Bratislava 17. februára (TASR) – Aj keď sa slovenská koruna počas svojej existencie osvedčila, rozhodnutie o vstupe SR do eurozóny bolo správne. Riešením súčasnej krízy je prijatie takých opatrení, ktoré vrátia dôveru finančných trhov pri financovaní dlhov niektorých jej členských štátov. Slovensko je považované za zodpovedného člena eurozóny a takýto prístup nás zaraďuje k jadru eurozóny, hovorí v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky bývalý guvernér Národnej banky Slovenska (NBS) a súčasný predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) Ivan Šramko.

-V týchto dňoch si pripomíname 20 rokov od menovej odluky a vzniku samostatnej slovenskej koruny. Vy ste v tom čase pôsobili v komerčnom bankovom sektore, ako si spomínate na toto obdobie?-

V tom čase som sa venoval predovšetkým založeniu Istrobanky, ktorá vznikla ako dcéra Slovenskej poisťovne a podstatnú časť svojej kapacity som venoval tomuto projektu. Istrobanka tým, že to bola novovzniknutá banka, sa príliš do samotného vzniku slovenskej koruny nezapájala, popri NBS z komerčných bánk to bola skôr vec VÚB, Slovenskej sporiteľne, ktoré vtedy jednak disponovali technickými prostriedkami, ale mali aj obeživo. Bolo to obdobie, ktoré bolo veľmi zaujímavé, mali sme mnoho kontaktov so vznikajúcou NBS a sledovali sme, akým spôsobom táto inštitúcia vznikne, či dokáže riešiť úlohy s ktorými sme nemali žiadne skúsenosti, vybudovať si reputáciu, čo sa jej aj vo veľmi krátkom čase podarilo.

-Pôvodným zámerom pri delení Československa bolo, že sa aspoň na prechodné obdobie zachová používanie spoločnej meny. Aké boli z Vášho pohľadu hlavné dôvody, prečo tento projekt skončil už po pár týždňoch?-

Česká strana, ako sa ukazuje teraz z výpovedí rôznych ľudí, ktorí sa toho procesu zúčastňovali, sa pripravovala na to oddelenie už skôr. Ukázalo sa, že obava a neistota z ďalšieho vývoja československej koruny bola príliš veľká a otázka zodpovednosti za vývoj hodnoty devízových rezerv si vynútili rýchlejší postup. Takéto obavy aj mohli byť opodstatnené, lebo ešte niekoľko mesiacov mohla byť československá koruna predmetom devízových špekulácii s ťažko predvídateľným vývojom. Nebolo to celkom fér voči nám, pretože pôvodná dohoda nám dávala viac času na prípravu na vznik novej meny.

-Boli za tým z Vášho pohľadu viac ekonomické alebo politické dôvody?-

Politicky sa najprv dohodlo, že to prechodné obdobie bude dlhšie, takže si myslím, že to boli predovšetkým ekonomické dôvody, ktoré nútili najmä českú stranu, aby sa snažila celý proces rozdelenia československej meny urýchliť a zmeniť pôvodnú politickú dohodu.

-Aké praktické dôsledky a problémy sprevádzali takéto rýchle zavádzanie novej meny?-

Bolo to samozrejme veľmi hektické obdobie, vzhľadom na krátky čas na zavedenie novej meny. Príprava vlastného nového obeživa, bankoviek a mincí potrebuje ďaleko dlhšiu dobu, ako bola k dispozícii, a preto sa rozhodlo o kolkovaní. Ale aj samotné kolkovanie je veľmi náročná operácia. Bolo treba zabezpečiť dostatočné množstvo kolkov a najmä pripraviť personálne kapacity na ich nalepenie, ktoré sa realizovalo manuálne. Z tohto pohľadu to rozhodnutie o skrátení obdobia spoločnej meny prinieslo mimoriadne veľké nároky najmä na pracovníkov NBS, ale aj komerčných bánk, ktorí sa do tohto procesu zapájali. Vyžadovalo si to samozrejme aj urýchliť práce na fungovaní samostatnej centrálnej banky, začať riadiť menovú politiku, robiť prvé transakcie, aby si mena vzniknutá v tom skrátenom čase začala získavať svoju pozíciu na medzinárodnej finančných trhoch, čo bolo veľmi dôležité.

