Goldman Sachs, Mario Draghi a ich úloha pri “skupovaní” vlád

Bratislava/Brusel 16. júla 2015 (HSP- Richard Drew,Michael Probst)

Čoraz viac a viac sa vynára úloha a bezcitné manipulácie banky Goldman Sachs, ktorá sa ukazuje ako hlavný nástroj svetovej bankárskej elity v pokusoch o prevzatie kontroly nad vládami jednotlivých štátov po celom svete. Tieto ciele sa darí realizovať prostredníctvom centrálnych bánk cez vytváranie dlhov vlád, ktoré nikdy nemôžu byť splatené. Jednotlivé štáty sa takto chytajú do dlhovej pasce a touto formou bankárska špička postupne preberá kontrolu nad USA a EÚ.

V USA a aj v EÚ banka Goldman Sachs prevzala kontrolu tak, že ich ľudia boli postupne infiltrovaní do vlád a centrálnych bánk. Vlády ovládané bankármi ľahšie schvaľujú rôzne zákony, ktoré daňových poplatníkov postupne vedú do čoraz väčšej chudoby.

V EU je najčastejšie dosadzovanou osobou do vlád a finančných inštitúcií Mario Draghi, súčasný prezident Európskej centrálnej banky. Jeho slovo má nielen váhu, ale aj vysokú mieru hodnoty. Rozhodnutia, ktoré spraví pri rannej káve, môžu rozhodnúť o tom, či naše úspory budú mať ešte nejakú hodnotu aj nasledujúce ráno…

Mario Draghi pôsobil od roku 1991 do 2001 ako sekretár Ministerstva financií Talianska. Snáď je to iba náhoda, že práve v tom období sa Taliansko snažilo vstúpiť do eurozóny a Rím prijímal peniaze od bánk, aby splnil kritériá deficitu, ktoré stanovila EÚ pre prvých jedenásť krajín, vstupujúcich do eurozóny v roku 1999. Vďaka manévrovaniu s bankami sa talianskej vláde podarilo zakryť výdavky tak, aby sa neobjavili v oficiálnych štatistikách. Taliansku sa podarilo zázračne splniť spomínané kritériá, keď deficit štátneho rozpočtu za tri roky klesol zo 7,7 percenta na 2,7 percenta. Daňové príjmy vlády sa pritom zvýšili iba minimálne a so šetrením sa vláda tiež nepretrhla. Napriek tomu dokázala uhrať najväčší pokles deficitu spomedzi zakladajúcich krajín eurozóny. Taliani si vylepšili papierové štatistiky za cenu veľkých strát do budúcnosti. A tieto straty ich a vlastne aj celú Európsku úniu práve dobiehajú.

V rokoch 2002 -2005 pôsobil ten istý Mario Draghi ako viceprezident Goldman Sachs. Práve v tomto období banka Goldman Sachs pôsobila ako poradca gréckej vlády. S jej pomocou si Grécko preklamalo cestu do Európskej únie, keď cez swapové obchody obdržalo značnú sumu peňazí. Swapy ako deriváty sa účtujú na mimobilančných položkách, čo znamenalo, že sa táto pôžička neobjavila ako vládny dlh a Grécko tak ľahko splnilo kritéria pre vstup do EU.

Po tejto misii sa v roku 2006 stal guvernérom talianskej centrálnej banky Bank of Italy. A teraz začína to zaujímavé: v rovnakom roku sa Draghi stal aj predsedom Fóra finančnej stability (FFS), ktoré bolo založené na podnet G7. FFS bol ekonomický think-tank zložený z centrálnych bankárov a ministrov financií s cieľom dohliadať na “globálnu stabilitu” finančného systému. Od začiatku mal vo FFS rozhodujúci vplyv anglosaský finančný svet: jeho prvý predseda Andrew Crockett bol bývalým výkonným riaditeľom BOE a neskôr sa stal riaditeľom JP Morgan. Druhým predsedom FFS sa stal Roger Ferguson, ktorý neskôr pracoval v americkom Fede. Po Fergusonovi nastúpil Mário Draghi, ktorý má aj svoju druhú prezývku: “super Mário”. Tú získal počas svojho pôsobenia v Goldman Sachs.

V roku 2009 sa zoskupenie G20 rozhodlo záležitosti viac zoficiálniť a do veľkej miery rozšírilo mandát Draghiho malého klubu. Z FFS sa stala Rada finančnej stability (RFS). Mário Draghi si udržal svoje predsednícke postavenie. Pracovná náplň RFS spočíva v mapovaní všetkých “globálne systematicky dôležitých bánk”, aby sa mohlo určiť, ktoré môžu byť poslané cez palubu, a ktoré budú zachránené.

Podľa tohto prístupu by mali vlády zachraňovať inštitúcie, ktorých pád by predstavoval pre finančný svet systémové riziko.

V júni 2011 publikovala RFS dokument, ktorý poskytuje metodológiu, podľa ktorej sú identifikované “celosvetovo dôležité banky” a jedným z cieľov je znížiť pravdepodobnosť ich pádu. Tieto banky sú teda akoby prvotriednymi občanmi, ktorí budú vždy zachránení a budú im poskytnuté špeciálne privilégiá, zatiaľ čo ostatné banky môžu byť vystavené bankovým runom alebo problémom likvidity.

Ak jedna z týchto bánk padne, účet sa rozdelí medzi veľkých hráčov, ktorí ho radi zaplatia a zvýšia tak centralizáciu svojej moci. Na základe tohto dokumentu na zasadnutí G20 v roku 2011 bol takýto zoznam bánk schválený.

Preto sa dá očakávať, že Draghi vo funkcii šéfa ECB bude robiť všetko preto, aby zachránil veľké medzinárodné banky a hlavne banky, ktoré sú spojené s tzv. Group 30, čo je hlavný ekonomický think-tank MMF a Svetovej banky, založený Rockefellerovou nadáciou. Medzi tieto banky patrí JP Morgan, Citibank, Goldman Sachs, Morgan Stanley, BNP Paribas a Deutsche Bank.

Draghiho činy vo funkcii to všetko aj dokazujú. Pri nástupe na post šéfa ECB vyhlásil, že menovú úniu udrží aj za cenu neobmedzeného nákupu dlhopisov problémových štátov. Toto všetko však výrazne oslabuje kurz eura. Okrem toho tento tlak predstavuje príliš veľké bremeno pre eurozónu a v najhoršom prípade môže EU hroziť rozpad na viacero častí.

Eva Filipková