Za formálne míľniky procesu reformy vzdelávania a výcviku dôstojníkov bolo možné považovať: a) prijatie zákona o zriadení Národnej akadémie obrany, b) zriadenie Národnej akadémie obrany spolu so vznikom obidvoch pôvodne predpokladaných súčastí (AOS a CKR), c) vyradenie posledných absolventov starých študijných programov, poslucháčov dvoch „zdedených“ vojenských akadémií, d) vyradenie prvých absolventov nových bakalárskych študijných programov, e) vyradenie prvých absolventov vstupných odborných kurzov CKR vo všetkých odbornostiach.

Uvedené skutočnosti ukazujú, že cyklus prvej časti reformy sa mal uzatvoriť asi do desať rokov po spustení. Celý proces transformácie by trval až viac ako 30 rokov obsadením všetkých funkcií, vrátane NGŠ, absolventmi nového systému. Čiže v roku 2034/5. V čase, keď by jej realizátor v prípade dožitia mal 73/4 rokov. To je proces. Zároveň bolo možné očakávať pokračovanie a súčasne zoslabovanie odporu zo strany nemalej časti vojenskej komunity, ktorá sa so zámermi tejto reformy z rôznych dôvodov nestotožňovala. Ako sa ukázalo, deformátori vyhrali bitku, ale ešte nie vojnu. V tej ide o našu jedinú vlasť.

Práve Slovensko zatiaľ prehráva. Prehráva boj s domácou ľudskou malosťou, úbohosťou, tuposťou. Na všetkých úrovniach. Dá sa a treba sa spamätať. Ak v nasledujúcich voľbách prevládne vlastenecká racionálnosť a reforma sa obnoví v roku 2020/21, tak celý proces sa dokončí v roku 2050/51. Toho sa už asi nedožijem. Deväťdesiatnikov totiž v mojom genetickom fonde nebolo veľa (časť čitateľov sa môže tešiť). Robíme to pre Slovensko. Od našich susedov sa v oblasti požiadaviek na zmenu formovania dôstojníkov učme skôr to, ako to nerobiť.

V celom procese malo ísť a musí ísť o maximálnu kvalitu. To si vyžadovalo napríklad vyhľadanie vhodného personálu do Centra kariérneho rozvoja na zabezpečovanie výcviku. Potom jeho nepretržitú rotáciu po 2 až 3 rokoch. Nikto nesmel zostať dlhšie. Absolútne maximum 3 roky! Ale vzhľadom na presadený, mnou nie veľmi vítaný americký model, tiež zabezpečenie kvalitného akademického personálu do Akadémie ozbrojených síl. Či už čiastočným preškolením z vnútorných zdrojov, alebo oslovením odborníkov z civilnej akademickej obce, ako aj výchovou nových lektorov z radov dôstojníkov ozbrojených síl s vojskovou praxou.

Jedným z najvážnejších problémov bola veľmi zanedbaná infraštruktúra zdedenej vojenskej akadémie, ktorá si vyžadovala pomerne vysoké investície. Doplniť a zmeniť bolo treba tiež knižničný fond. To sa naozaj podarilo špičkovým personálom a nasadením malého kolektívu knižnice, ktorý vari najrýchlejšie zo všetkých na celej akadémii pochopil podstatu zmien. A ako sa mi dostalo, deformátori sa niektorým za to neskôr pomstili. V zmysle tiež „zdedenej“ (pôvodne nie našej) filozofie potrestania nevinných, opovážlivých a schopných. A odmeny nezúčastnených.

