Praha 29. júna 2018 (HSP/Foto:TASR-Radovan Stoklasa)

Český expert na európske a zámorské právo Andrej Ruščák uverejnil príspevok na svojom blogu, kde hodnotí moderné úskostlivé trendy výchovy detí. Tvrdí, že mladí ľudia súčasnosti sú kvôli tomu nesamostatní a neschopní, preto je potrebné, aby spoločnosť zaznačila, že takéto tendencie rodičov sú nesprávne a škodia ich potomkom.

V Utahu nadobudol účinnosť dlho očakávaný, no úplne absurdný zákon, ktorý nič nezakazuje, naopak výslovne hovorí, že je niečo dovolené a človek, ktorý to robí, nesmie byť stíhaný. Schyľuje sa k tomu aj u nás?

Keď som bol malý a Sám doma bol medzi deťmi populárnym filmom, prišlo mi veľmi zvláštne, že tí ľudia toho toľko narobia, že bol malý Kevin doma sám, a čo všetko zvládol. Písali sa rané deväťdesiatky, svet bol plný slobody (obzvlášť u nás), ale narativ toho filmu už vtedy ukazoval smer, ktorým sa mala čoskoro americká spoločnosť vydať a ktorý zašiel tak ďaleko, že správanie, ktoré bolo dovtedy považované za samozrejmé, sa rýchlo stalo najskôr takmer univerzálne opovrhovaným, no a netrvalo dlho, aby sa stalo ilegálnym. Reč je o výchove detí k samostatnosti.

Kto číta americkú tlač, nemohlo mu ujsť, ako poslednou dobou tu a tam po médiách zamestnávatelia plačú, že sa s „mileniálmi“ nedá pracovať, pretože sú nesamostatní, nedospelí. Hemží sa to príbehmi o uchádzačoch, ktorí prídu na pohovor aj s rodičmi, prípadne o vyhodených, ktorých rodičia volajú do firmy, či by si to nechcela rozmyslieť. Zdá sa vám to absurdné? Vedzte, že je to stále ešte špička ľadovca.

Generácia, ktorá práve vstupuje v Amerike do „dospelého“ života, a čím bohatší je jej pôvod, tým je to horšie, prichádza s úplne absurdnými požiadavkami, ktoré už stačili ovládnuť univerzitné kampusy vo väčšine anglosaského sveta (Kontinent zatiaľ zostal ušetrený) a ktoré si, pomaly, ale iste, razia cestu aj do korporácií a politiky. Kľúčové slová sú v tomto prípade Safe Spaces (bezpečné miesta), Trigger Warnings (predbežné varovanie pred spúšťačmi traumy), No Platform (znemožnenie prejavu), poprípade Microaggression (mikroagresia).

Komu tieto slová pripadajú ako vystrihnuté z Orwellovho newspeaku, nie je práve vedľa. Safe spaces sú miesta, odkiaľ je vykázaný každý, kto má akokoľvek kontroverzné názory (teda kde nesmie zaznieť nič, po čom by sa niekto necítil príjemne), trigger warnings sú varovania pred obsahom, napríklad ak sa hovorí o holokauste, musí sa napísať varovanie, že kurz bude obsahovať zmienky o násilí a smrti, no platform znamená, že ľuďom s nepohodlnými názormi sa zakáže – a ak to nepomôže, násilne znemožní – prednášať a mikroagresia je akýkoľvek „útočný“ verbálny prejav, ktorý sa v tejto kultúre chápe ako rovnocenný s agresiou fyzickou. Toto je dnes štandard na väčšine, najmä elitných amerických univerzít (svetlou výnimkou je napríklad University of Chicago).

Lenore Skenazy, americká novinárka a v súčasnej dobe aktivistka za právo detí na samostatnosť a práva rodičov, ktorým v takej výchove štát bráni, spustila doslova lavínu, keď nechala v roku 2009 svojho, vtedy deväťročného syna ísť z nákupného centra domov metrom. V New Yorku. A čo viac, napísala o tom článok. Spustila sa obrovská mediálna smršť, Lenore bola nazvaná „najhoršou matkou Ameriky“ (toto označenie si potom dala do názvu svojho televízneho programu, kde sa venovala práve výchove detí k nesamostatnosti), množili sa udania, na základe ktorých ľudia žiadali, aby bol jej syn odobratý. Jej synovi sa pritom nič nestalo: proste došiel domov a bol na seba patrične hrdý, že to zvládol. Problém je v tom, že sa narodil do zlej doby.

Americká spoločnosť zažila (z rôznych dôvodov; za všetky spomeňme vojnu vo Vietname, nesmierne zlú urbanistickú politiku – tzv. Zoning, dodnes úplne nedostatočne dostupnú psychiatrickú starostlivosť a tzv. „Vojnu s drogami“) v 70. a 80. rokoch nebývalý nárast zločinnosti a „rozpadu miestnych komunít“. V tej istej dobe sa masovo rozšírili káblové televízie so svojím dvadsaťštyrihodinovým spravodajstvom, ktoré, ako si iste viete predstaviť, zarábalo najmä na strašení divákov – a nájsť medzi tristo miliónmi ľuďmi každý deň dosť vrážd, únosov a znásilnení, aby naplnili správy, zase taký veľký problém nie je.

