FINANCIE: Nemci sú nespokojní s prezidentom ECB Draghim

Frankfurt nad Mohanom 30. decembra (TASR) – Európska centrálna banka (ECB) je jednou z najdôležitejších európskych inštitúcií – počas eurokrízy azda najdôležitejšou – ktorá pôsobí uprostred Nemecka vo Frankfurte nad Mohanom. Nemci by vlastne mali byť hrdí na centrálnu banku, ktorá dozerá na euro v 17 krajinách eurozóny, ku ktorým od Nového roku pribudne Lotyšsko.

Napriek tomu sa vzťah mnohých nemeckých politikov a finančných expertov k ECB nestal srdečným. Je to fakt, s ktorým podľa DPA súhlasí aj prezident ECB Mario Draghi. Postoj k nemu vyjadril Draghi ostrými slovami v najnovšom vydaní spravodajského týždenníka Spiegel.

Prezident ECB v súvislosti s hlasmi, ktoré zaznievajú z Nemecka o kurze inštitúcie počas eurokrízy, hovoril "o zvrátenom strachu, že sa veci vyvíjajú k horšiemu". Podľa neho sa neustále opakuje: "Preboha, tento Talian rozvráti Nemecko".

Draghiho predchodca v kresle šéfa ECB Jean-Claude Trichet si v nedeľníku (29. 12.) Frankfurter Allgemeine Sonntagszeitung položil otázku, prečo z Nemecka dlhodobo zaznieva tak málo chvály na ECB. "To je niečo," pokračoval Trichet, ktorý viedol inštitúciu v rokoch 2003 až 2011, "čo je pre mňa ťažko pochopiteľné". Veď teraz zostáva priemerná inflácia v Nemecku pod úrovňou, akú dosahovalo počas suverenity Nemeckej spolkovej banky (DBB).

Boli to práve zložité detaily "peňažnej politiky, ktoré v minulosti viedli k rozporom medzi zástupcami Nemecka a ostatnými kolegami vo vedení ECB. Aj bývalý prezident DBB Axel Weber, aj hlavný ekonóm ECB Jürgen Stark v súvislosti s nimi zložili funkcie vo vedení centrálnej banky eurozóny. Nesúhlasili s jej aktívnou úlohou v eurokríze.

Weberov nástupca v DBB Jens Weidmann sa zaraďuje medzi skeptikov Draghiho politiky. Kto bude mať pravdu, to sa prejaví až o niekoľko rokov.

Na druhej strane v konflikte zohrávajú skôr úlohu emocionálne hľadiská, ktoré sa prejavujú v expertných diskusiách. A práve to Draghi teraz potvrdil svojou ostrou formuláciou. Ide aj o národnú precitlivenosť a v extrémnom prípade o národné klišé. Na jednej strane podľa neho stoja, ak sa to preženie, poriadkumilovní a mizantropickí Nemci, ktorí svoju spolkovú banku pokladali za nepohnuteľnú kotvu "tvrdej" nemeckej marky; obzerajú sa za starými dobrými časmi, v ktorých boli vysoké úrokové sadzby na úspory v bankách. Na druhej strane vraj stoja zdanlivo chaotickí južania, ktorí sa vydávajú na boj proti inflácii a eurokríze nevyšliapanými chodníčkami.

Draghiho zlosť na kritiku naznačuje, že zasiahla "jeho samoľúbosť a samochválu" a dokazuje, "že hlboko zneistila jeho ego", pre denník Welt povedal bonnský ekonóm Manfred Neumann. Ale tým sa diskusia veľmi vzdialila od základných ekonomických otázok.

Nesporné je, že Draghi v lete 2012 prijal všetky možné opatrenia na záchranu eura. Finančné trhy prinajmenšom dočasne upokojil a zabránil tak ďalšiemu vystupňovaniu eurokrízy. Ako sa bude situácia vyvíjať ďalej, to sa ešte ukáže. Weidmann pokladá "euro" za pacienta preloženého na rehabilitačné oddelenie, ale ten ešte nie je taký zdravý, aby mohol odísť z nemocnice.

V nasledujúcom roku bude nemecký ústavný súd rozhodovať o tom, či nový, ešte neuplatňovaný program nákupu dlhopisov ECB, je v súlade s ústavou. Ide o tému pre finančných odborníkov – ale zrejme je znovu aj predmetom pre vášnivé debaty.