-Podaril sa z Vášho pohľadu ten prechod na samostatnú menu bez väčších problémov?-

Myslím, že sa podaril, napriek nedostatku skúseností sa proces hlavne vďaka entuziazmu ľudí, ktorí sa do toho zapájali, podarilo veľmi dobre zvládnuť. Centrálna banka, ktorá začínala v podstate s nulovými devízovými rezervami, dokázala robiť prvé operácie, ktoré jej zabezpečili isté rezervy a začala si postupne budovať dobré predpoklady na to, aby mohla reálne vykonávať menovú politiku. Neboli dramatické otrasy ani v mene samotnej, ani vo výkone menovej politiky. Proces sa podarilo zvládnuť, napriek tomu, že čas na prípravu novej meny bol oveľa kratší, ako sa pôvodne uvažovalo.

-Ako sa podľa Vás osvedčila slovenská koruna v ďalších rokoch svojho fungovania?-

Dá sa povedať, že slovenská koruna sa osvedčila aj napriek tomu, že pri jej vzniku boli veľké obavy. Zažili sme aj obdobie vysokej inflácie, aj veľmi vysokých úrokových sadzieb, ale za to nebola zodpovedná mena, ale hospodárska politika vlády a problémy v bankovom sektore. Napriek predpovediam veľkej devalvácie sa slovenská koruna ukázala ako relatívne stabilná mena. Národná banka sa ju snažila menovou politikou stabilizovať a mať jej vývoj pod kontrolou. Myslím si, že vývoj slovenskej meny zodpovedal vývoju slovenskej ekonomiky a v tom čase centrálna banka robila naozaj zodpovednú menovú politiku. Slovenská ekonomika sa v 90. rokoch nevyvíjala dobre a mnoho problémov, či už boli v bankovom sektore alebo v reálnej ekonomike, vytváralo samozrejme aj tlaky na menu a jej devalváciu. Po reštrukturalizácii bankového sektora a jeho privatizácii a makroekonomickej stabilizácii sa však situácia stabilizovala.

-Z pohľadu Vás ako externého pozorovateľa a neskôr aj z vlastných skúseností, keď už ste pôsobili v NBS, nakoľko bola zabezpečená jej nezávislosť od politických zásahov?-

Myslím si, že od vzniku centrálnej banky sa nezávislosť tejto inštitúcie v zásade rešpektovala de jure aj de facto. Napriek tomu, že sme za tých 20 rokov zažili množstvo veľmi zložitých politických aj ekonomických období, národná banka vždy dokázala plniť svoje úlohy nezávisle. Počas môjho pôsobenia v NBS, ale myslím si že ani v predchádzajúcom období, sme nezažili snahu politikov ovplyvňovať rozhodnutia bankovej rady. Minister financií sa ani raz nezúčastnil rokovania bankovej rady, napriek tomu, že sa ho zúčastniť mohol. Som presvedčený, že rešpektovanie nezávislosti a neovplyvňovanie rozhodnutí bankovej rady má od vzniku NBS svoju tradíciu a politici tento štatút akceptovali.

-V čase, keď ste stáli na čele NBS, už bolo politicky rozhodnuté o prechode na euro a naplno prebiehali prípravné práce. Keď sa na to spätne pozeráte, bolo rozhodnutie o nahradení koruny eurom dobrým rozhodnutím?-

Určite to bolo správne rozhodnutie, v súlade so záväzkami SR pri vstupe do Európskej únie. Bolo to jedno z mála konsenzuálnych rozhodnutí všetkých relevantných politických strán platné počas dlhého obdobia. Prvé materiály na túto tému schválila vláda už v roku 2003 a zavedenie eura malo podporu aj po voľbách v roku 2006. Jasne sme poukazovali na pozitíva, ale aj riziká tohto rozhodnutia. Aj keď sme sa po zavedení eura dostali do mimoriadneho obdobia, pretože nastala globálna kríza, ktorá odhalila aj to, že aj samotné fungovanie eurozóny má svoje nedostatky, myslím si, že tie pozitíva, ktoré sme očakávali, sa napĺňajú. Ak sledujeme napríklad vývoj výmenných kurzov okolitých krajín, zisťujeme, že ich vlastné meny im skôr robia problémy, že výmenný kurz sa nevyvíja v súlade s tým, čo by potrebovalo hospodárstvo tej-ktorej krajiny. My sme sa vyhli možným turbulenciám domácej meny. To, že u nás máme euro, pozitívne hodnotia aj zahraniční investori pri svojom rozhodovaní o investíciách. Samotný prechod na euro sa zvládol veľmi dobre a Slovensko je krajinou so stále najväčšou podporou obyvateľstva k zavedeniu novej meny. Takže to rozhodnutie bolo správne a myslím si, že sa postupne napĺňajú tie pozitíva, ktoré euro malo priniesť a takýto trend bude ďalej pokračovať.

