Bratislava 26. septembra 2022 (HSP/Foto:TARS/AP-Jae C. Hong,Pixabay)

Dnešní technologickí miliardári veria, že sú najväčší géniovia, ktorí všetko dosiahli sami, a preto si zaslúžia úctu. Ľudia by tomu však nemali veriť, tvrdí The Atlantic v svojom článoku od Scotta Gallowaya

Svoje prvé zamestnanie som získal po skončení Kalifornskej univerzity v Los Angeles v 80. rokoch v banke Morgan Stanley. Tak ako mnohí iní mladí analytici, ani ja som nemal predstavu o tom, čo je to investičné bankovníctvo. Vedel som len to, že sme na samom vrchole a že sa tu dajú zarobiť obrovské peniaze. Širšej úlohe, ktorú v spoločnosti zohrávajú peňažné vzťahy, sme venovali len malú alebo žiadnu pozornosť. Dostali sme za úlohu vytvoriť “superdravca” kapitalistického typu – verejnú spoločnosť. Povedali nám, že naše ekonomické poslanie je ušľachtilé: zarábame peniaze tým, že pomáhame iným ľuďom získavať finančné prostriedky, aby ich potom mohli investovať a zarobiť ešte viac peňazí.

Vtedy som si to neuvedomoval, ale zvolenie Ronalda Reagana v roku 1980 zakotvilo toto posolstvo v kultúre aj vo verejnej politike. Vo svojom inauguračnom prejave prezident načrtol frontovú líniu: “V súčasnej kríze nie je vláda riešením nášho problému, vláda je problémom sama”. Podľa neho príčinou úpadku Ameriky bolo, že robotnícka trieda a vláda vytvorili spojenectvo s cieľom potlačiť triedu akcionárov, čo viedlo k anemickej ekonomike, ktorá nahradila slobodu byť úspešný. Reagan rýchlo skoncoval s obmedzeniami, ktoré vláda predtým zaviedla pre americkú ekonomickú silu – t. j. s vysokými daňami pre našich najproduktívnejších občanov, nadmernou reguláciou podnikania a hrozivým monštrom sociálnych dávok, ktoré podkopávalo korene kapitalizmu. Reagan vykorenil liberalizmus a nahradil ho hrubým individualizmom a “právom na hrdinské sny”.

Výsledky boli veľkolepé. Keď som o niekoľko rokov neskôr prišiel na Wall Street, ekonomika bola na vzostupe. Hrubý domáci produkt rástol vo všetkých rokoch Reaganovej vlády okrem jedného a inflácia klesla zo 14 % na 4 %. Priemyselný index Dow Jones, ktorý od polovice 60. rokov klesal, sa v ére, keď sa začala vytvárať hodnota pre akcionárov, zdvojnásobil.

Obchodné správy, a najmä burzové spravodajstvo, sa stali mediálnym produktom Main Street a z indexu Dow Jones (a neskôr Nasdaq) urobili náš hlavný ekonomický ukazovateľ. Čiastočne sa to odrazilo v raste záujmu: vďaka dôchodkovým účtom, podielovým fondom a neskôr internetu sa miera účasti na akciovom trhu zvýšila z menej ako tretiny amerických domácností v 80. rokoch na približne polovicu v súčasnosti.

Rozsah, v akom sa účasť na akciovom trhu rozšírila, je však pomerne ľahké preceňovať. V skutočnosti sa ukazuje, že rozdelenie obrovských kapitálových ziskov, ktoré sme zaznamenali, odkedy som prvýkrát prekročil hranice spoločnosti Morgan Stanley, je veľmi nerovnomerné: 1 % najbohatších Američanov vlastní viac ako polovicu akcií a vo vlastníctve domácností, a “dolných 90 %” je len 11 % akcií.

Ako presne sa najbohatší Američania dokázali ochrániť? Prostredníctvom politík, ktoré sa snažia podporovať už bohatých a zároveň zužujú príležitosti pre stredné a nižšie vrstvy.

Vezmime si napríklad daňový zákonník. Príjem z predaja akcií spoločnosti sa zdaňuje nižšou sadzbou ako príjem z práce pre túto spoločnosť. Druhý príklad: majiteľ domu si môže odpočítať úroky z hypotéky na prvý a druhý dom, zatiaľ čo menej majetní ľudia platia nájomné, ktoré sa neodpočítava od zdaniteľného príjmu.

