Bratislava, 22. mája 2016 (HSP/Foto: TASR)

Slovenskí hokejisti po kolísavých výkonoch obsadili na 80. majstrovstvách sveta v Rusku 9. miesto. Tretí rok po sebe sa nedostali do štvrťfinálových bojov. Mnohí experti, slovenská „kuchyňa a krčma“ sú naladení dosť kriticky…

Ahoj, Jožo. Ty ale vyzeráš! Vykladal si celú noc uhlie? Čo je s tebou?

No čo také? Naši hokejisti vypadli. Tak som sa tešil na tieto majstrovstvá, myslel som si, že dopadneme lepšie, ako v ostatných dvoch rokoch – a vidíš, ako sa to skončilo.

Nuž, to sa dalo očakávať. Výhra v predĺžení nad Američanmi nestačila, do štvrťfinále sme sa nedostali. Príliš neskoro sme sa zobudili. A aj v predošlých zápasoch sme sa príliš nevyznamenali. Prehrali sme aj so slabšími súpermi. Všetko je logicky.

Prečo je logicky? Stačil jeden gól s tými istými Američanmi a hrali by sme štvrťfinále proti bratom Čechom. Alebo nemuseli sme pustiť aspoň zápasy s Nemcami alebo Bielorusmi.

Nuž, je to všetko z oblasti vedeckej fantastiky: čo by bolo, keby… Teraz už nič nezmeníš, treba bolo riešiť to skôr. Realita je taká, aká je. Vlastne som to všetko predvídal.

Čo si – podtatranský Nostradamus? On to predvídal! Keby nebolo toľko somarín a komplikácií, mali by sme oveľa silnejšie a pripravenejšie mužstvo. A určite by to dopadlo lepšie. Len si spomeň. Nový tréner Zdeno Cíger od začiatku toho mal až vyše hlavy. Na prvých dvoch medzinárodných podujatiach nemohol počítať so štrajkujúcimi hráčmi. Jasné, že to veľmi negatívne ovplyvnilo prípravu mužstva. Pohoda bola fuč.

Veď som ti to hovoril ešte v decembri, keď sa štrajk hokejistov skončil podpísaním verejného záväzku a prísľubom zvolania mimoriadneho kongresu. Akože sa dohodli, ale smrad po všetkých týchto sr…..ách medzi mantinelmi zostal… Cíger sa nemohol spoliehať na mnohých vedúcich hráčov, musel omladiť káder a tvoriť hudbu za pochodu – a so slabším orchestrom. Tak potom čo by sme chceli? Dopadlo to tak, ako malo. To sa dalo očakávať. S týmto ansámblom by si chcel vyhrať majstrovstvá sveta?

Možno by sme sa nestali majstrami, ale aspoň o medaily sme mohli bojovať.

S týmto mužstvom? Buď realista. Chýbali nám viacerí skúsení hráči z rôznych dôvodov.

Ale veď nielen nám chýbali – aj Kanaďanom, Rusom, Čechom, Švédom, Fínom a pod.

Lenže mnohí majú oveľa širšiu základňu a predsa dokázali naškriabať pár desiatok silnejších hráčov – ale u nás nemáme taký veľký výber. Je to smutná realita. Pozri si reakcie odborníkov, skutočných expertov. Čo povedal napríklad Július Šupler? Zdôraznil, že je to reálny obraz slovenského hokeja a len Cíger za to nemôže. Povedal, že roztrieštenosť škodí, treba spoločne napnúť sily a začať od náročnosti v tréningovom procese. Skrátka zasa všetko musíme začínať od začiatku.

Ale nie od samotného začiatku – nepreháňaj to. Jasné, že treba zmeniť veľa vecí v našom hokeji. Veď aj samotný Cíger to uznal, keď povedal, že naši chlapci predviedli kolektívny a bojovný výkon, ale to nestačilo, pretože chýbali skúsenosti. Nevzdali to a bili sa o štvrťfinále až do konca. Máme mladý tím a mnohé zápasy sme nezvládli kvôli neskúsenosti a zbytočným  chybám. Aj tréner povedal, že treba sa z chýb na turnaji poučiť a ísť ďalej. Čo sa dá robiť?