-Myslíte si, že aj samotné načasovanie vstupu do eurozóny bolo správne?-

Ak sa v roku 2003 konsenzuálne rozhodlo o vstupe do eurozóny, tak sa už o načasovaní nedalo príliš špekulovať. Zmena rozhodnutia alebo jeho posúvanie by znížilo dôveryhodnosť Slovenska. Všetko bolo treba podriadiť tomu, aby sme splnili maastrichtské kritéria. Analýzy ukazovali, že splnenie podmienok na prijatie eura je reálne. Vyžadovalo si to ale urobiť významné opatrenia pre makroekonomickú stabilitu, najmä disciplínu vo verejných financiách – nízke deficity, stabilizovať výmenný kurz a mať pod kontrolou infláciu. Národná banka jasne definovala nový cieľ menovej politiky, v roku 2005 prešla na cielenie inflácie. To všetko bolo, bez ohľadu na ambíciu prijatia eura, pozitívne pre náš hospodársky vývoj. Aj naša účasť v mechanizme výmenných kurzov ERM 2 vytvárala silný tlak na vládu, aby robila zodpovednú hospodársku politiku, aj na centrálnu banku, aby v oblasti inflácie a výmenného kurzu prispela k tomu, aby sa podmienky splnili.

-Keď sa pozrieme širšie na eurozónu, v čom vidíte príčiny súčasnej krízy a aké sú jej riešenia? Myslíte si, že opatrenia prijímané v súčasnosti na európskej úrovni sú krokom správnym smerom?-

Svetová ekonomika je veľmi prepojená a ak sa vyskytnú problémy v jednom významom regióne, tak to samozrejme ovplyvní aj iné krajiny. Problém, ktorý nastal najskôr v USA v roku 2008 v bankovej oblasti, ale aj v reálnej ekonomike, znamenal stratu dôvery investorov nielen voči privátnemu sektoru, ale aj voči štátnemu sektoru. Táto nedôvera sa rýchlo presunula aj na iné regióny, samozrejme aj do Európy. Niektoré krajiny kvôli vysokej zadlženosti a nízkej konkurenčnej schopnosti stratili schopnosť financovať svoje dlhy za prijateľných podmienok. To ich núti výrazne znižovať verejné výdavky a zvyšovať príjmy cez vyššie dane, čo však zároveň spôsobuje hospodársky pokles. Samotná príčina dnešných problémov niektorých krajín eurozóny je predovšetkým v tom, že sa dlhodobo nedodržiavali pravidlá Paktu rastu a stability, ktoré boli platné a záväzné. Je to predovšetkým zodpovednosť tých krajín, ktoré sa príliš zadlžili a ich ekonomika stratila konkurenčnú schopnosť a vykonávali v zásade nezodpovednú hospodársku politiku. Na druhej strane je zodpovednosť za tento vývoj aj na európskych štruktúrach, ktoré mali na dodržiavanie dohodnutých pravidiel dohliadať. Problém nastal už od začiatku, kedy aj veľké krajiny ako Nemecko a Francúzsko nedodržiavali tieto pravidlá. Prípadné sankcie z neplnenia podmienok Paktu stability a rastu boli v rukách politikov a tí ich dosiaľ nikdy neuplatnili, čím v podstate podporili nezodpovedné správanie sa niektorých krajín. Riešenie krízy je v prijatí takých opatrení, ktoré vrátia dôveru finančných trhov pri financovaní dlhov niektorých štátov. Tieto musia dostať vývoj verejných financií a zadlženie na udržateľnú hodnotu. Konsolidačné úsilie by malo byť nastavené tak, aby nezadusilo hospodársky rast, čo nie je, aj vzhľadom na celosvetovú krízu, jednoduchá úloha.

Opatrenia ktoré sa prijímajú v súčasnosti, idú správnym smerom. Je to jednak skupina opatrení sprísňujúca pravidlá Paktu stability a rastu (tzv. 6-Pack), Zmluva o stabilite, koordinácii a správe v HMÚ (tzv. fiškálny kompakt), ale aj pripravované nariadenia posilňujúce hospodársky dohľad v eurozóne (tzv. 2-Pack). Zavádzajú sa aj poloautomatické sankcie, ktoré bude navrhovať EK a odmietnutie sankcii by musela schváliť kvalifikovaná väčšina štátov. Druhá skupina opatrení je zameraná na stabilizáciu finančného sektora EÚ – dohliadacie kompetencie získala ECB a pripravuje sa vznik bankovej únie. Dôležité je aj to, že sa vytvorili mechanizmy finančnej pomoci členským štátom eurozóny na obdobie, počas ktorého členské štáty implementujú ozdravný program a získajú opätovne prístup k trhovému financovaniu.