Takéto nuansy sú americkej verejnosti prezentované ako “tipy”, ako zbohatnúť, hoci v skutočnosti ide o mechanizmy, ako zostať bohatý. A tieto indoktrinácie sú propagandou, ktorú vám podsúva 10 % ľudí, ktorí vlastnia 89 % akcií.

Za posledné štvrťstoročie dominoval medzi elitou jeden sektor, a to najväčšie technologické spoločnosti. Keďže tento sektor získaval čoraz väčšiu ekonomickú moc, investoval zisky do nástrojov na ovplyvňovanie politiky. V roku 2000 vynaložili technologické spoločnosti 7 miliónov dolárov na “formovanie” zákonodarcov. O dvadsať rokov neskôr vynaložili takmer 80 miliónov dolárov – viac ako komerčný bankový sektor (62 miliónov dolárov) – a priblížili sa k rozpočtu na lobovanie v ropnom a plynárenskom priemysle (112 miliónov dolárov).

Zatiaľ čo “obyčajný človek” slúžil ako silný politický pilier, príbeh “Reaganovej revolúcie” si vyžadoval hrdinského vodcu. Takže keď vlna globálnej hospodárskej prosperity zdvihla väčšinu lodí, v Amerike sme tento rast nepripisovali pracujúcim masám, ale geniálnym, podnikavým alebo jednoducho šťastným ľuďom, ktorí tieto masy riadili. A pre týchto novodobých “záchrancov” sme vymysleli špeciálne pomenovanie – inovátori.

Zvrhli sme starých bohov a nahradili ich panteónom inovačných modiel. A toto náboženstvo je najhlbšie zakorenené v kultúre technológií. V technologickej sfére sa myšlienka, že úspech je výsledkom individuálneho úspechu, znakom vytrvalosti a geniality, už stala jedným zo symbolov viery.

Väčšinu môjho dospelého života som si o sebe vytváral mýtus, že som sa úspešne vypracoval zo syna pracujúcej slobodnej matky na muža, ktorý si kupuje súkromné lietadlá. Nepochybne som to dokázal sám. Pravdou však je, že som produktom Ameriky. Mal som obrovský prospech z toho, že som sa narodil v dobe a na mieste nevídanej prosperity a získal som mnoho výhod, z ktorých väčšina bola vecou náhody.

To isté sa dá povedať aj o Silicon Valley. Iste, vytvoril sa tam jedinečný ekosystém a ľudský kapitál, ktorý priťahuje, je skutočne inšpirujúci. Málokto však myslí na to, že základy Silicon Valley boli postavené na vládnych projektoch. Počítačový čip, internet, počítačová myš, webový prehliadač a GPS boli zaplatené z peňazí vybraných na daniach, vôbec nie z rizikového kapitálu. Transformácia týchto technológií na súkromný zisk si síce vyžadovala netradičnú individuálnu víziu, ale aj milióny hodín práce tisícov inžinierov a ďalších platených zamestnancov, z ktorých väčšina bola produktom jedného z najväčších vládnych programov, a to bezplatných škôl.

Naša krajina kedysi uctievala astronautov a vodcov v oblasti ľudských práv, ktorí vzbudzovali nádej a učili empatii. Teraz uctieva technologických inovátorov, ktorí generujú miliardy dolárov a hýbu finančnými trhmi. Aby sme ospravedlnili tento náš kult, urobili sme z výnosov pre akcionárov jediné meradlo úspechu, a preto sa akcionári stali mimoriadne úspešnými. Vychvaľovali sme silu technológie, takže technológia sa stala nesmierne silnou. A pochválili sme ľudí na čele týchto technologických organizácií za ich genialitu.

Ilustrácií našej modloslužby je veľa – dokonca aj v suchých právnych dokumentoch verejných spoločností. Keď spoločnosti Apple a Microsoft podali v roku 1980, resp. 1986 Komisii pre cenné papiere a burzu žiadosť o vstup na burzu, ich zakladatelia boli skutočnými vizionármi a skutočne boli kľúčovými postavami spoločností, ktoré vytvorili. Napriek tomu sa meno Steva Jobsa objavuje v dokumentácii spoločnosti Apple len osemkrát, meno Billa Gatesa sa v dokumentácii spoločnosti Microsoft objavuje 23-krát.

