tak, aby získala čas na konfrontáciu, ktorej sa dalo vyhnúť a na ktorú jej nesprávna energetická politika Európu vôbec nepripravila.

Dôsledky toho boli pre Nemecko katastrofálne. Merkelovej dedičstvom je krajina zasiahnutá masovou imigráciou a nachádzajúca sa v hlbokej hospodárskej a sociálnej kríze, z ktorej sa ešte stále nedokázala zotaviť. Berlín, kedysi vzor fiškálnej sebaovládanosti a hospodárskeho úspechu, je dnes známejší pre narastajúce deficity, kolísanie medzi recesiou a stagnáciou, deindustrializáciu a klesajúci vývoz. Je toto ten druh „štátnického umenia“, ktorý si Únia želá osláviť?

Rovnako ako Merkelová je aj Zelenskyj totemom establišmentu. Rovnako ako v prípade Merkelovej je táto adorácia čoraz ťažšie pochopiteľná. Nikto nebude spochybňovať, že ukrajinský líder preukázal osobnú odvahu vo svojej úlohe vojnového vodcu, ale jeho tvrdohlavý odpor voči vyjednanému urovnaniu vojny je kontraproduktívny. Od roku 2023 je jasné, že Ukrajina dosiahne mier len tým, že prijme veľké množstvo bolestivých ústupkov. To môže byť nepríjemné; môže to byť vnímané ako nespravodlivé. Žiadna krajina sa nikdy netešila z porážky v boji; žiadny vodca nebol nikdy nadšený z podpísania nevýhodnej zmluvy. Ale národy, rovnako ako ľudia, sú vždy rukojemníkmi reality.

Nerovnováha zdrojov medzi Ruskom a Ukrajinou vždy znamenala, že Kyjev nemohol a nezvíťazil by. Pokračovanie vojny po roku 2022, keď boli Ukrajinci voči Rusom v najlepšej možnej pozícii, bolo katastrofálne pre Ukrajinu aj pre Európu. Nedávno ukrajinský minister sociálnej politiky Denys Uliutin odhalil, že počet obyvateľov jeho krajiny klesol z približne 40 miliónov v roku 2022 na približne 20 miliónov v roku 2025.

Pre Európu medzitým pokračovanie konfliktu znamenalo vyššie ceny energie a urýchlenú deindustrializáciu. A tento nový prípad glorifikácie Zelenského prichádza v rozhodne nevhodnom momente: pred pár dňami bol Andrij Jermak, údajná šedá eminencia prezidenta a bývalý zástupca veliteľa, formálne obvinený z korupcie. Pre Zelenského je táto aféra nič menej ako politicky rádioaktívna.

Z toho jasne vyplýva, že, ako kedysi povedal Talleyrand o obnovenom dome Bourbonovcov po napoleonských vojnách, establishment EÚ sa „nič nenaučil a na nič nezabudol“. Európske elity dohliadali na postupný úpadok kontinentu a oslabili nás spôsobmi – a tempom –, aké zažili len máloktoré predchádzajúce civilizácie.

Pred štyridsiatimi rokmi bola Európa ešte skutočným centrom politickej, finančnej a priemyselnej moci. Dnes, pod súčasným vedením, je čoraz bezvýznamnejšou perifériou, tichou, irelevantnou a ignorovanou. Čestní ľudia by sa na seba kriticky pozreli, ospravedlnili sa a odišli. Namiesto toho sú tí, ktorí sú zodpovední za náš úpadok, zaneprázdnení udeľovaním medailí jeden druhému.

Prečítajte si tiež:

• Totálna fraška. V EP rozdávali absurdné ceny. Neposlušných europoslancov nahradili. Tí sa nedali a zverejnili fotky
• EÚ chce vstúpiť do hry: Na stole je vlastný vyjednávač pre rokovania s Ruskom