Obrovské úsilie si vyžadoval proces spracovania jednotlivých študijných programov v rámci CKR, spojený s prípravou nových učebných pomôcok. Dodnes nie sú využívané možnosti oslovenia špičkového externého lektorského zboru na jednotlivé témy v rámci kurzov CKR. Zásadný obrat mal nastať v jazykovej príprave, ktorú som mal tiež vo svojom portfóliu. V prvej etape aj nastal. Potom mnou vydanú metodiku vraj zrušili. A pokračovali v „zdedených“ metódach výučby gramatiky. A zabudli, čo som im pripomínal: kto neovláda jazyk, učí gramatiku. Ten, kto ho ovláda, učí čítať, počúvať, rozprávať a chápať jazyk. Gramatika je až nadstavba. To reformné presadil šéf procesu, ktorý mal už v roku 2000 úroveň angličtiny SLP 4444 (5555 prakticky len pre rodených) a v inom meraní úroveň IELTS 8.0 z maxima 9.0 pre rodených. Odvtedy žil 10 rokov v Anglicku a 1 inde v zahraničí.

Doriešiť a často vymyslieť bolo nutné spôsob výcviku a prípravy dôstojníckych zástupcov, ale tiež niektorých skupín úzkych špecialistov, ktorí boli dovtedy pripravovaní tiež „zdedeným“ spôsobom. Celý balík problémov súvisel napríklad s prípravou špecialistov letectva, vrátane leteckého výcviku pilotov rôznych kategórií. Veľmi malého počtu ročne. To sa čiastočne podarilo. Ale ako vždy, nešlo sa ďalej. Doslova na zelenej lúke bolo treba pripraviť vojenský program pre kadetov.

Jednou z najvážnejších úloh bola príprava kritérií výberu poslucháčov, kde sa mali splniť tak vojenské, ako aj akademické požiadavky. To bol proces sám osebe a možno si vyžiada iný článok. Podstatou bolo, že talent špičkového vojaka neodhalia akademické kritériá, ale bude treba odhaliť vodcovský potenciál, odvahu, tímové predpoklady, schopnosť hľadať riešenia v neriešiteľných situáciách. Preto som zorganizoval návštevu výberového centra v Spojenom kráľovstve. Bomba. A moji podriadení sa s prvotným šokom dozvedeli, že podstatu britského výberového procesu potenciálnych talentovaných dôstojníkov prebrali od Wehrmachtu!

Neoddeliteľnou súčasťou celého procesu malo byť zásadné znižovanie počtu personálu Národnej akadémie obrany tak, aby školstvo neviazalo neúmerne veľkú časť personálu vojsk. Obidve stredné vojenské školy boli určené na zrušenie bez náhrady. Bolo to správne a nevyhnutné. Nebolo možné zdôvodniť spoločenské náklady na 4-ročnú prípravu stredných kádrov v inštitúcii, v ktorej si vojenské odborné požiadavky vyžadovali 3-4 mesiace. Pri rušení som sa ako šéf nazatajoval, ale chodil medzi ľudí, sledoval, riadil. A trval na tom, že všetci prebytoční dostanú potrebné náležitosti. Aj dostali. Nesľuboval som im nesplniteľné. Viem, že mnohí sa uplatnili v civilnom strednom školstve. Odbornú prípravu poddôstojníkov s ťažkosťami a s nevôľou preberali veliteľstvá vojsk. Spočiatku nechápali, lebo nechceli chápať. Odmietali chápať. Veď to platili daňoví poplatníci. A nostalgia občas pretrváva dodnes.

Srdcovkou pre mňa bolo rozhodnutie o zrušení mojej vlastnej „Alma Mater“ (VVLŠ vtedy už Vojenská letecká akadémia – VLA) bez náhrady. Akceptovanie funkcie generálneho riaditeľa som podmienil tým, že minister mi umožní nájsť nelineárne riešenie jej záchrany mimo rezortu. Stalo sa a VLA prešla po TU Košice ako fakulta. Žiaľ, dodnes nevyužili obrovské príležitosti, ktoré sa im naskytli. Vo svete treba doplniť stovky tisíc pilotov, technikov a licencovaného personálu letectva. Stačí podchytiť malé promile trhu. Podmienka? Nezameriavať sa na akademické vzdelávanie. Zarábať na kurzoch, umožniť kredity a až na ich základe ponúkať dorobenie si titulov. Počínajúc od bakalára, niektorým na inžiniera. Všetko v medzinárodnom leteckom jazyku. Dobrými leteckými angličtinármi už Slovensko disponuje. Aj spomedzi ich absolventov. Úplne obrátené garde oproti stále „zdedenému“ mysleniu. Zatiaľ nepochopili. A ani sa nepýtajú. Len tradične, „zdedene“ frflú, nadávajú a plačú nad osudom. O tom v inom článku. Raz. Keď budem cítiť potrebu podeliť sa.

