História nemusí byť iba zdrojom nenávisti. Vlastencov by mala spájať

Bratislava 30. augusta 2023 (HSP/Foto:TASR-František Iván)

Oslávili sme 79. výročie veľkého a hrdinského činu slovenského národa. A stalo sa presne to, čo sa dalo očakávať: že v tejto chvíli, keď sa mali aspoň na chvíľu utíšiť vášne, keď sa národ poklonil pamiatke statočnosti našich predkov, sme opäť boli svedkami malicherného a zištného politikárčenia

Opakuje sa to každý rok. Ako postupne prichádzajú na scénu čoraz mladší bojovníci proti fašizmu s čoraz novšími, objektívnejšími a jednofarebnejšími hodnoteniami toho, čo sa vlastne v tých rokoch stalo (toto je sarkazmus), Povstanie, podobne ako aj výročia všetkých ostatných dôležitých historických udalostí, je čoraz absurdnejšou zámienkou a príležitosťou na podpásové útoky a vytĺkanie politických bodov zo strany politikov a politických síl, ktoré pritom s Povstaním spravidla nemajú nič spoločné. Reportáž o tom, čo sa dialo na tohtoročných oslavách, sme priniesli tu.

To hlúpe privlastňovanie si odkazu SNP je približne rovnako „vkusné a ušľachtilé“, ako keď sa na cintoríne stretnú pozostalí a začnú sa priamo na hrobe nebožtíka hádať o tom, komu má patriť jeho majetok. A žiaľ, čo sa deje medzi politikmi, sa často opakuje v rôznych obmenách aj medzi občanmi. Jedni tvrdia, že SNP bolo dobré, lebo bolo proti zlému, fašistickému slovenskému bábkovému štátu, druhí hovoria, že SNP bolo zlé, lebo to bol bol čechoslovakistický boľševický puč proti dobrému, novo vzniknutému národnému štátu Slovákov.

Dokedy ešte sa budeme takto nezmyselne hádať? Pri toľkej márnosti a malichernej zištnosti človek má chuť zakričať: Už dosť! Je rok 2023 a história spred ôsmich desaťročí má pre nás byť zdrojom ponaučenia, nie zdrojom nenávisti! Žiaľ, je tomu zväčša presne naopak. A preto si povedzme k tejto veci to podstatné, čo by sme mali mať na pamäti predovšetkým.

Je to vlastne stále a znovu vždy o tom istom. Vždy znovu niekto pred nás postaví ideologickú pascu, v ktorej je ukrytá nejaká logická chyba, kde sa vyleje s vaničkou aj dieťa a národ sa rozdelí na nezmieriteľné tábory – kde jedni tvrdia, že vanička je úplne zlý vynález a deti sa nesmú kúpať, lebo to vždy zle dopadne, kým iní hovoria, že vanička sa zásadne musí vylievať aj s dieťaťom, ale na vine je dieťa, ak pri vylievaní nespolupracuje a nevyskakuje z vaničky podľa predpísaného postupu.

Režiséri verejnej mienky pred ľudí predkladajú hotové závery a je úplne prirodzené, že len malá časť obyvateľstva má vzdelanie, možnosti, danosti, chuť a čas tie veci analyzovať a podrobovať kritickému skúmaniu. Výsledkom je, že to prekliatie Svätoplukových prútov je tu s nami stále. Katolíci proti evanjelikom, ľudáci proti komunistom, komunisti proti nežným, teraz demokrati proti „dezolátom“… a tak stále dokola. Dokedy ešte?

História z polovice 20. storočia je učebnicovým príkladom situácie, kde nás ideologicky predpojaté zjednodušovanie zavedie do bludiska neriešiteľných sofizmov, pretože čiernobiele schematické myslenie k ničomu inému viesť nemôže.

Slovenský štát, prvý národný štát Slovákov bol zlý, zato, že v ňom bol podobný režim ako v okolitých krajinách, ktorý poslal svojich občanov do nemeckých táborov smrti? Nie, štát ako naplnenie sebaurčovacieho práva národa predsa nemôže byť zlý: zlí môžu byť jednotlivci, režim, okolnosti.