Teraz si spomeňte na Adama Neumanna.

Keď jeho spoločnosť WeWork v roku 2019 podala žiadosť o verejnú ponuku akcií, Adamovo meno sa v oznámení o pripravovanej emisii akcií objavilo 169-krát. Mnohé z týchto zmienok sa týkali opisu zložitých interakcií a schém, ktoré vymyslel, aby prilákal čo najviac peňazí investorov. Približne mesiac po podaní S-1 bola prvotná verejná ponuka zrušená a Neumann bol prepustený.

Neumann je extrémny príklad, ale obdiv k inovátorom sa odráža vo všetkých nedávnych podaniach o prvotnej verejnej ponuke. Spoluzakladateľ a výkonný riaditeľ spoločnosti Affirm Max Levchin sa v podaniach S-1 objavuje 131-krát, zatiaľ čo meno spoluzakladateľa a výkonného riaditeľa spoločnosti Robinhood Vladimira Teneva sa v podaniach S-1 objavuje 109-krát.

Nárast počtu zmienok o menách veľkých technologických riaditeľov sa zhoduje s nárastom ich platov: osem z desiatich najbohatších ľudí na svete sú súčasní alebo bývalí riaditelia amerických technologických spoločností a ich majetok sa takmer celý skladá z akcií týchto spoločností. Aktuálny Muž roka časopisu Time, Elon Musk, je najbohatším človekom na tomto zozname. V rokoch 1990 až 2021 sa podiel 1 % najbohatších domácností na národnom bohatstve zvýšil z 24 % na 32 %.

Byť biliónovou spoločnosťou nebolo nikdy jednoduchšie ako dnes. V auguste 2018 sa Apple stala prvou verejnou spoločnosťou, ktorá dosiahla hodnotu 1 bilión dolárov. V októbri 2021 sa Tesla stala šiestou spoločnosťou, ktorá dosiahla hodnotu 1 bilión USD (neskôr sa mierne odrazila, ale v máji 2022 opäť prekročila hodnotu 1 bilión USD). Každá nasledujúca spoločnosť dosiahla túto hranicu s nižšími príjmami ako predchádzajúca. Spoločnosť Tesla vstúpila do tohto klubu “bilionárov” s ročným obratom len 32 miliárd dolárov.

Ak však vyjdeme z pozlátených sídiel elity, súčasná éra prosperity sa zdá byť úplne iná. Rast príjmov domácností strednej a nižšej triedy bol od polovice 70. rokov veľmi pomalý. V rokoch 1975 až 2021 vzrástol príjem dolného kvintilu domácností o 12 % – pre porovnanie, príjem horného kvintilu vzrástol o 95 %. Áno, v niektorých výdavkových oblastiach si teraz za tieto obmedzené sumy môžete kúpiť viac ako kedykoľvek predtým – nikdy predtým nebolo v predaji toľko rôznych druhov tenisiek. To je však slabá útecha, pretože zdravotníctvo, školstvo a bývanie vypaľujú stále väčšie diery v príjmoch, ktoré sotva rastú. A to neberieme do úvahy dôchodkové plány, opätovné hypotéky a celkový finančný tlak, ktorý moje odvetvie – vysokoškolské vzdelávanie – vyvíja na domácnosti s nízkymi a strednými príjmami.

To, čo mení hrozivú situáciu na katastrofálnu, čo ju robí vyslovene protiamerickou, je skutočnosť, že vyššie uvedené výhody sú čoraz viac zakorenené u príslušníkov určitých vrstiev. Elita je zakorenená a chráni svoje rastúce bohatstvo pred rizikami tých trhov, o ktorých tvrdí, že ich skutočne podporuje. Ako nástroje využívajú balíky finančnej pomoci, daňové úľavy a dotácie. Pre tých na vrchole sa náš kapitalizmus stal klanovo-oligarchickým systémom: surový individualizmus na vrchole a socializmus na spodku.

Ekonomická hodnota je v súčasnosti tak silne koncentrovaná v technologickom sektore, že v lete 2021 šesť spoločností – Meta*, Amazon, Apple, Netflix, Google a Microsoft – tvorilo viac ako 20 % indexu S&P 500. Predtým hmotné ocenenie odrážalo základné analytické a technické údaje spoločnosti. Teraz odráža príbehy a mentálne obrazy, ktoré generálny riaditeľ vymýšľa a médiá šíria. Aký je výsledok? V roku 2021 prudko vzrástla hodnota akcií takmer zbankrotovaných spoločností, ako napríklad AMC a Hertz, a hodnota troch spoločností vyrábajúcich elektromobily – Tesla, Lucid a Rivian – bola spolu vyššia ako hodnota všetkých ostatných spoločností v automobilovom a leteckom priemysle spolu.