V tom čase bolo na školách veľa mladých a veľmi kvalitných nižších dôstojníkov bez vojskovej praxe, ktorú museli bezpodmienečne absolvovať. V tom nesmeli byť v žiadnom prípade pripustené výnimky. Neexistoval žiadny dôvod na budovanie vojenskej odbornosti a kariéry pedagóg alebo vedecký pracovník pre mladých dôstojníkov. Celý personalistický balík otázok bol sám osebe problémom číslo jeden. Kľúč na riešenie bol v rukách generálneho štábu. Očakával som a potvrdila sa silná tendencia nedoceňovať vážnosť zámerov, ktoré súviseli so zlomením starej „zdedenej“ filozofie personalistiky a pretrvalo to dodnes.

Rozsah problémov bol mimoriadne veľký a mnohé problémy boli v minulosti hrubo zanedbané. Proces si neraz vyžadoval aj odvahu a osobnú statočnosť ľudí, ktorí často museli zvádzať aj vnútorný boj so svojim presvedčením. V realizačnom tíme sekcie som tiež „zdedil“ personál. Nevymenil som ani jediného s vedomím, že stádo baranov vedené levom je tisíc razy silnejšie, ako stádo levov, vedené baranom. Zopár baranov zostalo, ale rozhodujúcu časť realizátorov na všetkých úrovniach som (možno len dočasne) preformátoval na svoj obraz: na levov a levice. Možno skôr na vlkov a vlčice, pretože toto naše, mimoriadne inteligentné, húževnaté a odolné zviera, mi je vzorom odvtedy, keď sa mi v detstve do rúk dostala knižka „Sivá vlčica“.

Boli sme svorka, ktorá dodala unikátny produkt. Nebolo nám dovolené dodať ho úplne podľa pôvodných zámerov, ale bol to akceptovateľný produkt. V daných podmienkach masívneho plošného odporu proti reformám (pokračujúceho) sa stal doslova zázrak. Vedenie jednotlivých procesov bolo skutočnou skúškou líderských schopností tých, ktorí boli do reformy zainteresovaní v riadiacich pozíciách. A mnohí ho nezvládali.

Nostalgia pretrváva. Aj medzi komentujúcimi. Povznášam sa nad tým tak vysoko, ako lietam. Nejde o ich dojmy, ani o moje. Ide o moju a našu vlasť, o jej obranyschopnosť, o štátnosť. Ide o Slovensko. A neosvietenosť raz bude musieť ustúpiť osvietenosti. Nevieme iba to, kedy.

Na rozpoznanie vojenskej tuposti a neosvietenosti sa mi osvedčilo jedno pravidlo. Zvykne byť priamo úmerná úrovni žlče, nenávisti a zúrivosti, v minulosti aj intríg anonymného odporcu. V novom systéme by mal byť tento typ zákerných zakomplexovancov ľahko odhaliteľný už spomenutým výberovým procesom dôstojníckych ašpirantov. Verím, že každý má právo sa spamätať. Ale vieme, že každé pravidlo má výnimku a tým mentálne najzaostalejším duchovným naháčom niet pomoci. Viac v ďalšej časti.

Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v.

Bezpečnostno-vojenský analytik

Bývalý Generálny riaditeľ Sekcie vojenského vzdelávania MO SR

P.S.: Rozhodujúca časť publikovaného textu je prevzatá z článku v časopise Vojenské obzory, nikdy nemala utajovaný charakter.