Odstraňovanie problémov zlepšovaním existujúcich, ale aj vytváraním nových pravidiel považujem za veľmi dôležité. Tak, aby EÚ ďalej pokračovala v svojom rozvoji, čo je dôležité aj pre našu ekonomiku, ktorá je existenčne závislá na ďalšej integrácii a spolupráci s ostatnými členskými krajinami.

-Je podľa Vás ešte potrebné doplniť prijímané opatrenia nejakými ďalšími krokmi?-

Myslím si, že tých nových opatrení je veľa a zmeny sa uskutočňujú rýchlo, vynucuje si ich predovšetkým kríza. Problémom je, že mnohokrát sa diskutuje, či rozhodnutia nie sú v rozpore s platnými dohodami, či sa dodržiavajú základné demokratické princípy pri ich prijímaní a či nie sú občania z tohto procesu vynechaní. To samozrejme nezvyšuje dôveryhodnosť a obľúbenosť EÚ medzi občanmi. Rozhodne by som ale podporil prijímanie ďalších opatrení, ktoré by podporili obchodnú výmenu, pohyb tovarov, kapitálu a ľudí v rámci únie.

-Aká je podľa Vás budúcnosť eurozóny? Udrží sa podľa Vás v súčasnom zložení, alebo by sa mala vytvoriť možnosť, aby z nej problémové krajiny vystúpili?-

Môj názor je, že pokiaľ by sa eurozóna rozpadla, tak by to spôsobilo obrovské problémy všetkých členským krajinám. S eurozónou by zanikla aj Európska únia. Spôsobilo by to vážne problémy a konflikty, na začiatku hlavne ekonomické, ale mohlo by to vyústiť aj do rôznych medzinárodných politických problémov. Verím, že politici sú si toho vedomí, a preto sa snažia riešiť problémy a prijímajú opatrenia, aby mala EÚ jasnú perspektívu. Preto si myslím, že eurozóna sa bude postupne rozširovať o ďalšie krajiny podľa podpísaných prístupových zmlúv.

-Malo by aspoň v teoretickej úrovni existovať pravidlo o možnosti vystúpenia individuálneho člena z eurozóny?-

Takéto pravidlo by teoreticky mohlo existovať. Dohodnúť však dodatočne pravidlo na vystúpenie z eurozóny by bolo mimoriadne komplikované a otázne je, v koho záujme by bolo prijať tieto pravidlá. Nemám pocit, že by aj v problémových krajinách bola snaha o vystúpenie z eurozóny. Ak má krajina nekonkurenčnú ekonomiku s nízkou produktivitou a makroekonomické nerovnováhy, tak by tieto problémy vystúpením z eurozóny nevyriešila. Naopak, vlastná mena by predstavovala ďalšie významné riziko.

-Často sa hovorí o zdravých a problémových krajinách v eurozóne. Patrí podľa Vás Slovensko do jadra eurozóny?-

Slovensko je určite považované za zodpovedného člena eurozóny s konštruktívnym a kooperatívnym prístupom k spoločným témam. Takýto prístup nás zaraďuje k jadru eurozóny. Prirodzene že lídrami v rozhodovacích procesoch sú najväčšie krajiny a my ako malá krajina nemôžeme mať ambíciu mať hlavné slovo. Na druhej strane, moja skúsenosť z pôsobenia v ECB je taká, že v diskusiách zavážilo viac to, kto a čo hovorí ako to, z akej veľkej krajiny pochádza. Mnohokrát sa dokázali presadiť aj návrhy a názory zástupcov z malých krajín.

-Slovensko by sa teda malo vždy držať väčších krajín, alebo občas presadzovať aj nejaké svoje špeciálne požiadavky?-

Myslím si, že ak máme svoje špeciálne požiadavky, tak by sme sa mali snažiť ich presadiť. Vhodnou formou a primeraným spôsobom. Napríklad v prípade bankovej únie a spoločného dohľadu nad bankami presadzovať čo najviac kompetencií pre NBS ako dohliadaciu autoritu na Slovensku, lebo dokázala, že je to kompetentná inštitúcia, o čom svedčí dobrý stav nášho bankového sektora.

Rozhovor s Ivanom Šramkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k správe zvukový záznam.