Cíger mal viac počúvať skúsených hráčov a nehrať sa na jediného odborníka. Sám prednedávnom bol hráčom, nie je ešte skúsený tréner. Čo povedal Dominik Graňák? “Cieľ, ktorý sme si dali, sme nesplnili. Ušli nám zápasy predtým, najmä duel s Bieloruskom a tam sme si to prehrali. Každý má nárok na svoj názor a hodnotiť turnaj po svojom. Turnaj bol dlhý, odohrali sme sedem zápasov. Treba povedať, že väčšina výkonov nebola podľa našich predstáv.” Čo k tomu dodať? Inak to dopadnúť nemohlo.

Ale prečo nie? Ozaj chýbalo tak malo. Viac razy naši ukázali, že hokej hrať vedia, snažili sa, bojovali a užívali si atmosféru zápasov. Trochu to nezvládli. To sa každému stane. Predsa až  osmička hráčov si v Rusku odkrútila premiérový štart na majstrovstvách sveta. Andrej Sekera to správne povedal: „Bolo to o skúsenosti, veľa chalanov pred tým neodohralo takýto turnaj. Zistili, o čom to na majstrovstvách sveta je, že sa tu korčuľuje každý zápas a nemôže sa ani jeden vypustiť, lebo hrozí strata bodov. Bola to pre nich dobrá skúsenosť, stretli sa na ľade s najlepšími hráčmi sveta, porovnali sa. Mohol by to byť pre nich hnací prostriedok do ďalšej kariéry.“ Má pravdu. Žiadna tragédia – o rok zasa budú majstrovstva sveta.

A zasa tak dopadneme, ako teraz? Veď neoponujem, vo mnohom máš pravdu. Neskúsenosť, príliš silný tlak verejnosti a s tým spojený stres – to sú hlavné dôvody, prečo sme nedosiahli vytýčený cieľ. Piata priečka v základnej skupine – je to realita. Je trochu krutá, ale je to skutočný stav nášho hokeja v súčasnosti. Čo by si chcel?

Pozri sa, máme nové mladé mužstvo. Chlapci sa učia na vlastných chybách. Jasné, že mnohí nezvládli obrovský psychický tlak. Samozrejme, že nás mrzí, že zasa musíme čakať celý rok. Taký je život. Ale neberme to, ako pohromu, katastrofu, netreba objednávať smútočné vence a pochmúrnu hudbu. Preto sa mi nepáči reakcia mnohých expertov a fanúšikov.

Reakcia bola primeraná výsledkom našich hokejistov. Čo sa čuduješ?

Ale mnohí to až príliš preháňali. Pozerali sme s kamarátmi ten nešťastný zápas s Američanmi v krčme. A vieš, čo viacerí povedali ešte pred koncom, keď naši nezvíťazili v riadnom hracom čase a bolo jasné, že už vypadli? Mnohí povedali: „Tak im treba!“ Čo je to za prístup? Chlapci prehrali, ale snažili sa, bojovali – to je fakt. Nevyšlo to. Tak teraz všetci budú na nich pľuvať, nadávať a ohovárať? To je objektivita, to je spravodlivé?

Je to bežná reakcia fanúšikov, keď ich mužstvo prehralo. Čo sa čuduješ?