Ale ak slovenský štát bol dobrý, potom bolo zlé SNP? Nie, aj SNP bolo dobré: bolo to nevídané hrdinské vzopätie slovenského národa proti okupantom, a to tiež nemôže byť zlé. Hoci aj tam boli najrôznejší ľudia, vrátane zradcov či špekulantov a čechoslovakisti ho stotožňovali aj s bojom proti slovenskému štátu, väčšina ho vnímala ako spontánny ľudový prejav odporu proti nadvláde Európskej únie. No dobre, viem, pripomeniete mi, že vtedy sa to ešte nevolalo Európska únia a namiesto Bruselu bol Berlín – ale tiež to bola zjednotená Európa pod taktovkou Nemecka. Podstatné je, že SNP bolo prejavom vôle národa, státisícov ľudí.

Z akého hľadiska vlastne máme hodnotiť históriu? Takzvaní demokrati, čiže bezvýhradní prívrženci neokoloniálneho Západu, hodnotia moderné dejiny iba z hľadiska svojej ideológie, teda čiernobielou optikou: demokratický-nedemokratický. Nepripustia ani najmenšiu diskusiu o tom, že ani Západ nielen že nie je nepoškvrneným etalónom demokratickosti, ale práve Západ vynašiel takmer všetko to, čo je opakom demokracie: koncentračné tábory (Angličania), fašizmus (Taliani), plynové komory (Nemci), neokoloniálne prevraty (Američania), atď. A keby len vynašiel – on mnohé z tohto nepekného imperiálneho dedičstva aj dnes ďalej rozvíja.

Ideologický prístup k histórii je najistejšou cestou do pekla, pretože nič iné ako konflikty a nepochopenie z neho nemôže vzísť. Najlepší pohľad na históriu nie je ideologický, ale ten, ktorý je najbližšie objektívnemu nazeraniu, teda z hľadiska života ľudí v ich krajine, z hľadiska ich spoločenskej existencie, ktorej najvyššou formou naplnenia je národný štát.

Pozerajme sa na modernú históriu Slovenska ako vlastenci, z hľadiska slovenského národa a jeho práva na sebaurčenie, zápasu o zvrchovanosť a nekončiaceho boja o nezávislosť od cudzej nadvlády. Z tohto pohľadu môžeme nechať bokom to nepodstatné: aký režim, akí ministri, aký prezident v tom čase vládli, aké boli ľudskoprávne a sociologické reálie vtedajšej Európy, kto a prečo sa zúčastňoval na tých či oných udalostiach a pod. To nechajme radšej objektívnym historikom, možno sa raz aj takí dostanú k slovu.

Ak v tom kedysi bol rozpor, ak tie zmätené a neisté časy spôsobili, že kedysi stáli naši predkovia na dvoch rozdielnych stranách barikády, brat proti bratovi (dnes to nie je inak), tak my nie sme povinní bojovať ich historický boj a pre stromy nevidieť les.

Z hľadiska dejín slovenského národa a štátu, z pohľadu našich potomkov, ktorí sa budú pozerať na 20. storočie s odstupom stáročí, sú podstatné iba dva fakty: že Slováci mali prvýkrát v histórii svoj štát, a že v tom čase sa národ dokázal spojiť v nevídanom ľudovom povstaní proti okupantom. Že celá tá história bola komplikovanejšia? A kedy bola história čiernobiela?

Nikto dnes nepolemizuje o tom, že zlý bol holokaust, fašizmus, okupácia, že zlá je vojna a utrpenie. Toto musí byť ponaučenie, ktoré si musíme vziať z každej vojny, to nám vraveli už veľakrát v škole aj v televízii a je to stopercentná pravda.

Ale nedopovedali, že by sme si mali vziať ešte jedno ponaučenie: každý z nás je súčasťou svojho národa, dejiny národa sú aj dejinami každého z nás. Máme sa z nich učiť, ale zároveň si máme ctiť a oslavovať to dobré, čo nám priniesli. Slovenskú štátnosť, áno, aj tú prvú, a takisto aj Slovenské národné povstanie. Veľké národy k svojej histórii nepristupujú inak, tak prečo by sme mali my?

Prečítajte si tiež:

• Naživo: Oslavy SNP budú bez prejavov. Pellegrini: Doslova sa vysmiali hrdinom SNP
• Prezidentka si to zase neodpustila. Výročie SNP zneužila na aktuálne politické hry, tvrdí exminister
• Na Dargove vzdali úctu hrdinom padlým počas Slovenského národného povstania
• V Štrbe si pietnym aktom pri pamätníku pripomenuli začiatok SNP