Donedávna vstup na burzu znamenal premenu spoločnosti z veľkorysej diktatúry na republiku, v ktorej sa rozdeľuje vlastníctvo a rozhodovacie právomoci má volený orgán (správna rada). V technologickom priemysle to platí čoraz menej. Insajderi spoločnosti – zvyčajne zakladatelia a investori rizikového kapitálu – majú bezprecedentnú kontrolu nad verejnými spoločnosťami, v ktorých pracujú.

Kľúčom k zachovaniu tejto kontroly je systém dvoch tried akcií. V bežnej štruktúre akcií spoločnosti sa každá akcia rovná jednému hlasu. V dvojtriednej štruktúre akcií majú niektoré akcie väčšiu váhu ako iné. Tieto “špeciálne” akcie sú vyhradené výlučne pre vyššie uvedené osoby, ktoré majú kontrolu nad všetkými aktivitami spoločnosti a sú oslobodené od tlaku akcionárov.

V roku 2019, keď som obhajoval záujmy Twitteru, dožadujúc sa menovania nového generálneho riaditeľa, spoločnosť Elliott Investment Management podpísala môj list perom za 2 miliardy dolárov a získala za to tri miesta v predstavenstve spoločnosti. O necelé dva roky neskôr Jack Dorsey “rezignoval” (t. j. bol dôstojne prepustený.) Elliott by pravdepodobne nebol schopný urobiť túto zmenu – ktorá by bola prospešná pre akcionárov – keby Twitter mal dve triedy akcií. V súčasnosti 43 % technologických spoločností vstupuje na burzu s dvoma triedami akcií vo svojej štruktúre. Ak si myslíte, že otvorené trhy podporujú autokraciu a s ňou spojenú moc, vaše inštinkty vás neklamú.

***

Keďže sme pripútaní k svojim zariadeniam po celý čas bdenia, stávame sa objektom manipulácie tých, ktorí nás ovládajú, a ich pokroky v osvietenom despotizme neveštia nič dobré. Zmocňuje sa nás úzkosť, sme preťažení, zhrbení nad notebookmi a zatíname zuby. Medzitým hrozí, že naše spoločné a pracovné priestory budú buď chátrať pre nedostatok záujmu o ne, alebo budú sprivatizované, čím sa stanú lénnymi domami najbohatších ľudí.

A títo najbohatší ľudia – miliardári, ktorých inovácie nám poskytujú pracovné miesta, živobytie a možnosti zarábať z domu – budú milióny kilometrov ďaleko. Doslova. Svoje obrovské zisky investujú do základní na Mesiaci a dovoleniek na Marse. Nemyslím si, že sa ich sny niekedy naplnia – veď Mars je ľadový, rádioaktívny blok bez vzduchu. Naša miliardárska trieda je však dostatočne arogantná na to, aby premrhala bohatstvo našej éry v nezmyselnej snahe dobyť ďalšiu.

Je v našich silách, aby sme sa vydali iným smerom. Prezident Bill Clinton vo svojom prvom inauguračnom prejave povedal: “S Amerikou nie je nič také zlé, čo by sa nedalo napraviť jej cnosťami. Tieto slová by sa výborne hodili do Reaganovho prejavu z roku 1981 o “veci nášho národa”. Ak by už na to prišlo, hodili by sa aj k Abrahamovi Lincolnovi a Franklinovi Rooseveltovi počas veľkej hospodárskej krízy. Týmto slovám naozaj verím.

Hoci to už nie je v móde, som naďalej verný myšlienke americkej výnimočnosti. Naša krajina je naozaj iná, a práve to z nej robí “mesto na kopci”, sprievodcu optimistov a inovátorov. Často hovorím, že optimizmus je americkou veľmocou. A tento optimizmus má obrovskú silu: podľa vedeckých údajov môže predĺžiť život človeka o osem rokov. Len si predstavte, čo môže dosiahnuť 330 miliónov optimistov.