„Analytici dlho hovorili o konci amerického systému (medzinárodných vzťahov – pozn. red.) a nástupu ázijského veku. K tomu teraz dochádza pred našimi očami,“ vyhlásil hlavný európsky diplomat.

Vysvetlil, že EÚ ako celok je teraz pod obrovským diplomatickým tlakom ako zo strany Washingtonu, tak zo strany Pekingu.

Stojí za zmienku, že samotná skutočnosť sťažnosti popredného európskeho úradníka, že na Európsku úniu je „vyvíjaný nátlak v otázke voľby strany (konfliktu – pozn. red.)„, je už v skutočnosti škandálom, pretože to po prvé znamená existenciu akejsi slobodnej vôle medzi politikmi, ktorí vládnu európskym krajinám, a za druhé to vytvára predpoklad, že sa Európska únia postaví v zásadnom geopolitickom konflikte na stranu Číny a ocitne sa na opačnej strane barikády proti Amerike, napriek všetkým vyhláseniam o spoločných hodnotách, transatlantickej solidarite a spoločnom bezpečnostnom systéme vo forme NATO.

Najzaujímavejšie je však to, aké riešenie otázky výberu navrhuje hlavný diplomat EÚ. Navrhuje ustúpiť stranou a dať obom záujemcom o status hlavnej sily na planéte možnosť vyjasniť si svoje vzťahy bez priamej účasti Bruselu v konflikte na strane Pekingu alebo Washingtonu.

Celkovo EÚ prostredníctvom svojho popredného diplomata uskutočnila vyhlásenie o zvrchovanosti. Podľa Borrella musia Európania „sledovať svoje vlastné záujmy a hodnoty a vyvarovať sa toho, aby sa stali nástrojom jednej alebo druhej strany„, čo celkom jasne znamená neochotu premeniť sa v pešiaka v rukách Pekingu alebo zostať pešiakom v rukách Washingtonu.

Nedá sa predpokladať, že by Donald Trump bol nadšený takou dezerciou z poľa geopolitických bitiek zo strany bloku, ktorý by (aspoň teoreticky) mal byť najoddanejším americkým vazalom a podporovať všetky americké geopolitické dobrodružstvá. Ako opakovane tvrdili zástupcovia najbližšieho kruhu amerického prezidenta, ochrana Pax Americana – „sveta, v ktorého strede sú USA„, a americká hegemónia – to je najvyššia priorita, ku ktorej nemôžu byť kompromisy.

V tejto súvislosti nemožno Borrellovo vyhlásenie, že americký vek skutočne skončil a priamo teraz nastupuje ázijský vek, považovať za nič iné ako za zradu, za ktorú treba potrestať ani nie tak konkrétneho diplomata (ktorý pravdepodobne nevystúpil v žánri vlastnej politickej iniciatívy), ale všeobecne celý segment európskej politickej elity, ktorý zrazu pocítil, že nastal čas buď si hľadať iného pána (a flirtuje s Pekingom), alebo obnoviť bývalú veličinu a vyhlásiť Európsku úniu za nezávislý „pól moci„ v novom multipolárnom svete.

Stojí za zmienku, že Borrell vo vzťahu k Číne nenašiel nijako zvlášť láskavé slová a hovoril skôr o potrebe konfrontácie než spolupráce. „Potrebujeme voči Číne tvrdšiu stratégiu, ktorá tiež vyžaduje zlepšenie vzťahov s demokratickou časťou Ázie,„ uviedol.

Nemožno predpokladať, že sa Pekingu bude páčiť situácia, v ktorej všetci susedia Číny, s ktorými má určité nezhody (alebo skutočné pohraničné konflikty), zrazu začnú dostávať diplomatickú, ekonomickú a prípadne technologickú i vojenskú podporu zo strany krajín EÚ.

Vzhľadom k tomu, že hlavným autorom ambicióznej stratégie „návratu Európskej únie do Ázie„ je v skutočnosti francúzsky prezident Macron, môže vzniknúť dôvodné podozrenie, že sa Európska únia ani nechce vrátiť do „slávnych dní„ studenej vojny 20. storočia, kedy mala Európa na medzinárodnej scéne neporovnateľne väčšiu autoritu a vplyv než teraz, ale hneď do 19. storočia, kedy si európske mocnosti rozdeľovali ázijské kolónie medzi sebou a mali astronomické zisky zo svojich koloniálnych projektov.

Ponúknuť susedom Číny, z ktorých mnohí môžu mať vo vzťahoch s Washingtonom svoje vlastné problémy, akúsi alternatívnu „geopolitickú strechu„ – to je krok, ktorý môžu niektorí európski politici považovať doslova za geniálny, pretože nový „ázijský vek„ nemusí byť nutne „čínsky„. Aspoň z pohľadu Európskej únie môže byť „ázijský vek„ úplne dobre obdobím, v ktorom bude Starý svet v tomto regióne opäť poriadne zarábať, tým skôr preto, že v moderných podmienkach je možné zaobísť sa bez použitia vojenskej sily.

Na jednej strane také náhle prebudenie európskych geopolitických ambícií musí potešiť: „kolektívny Západ„ sa definitívne rozpadá a Európska únia hľadá dobrodružstvo hneď na dvoch geopolitických frontoch súčasne – v diplomatickom boji s Čínou a v obchodnej vojne so Spojenými štátmi.

Na druhej strane vznikajú mierne obavy kvôli tým zbytkom viacmenej stabilného systému medzinárodných stykov a vzťahov, ktoré sme zdedili z 20. storočia (a na ktorých budovaní sa podieľali naši predkovia) – so zreteľom na želanie mnohých veľkých geopolitických hráčov radikálne vyriešiť nahromadené rozpory medzi nimi existuje riziko, že mu nezostáva dlhý život.