Nebola to celkom bežná reakcia… Bordel – chaos v súvislosti s reprezentáciou bol pred majstrovstvami. Po majstrovstvách je to zasa to isté. A ešte navyše obrovská vlna nenávisti a nadávok – ako v radoch expertov, tak aj fanúšikov na sociálnych sieťach. To, že naši chlapci nespravili zázrak? To im vyčítajú? Naši mládežníci to nie sú hráči, ktorí hrajú v špičkovej lige, v top kluboch. Koľko z nich má odohraných podobných ťažkých zápasov? Koľko z nich štartovalo na takýchto dôležitých medzinárodných turnajoch? A koľko hnevu, nenávisti, kritiky a intríg sa šíri okolo nich. Prečo? Je to hnusne. A potom aj tí chalani hrali pod obrovským stresom a tlakom. Určite sa to odzrkadlilo na ich výkonoch.

Jednoducho treba viac poslúchať skutočných odborníkov. Zaujal ma napríklad pohľad Žigmunda Pálffyho. Uznal, že nie je prekvapený tým, že Slovensko chýba v play-off. Povedal, že výkonnostný problém nevyskočil zo dňa na deň, ale je dlhodobého charakteru. Pripomenul, že sme neboli vo štvrťfinále vlani, ani predvlani. Taká je realita. Zaspali sme hokejovú dobu. Od Halifaxu 2008 sme boli vo štvrťfinále len dva razy – tak čo sa čudujeme? Správne povedal, že chýba nám generácia hráčov, ktorí by v zrelom veku znova mohli konkurovať svetovej elite. Problémom je, že naši mladí chalani nie sú lídrami vo svojich kluboch a preto ťažko môžu zobrať zodpovednosť na svoje plecia v reprezentácii. Obáva sa, že nič sa nezmení ani po voľbe nového prezidenta hokejového zväzu. Predpovedá, že kým príde do tímu Slovenska nová generácia, to ešte pár rokov potrvá. Podľa mňa, je to tak. Takže dopadlo to podľa očakávania.

Pozri sa. Vždy treba hodnotiť všetko objektívne – aj keď sme prehrali, a aj keby sme vyhrali. Stačila jedna presnejšia strela v zápase s Američanmi, postačilo by, keby puk aspoň raz sa od tyčky neodrazil von, ale do bránky – a naši by postúpili. A potom viacerí, ktorí ich polievajú špinou, by ich nosili na rukách, ako národných hrdinov? Ale čo by to zmenilo na celej veci, že celý náš hokej treba budovať a zlepšovať a meniť veľa vecí? Vždy všetko treba hodnotiť triezvo, spravodlivo a čestne. A u nás buď nosia na rukách alebo opľúvajú – inak to nevieme?

Brate, je to šport. Je to reakcia fanúšikov. Presne tak je to aj v politike. Tak to chodí.

Ale je to zle. Hnevá ma, že viacerých našich odborníkov, „kuchyňu a krčmu“ hádže od mantinelu k mantinelu. Je to čistý amaterizmus. Chýba v tom objektivita a profesionalita. Takže hodnotenie typu „Tak im treba“ je to veľmi zlá a nespravodlivá reakcia. Môžeme smútiť, môžeme plakať alebo sa opiť, ale želať svojim to najhoršie – je to nesprávne. Veci sú také, aké sú a treba z toho vychádzať. Treba makať a nerobiť paniku a zbytočne nadávať. To nikdy nepomáhalo. Musíme sa poučiť z chýb a hlavne zmeniť celý systém prípravy hráčov a práce s reprezentáciou. Robia to všetci v ťažkých časoch. Musíme to robiť aj my. To je celé.

Čo sa budeme vadiť? Nech si nad tým lámu hlavu odborníci. Stalo sa, čo sa stalo. Ani naši bratia Česi nedopadli oveľa lepšie. Počkáme si na budúce majstrovstvá.

Možno to už bude lepšie. Pozrieme si dnes boje o medaily. Škoda, že to budú riešiť bez nás. Ale, ako hovoríš, možno nabudúce? Netreba nadávať, plakať nad rozliatym mliekom, ale musíme ísť ďalej. Nič nové nepoviem: treba iba makať, makať a makať. Inak sa nedá…

Eugen Rusnák