Hrnko okrem toho upozornil, že blízky spolupracovník predsedu OĽaNO, známy maďarský šovinista Juraj, od posledných volieb Gyorgy, Gyimesi sa akosi často pretŕča v slovenských médiách a “rúbe a reže” do slovenského právneho systému bez akejkoľvek vecnej oponentúry buď od redaktorov alebo slovenských odborníkov.

“Jedným z jeho obľúbených hitov je tvrdenie (spoločné pre všetkých šovinistov a iredentistov vrátane predstaviteľov Maďarskej krajiny), že zákon o používaní štátneho jazyka je diskriminačný vo vzťahu k maďarskej menšine. Síce nepovie v čom, ale je. Nuž tvrdenie takéhoto “experta”, ktorý vyťahuje pocity maďarského iredentistu, pre ktorého bude všetko okrem obnovy Veľkého Maďarska diskreditujúce, by nás nemuseli až tak tankovať, keby nemal tak blízko k ľuďom, ktorí na Slovensku rozhodujú.”

Podľa Antona Hrnka v tomto prípade je potrebné povedať “holú pravdu”. “Slovenský jazykový zákon je hádam najviac preklepanou normou vo vzťahu k medzinárodným dokumentom v tejto otázke. Všetky relevantné medzinárodné orgány počnúc Benátskou komisiou, európskou radou, európskym parlamentom a Radou Európy zhodne konštatovali, že ciele tohto slovenského zákona sú legitímne a nijakým spôsobom nediskriminujú príslušníkov menšín na Slovensku!!! Už by sa mohol nájsť nejaký redaktor, ktorý keď už takúto hlúposť pustí do éteru, zároveň aj povedal, že medzinárodné nezávislé inštitúcie hovoria iné!”

Benešove dekréty

“Ale poďme k veci. Najnovšie asi maďarskou vládou V. Orbána (priateľa A. Danka) založená strana Aliancia si za jeden svoj programový bod dala zrušenie Benešových dekrétov. Skutočne kolosálny cieľ, lebo ak by sa naplnil, stredná Európa by sa rozletela ako krištáľová guľa tresnutá o betón. Skrátka nezostal by tu ani kameň na kameni.”

Historik a skúsený politik Anton Hrnko vysvetľuje, čo sú to vlastne Benešove dekréty. “Je to sústava právnych noriem, ktoré v rokoch vojny a tesne po nej rekonštruovali česko-slovenský štát. Sú jedinou základňou, na ktorej bol obnovený a o ktorú sa opieral česko-slovenský štát po roku 1945. Vydal ich prezident Beneš a schválilo ich Dočasné revolučná Národné zhromaždenie na svojom prvom zasadnutí v októbri 1945.”

Čo by sa podľa neho stalo, keby tieto dekréty boli zrušené? “Predovšetkým by sa delegitimizovala Česká republika a všetko, čo sa na jej území odohralo od oslobodenia. Pre Slovensko by ich zrušenie neznamenalo fakticky nič. Bez Benešových dekrétov by existovala Slovenská republika založená v marci 1939 v približne v dnešných hraniciach. Táto skutočnosť vyplýva z toho, že Mníchov (a teda aj Viedenská arbitráž) bol už v rokoch vojny rozhodujúcimi mocnosťami uznaný za nulitný a Maďarsko v dohode o prímerí z 19. februára 1945 tieto hranice uznalo! Samozrejme, komplikácie by vznikli s existenciou právneho stavu vyplývajúceho z existencie Benešových dekrétov a to až do roku 1993. A tu je ten problém.”

“Tým problémom je, čo by sa muselo stať pred tým, než by Slováci prevzali na seba ódium potopenia Českej republiky a strastiplnej obnovy práva, založeného na stave z 2. mája 1945, keď bola definitívne porazená prvá Slovenská republika a celé územie bolo obsadené Sovietmi a ich spojencami. A ja si myslím, že toho je veľmi veľa! Predovšetkým by to predpokladalo ospravedlnenie politickej reprezentácie príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku a maďarskej vlády Slovákom za národnostný útlak uhorských vlád od vyrovnania do roku 1918. Rovnako od týchto dvoch entít by sa očakávalo, že sa ospravedlnia za útlak Slovákov na okupovanom území južného Slovenska v rokoch 1938 – 1945.”

Dodáva, že od roku 1919 vpadli na Slovensko nevyprovokovane viackrát maďarské vojska. “Spôsobili pri tom veľké materiálne škody i škody na životoch. Aj za to by sa bolo treba ospravedlniť, keď už nehovoríme o reparáciách. A nakoniec ešte jedna maličkosť. Keďže všetko vyplývajúce z Benešových dekrétov by sa zneplatnilo, Maďarsko by muselo pred tým, než by Slovensko zrušilo Benešove dekréty vrátiť všetky kultúrne hodnoty, ktoré boli z územia Slovenska odvezené po roku 1896. Tak predsa hovorila Trianonská mierová zmluva. Navyše, muselo by dôjsť aj k spisovnej rozluke, na ktorej trestuhodne netrvala pražská vláda (však z cudzieho krv netečie). Čo by po takej spisovej rozluke najmú z obdobia stredoveku ešte zostalo v maďarských archívoch, neviem. Ale väčšina by sa stala zbytočnými!”

Aj preto sa Anton Hrnko pýta, či chceme reparovať minulosť a prechádzať tortúrami nezmyselnosti, alebo sa ideme pozerať do budúcnosti? “Machiavelli hovoril: Nikdy sa nevracaj riešiť staré krivdy. Poškodených neodškodníš a nové krivdy narobíš. Ak nechcú naši politickí “priatelia” spred i spoza Dunaja rozbiť existujúci stroj vzťahov a zapríčiniť totálny rozvrat, mali by si dávať reálne ciele, nie provokovať. Keďže nič v politike sa nedeje náhodne, určite nebola náhoda ani trikolóra bez slovenského znaku v Ostrihome. Ak tým chcel Viktor povedať, že nás zatlačí za hranice, vytýčené Viedenskou arbitrážou, tak zas chce zahryznúť do väčšieho jablka, aké je schopný prehltnúť. Táto opakovaná snaha Maďarov o zjedenie jablka, ktoré bolo nad ich schopnosti hltať, nás mnohokrát priviedla k lepšiemu výsledku našich snažení, ako sme dúfali.”