Homília Svätého Otca v rumunskej mariánskej Svätyni Šumeleu Čiuk

Rumunsko 3. júna 2019 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TASR/AP-Andrew Medichini)

Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka, ktorú predniesol pri svätej omši v mariánskej Svätyni Šumeleu Čiuk v Rumunsku 1. júna 2019

S radosťou a vďačnosťou Bohu sa dnes nachádzam s vami, drahí bratia a sestry, v tejto drahej mariánskej svätyni, bohatej na dejiny a vieru, kde ako deti prichádzame, aby sme sa stretli s našou Matkou a aby sme potvrdili, že sme bratia. Svätyne, takmer „sviatostné“ miesta Cirkvi ako poľnej nemocnice, uchovávajú pamiatku veriaceho ľudu, ktorý uprostred svojich trápení neúnavne hľadá zdroj živej vody, kde sa občerstvuje nádej. Sú to miesta sviatkov a slávení, sĺz a prosieb. Prichádzame bez mnohých slov k nohám Matky, aby sa na nás pozrela a aby nás  svojím pohľadom priviedla k tomu, ktorý je „Cesta, Pravda a Život“ (Jn 14,6).

Nerobíme to hocakým spôsobom, sme pútnici. Sem každoročne v sobotu na Turíce prichádzate na púť, aby ste dodržali sľub vašich predkov, a aby ste si posilnili vieru v Boha a úctu k Panne Márii, vyobrazenej monumentálnou drevenou sochou. Táto každoročná púť patrí k dedičstvu Transylvánie, ale ctí si spolu náboženské tradície rumunské i maďarské, zúčastňujú sa tu i veriaci iných vierovyznaní a to je symbol dialógu, jednoty a bratstva. Je to výzva obnovovať svedectvá viery, ktorá sa stáva životom a svedectvá života, ktorý sa stáva nádejou. Putovať znamená vedieť, že prichádzame ako ľud do nášho domu.

Znamená to byť si vedomí, že sme jeden ľud. Ľud, ktorého bohatstvom je jeho tisíc tvárí, tisíc kultúr, jazykov a tradícií; svätý veriaci Boží ľud, ktorý s Máriou kráča na púti spievajúc o milosrdenstve Pána. Ak sa v Káne Galilejskej Mária prihovorila u Ježiša, aby urobil prvý zázrak, v každej svätyni bdie a prihovára sa, nielen u svojho Syna, ale obracia sa aj na každého z nás, aby sme si nenechali ukradnúť bratstvo takými hlasmi a ranami, ktoré živia rozdelenie a roztrieštenosť. Na zložité a smutné udalosti minulosti sa nemá zabudnúť či ich popierať, ale nesmú ani vytvárať prekážku alebo dôvod zabraňujúci vytúženému bratskému spolužitiu.

Putovať znamená cítiť sa povolaní a podnecovaní kráčať spolu prosiac Pána o milosť premeniť staré i súčasné nevraživosti a nedôverčivosti na nové príležitosti k jednote spoločenstva: znamená odpútať sa od našich istôt a pohodlia v záujme hľadania novej zeme, ktorú nám Pán chce dať. Putovanie je výzvou objaviť a šíriť ducha spolunažívania, nemať strach zamiešať sa, stretnúť sa a pomáhať si. Putovať znamená byť účastnými na tomto trochu nesúrodom prílive, ktorý sa môže premeniť na opravdivú skúsenosť bratstva, na neustále solidárnu karavánu pre budovanie dejín (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 87). Putovanie sa ani tak nepozerá na to, čo mohlo byť (a nebolo), ale skôr na všetko to, čo nás čaká a už to nemôžeme odkladať.

Znamená to veriť v Pána, ktorý prichádza, a ktorý je medzi nami tým, že podporuje a stimuluje solidaritu, bratstvo, túžbu po dobre, pravde a spravodlivosti (porov. tamtiež, 71). Putovanie je záväzok bojovať, aby tí, ktorí boli včera vzadu, stali sa protagonistami zajtrajška a aby protagonisti dnešného dňa neboli zajtra ponechaní vzadu. Toto, bratia a sestry, si vyžaduje dômyselnú prácu utkávania budúcnosti. To je dôvod, prečo sme tu, aby sme spolu povedali: Matka, nauč nás, zachovávať budúcnosť.

Putovať do tejto svätyne nám obracia zrak na Máriu a tajomstvo Božieho vyvolenia. Ona, dievča z Nazareta, malej oblasti Galiley, na periférii Rímskej ríše a aj na okraji Izraela, bola schopná svojím „áno“ začať revolúciu nehy (porov. tamtiež, 88). Tajomstvo vyvolenia zo strany Boha, ktorý zhliada na slabého, aby zmiatol silných, podnecuje a dáva aj nám odvahu povedať „áno“, tak ako ona, ako Mária, aby sme kráčali cestami zmierenia. Bratia a sestry, nezabúdajme: Pán nesklame toho, kto riskuje. Kráčajme, a kráčajme spoločne, riskujme, prenechajúc, aby Evanjelium bolo tým kvasom schopným preniknúť všetko a darovať našim národom radosť zo spásy, v jednote a bratstve.