To najabsurdnejšie však je, že v tejto dobe deti mali voľnosť, ktorú sme mali v našom detstve (keď hovorím za seba, hovorím o konci 80. a začiatku 90. rokov) aj my. Boli to, ako sa v Amerike hovorilo, latchkey kids, teda deti s kľúčom na krku, ktoré dokázali samy dôjsť do a zo školy, nakupovať, zariadiť, čo bolo treba. Netrvalo dlho a bol s tým koniec. Rodičia sa začali o deti báť, začali im zakazovať samostatne chodiť von, poprípade sa bez dozoru hrať. Nepomohla tomu ani americká obľuba žalôb a túžba nájsť na každej tragédii vinníka. Ako keby okrídlené, a veľmi pravdivé heslo Shit happens, teda „veci sa proste stanú“, zmizlo z povedomia spoločnosti.

Bez toho aby sa zmenili zákony, vypukla medzi ľuďmi paranoja par excellence. Stačilo pár prípadov zabudnutých detí v aute za horúceho dňa, keď dotknuté deti zomreli, aby spoločnosť začala hysteričit kvôli každému dieťaťu nechanému v aute – s otvorenými oknami – hoci len pár minút, zatiaľ čo rodič išiel napríklad len zaplatiť za benzín, aj keby bolo iba 15 ° C a pod mrakom. Stačilo pár na celú Ameriku medializovaných únosov detí, aby ľudia získali pocit, že práve ich dieťa je v nebezpečenstve práve tu a teraz (a stále). Keď sa k tomu pridá nejaká tá dezinterpretácia štatistiky, ako že „reported missing“, teda „nezvestných“, čo vo väčšine prípadov boli deti, ktoré sa zabudli u kamaráta, nepovedali o tom rodičom a potom ich u toho kamaráta našla polícia, sa automaticky začalo považovať za „obete únosu“, veci to tiež nepomohlo. Nepomohlo ani to, že „únosy“ ako také spravidla znamenajú deti, ktoré sú s druhým rodičom, ktorý ich má v rozpore s podmienkami rozvodu. Taký ten únos ako z filmu, kedy je dieťa unesené na ulici niekým neznámym, sa stáva extrémne málokedy: v celých USA ide o rádovo desiatky prípadov ročne – na 325 miliónov ľudí.

„A čo by ste robil, keby malo smolu Ausgerechnet vaše dieťa?“ – tak znie veľmi obľúbená formulka, ktorú používajú vystrašení rodičia, ktorým sa v Amerike hovorí „helicopter parents“, teda „vrtuľník rodičia“, podľa toho, že nad svojimi deťmi neustále poletujú ako vrtuľníky. Problém je v tom, že ľudia, ktorí toto hovoria, riziká hodnotia podľa ich výskytu v správach a nie podľa toho, aká veľká šanca je, že sa práve v ich okolí niečo stane.

Prevažná väčšina detí je sexuálne zneužitá príbuznými a známymi, nie náhodným úchylom v parku. Šanca, že zabijete dieťa v aute po ceste do školy, je väčšia, než že ho niekto unesie, ak pôjde do školy samo. Ale pretože dopravné nehody vnímame ako ďalšiu správu o samovražednom útoku v Iraku (hoci paradoxne je poslednou dobou tých samovražedných útokov v Iraku celkom málo), zatiaľ čo „únos detí“ v televízii pritiahne našu pozornosť, rozhodujeme sa inak – a zle.

A keby to naozaj bolo moje dieťa? Áno, bol by som strašne smutný, bola by to tragédia a neviem, ako by som sa s ňou vyrovnal. Ale tiež by to bol život. Riziko k životu patrí a Čierneho Petra si niekedy vytiahne aj ten najcnostnejší človek. A že riziko k životu patrí možno dokázať jednoduchým testom: skúsme si predstaviť, ako by v praxi vyzeral svet, v ktorom sa rozhodneme riziko odstrániť. Ako vysoká cena by to bola? Koho by sme museli monitorovať (každého) a čo všetko by sme museli zakázať? A kto stráži strážcu? A naozaj chceme v takomto svete žiť? Taký svet by bol nočnou morou stvorenou z tej najhoršej kombinácie 1984, Fahrenheitu 451 a Minority Report. Je teda jasné, že niekde – otázka je, kde – je hranica, za ktorou je „akceptovateľná miera rizika“, a každý argument typu „a keby to bolo tvoje dieťa“, poprípade „aj keby to malo zachrániť čo i len jeden ľudský život, má to cenu“, je argument k takejto Dystopii smerujúci.

V súčasnej Amerike je nepísané (to je na tom najhoršie) pravidlo, že do dvanástich rokov dieťa nesmie byť z dohľadu dospelých – zákonných zástupcov alebo ľudí nimi poverených. A to ani na chvíľku. Akokoľvek je toto pravidlo nepísané, o to prísnejšie je vymáhané; a zďaleka nielen úradmi, ktoré, bez zákonnej opory, šikanujú ústami a činmi policajtov, sudcov či sociálnych pracovníkov rodiny na základe svojich osobných názorov na bezpečnosť detí, ale najmä tzv. busybodies, čiže ľuďmi, ktorí neprídu za vaším dieťaťom hrajúcim sa v parku a nespýtatjú sa ho, či je v poriadku, ale rovno volajú 911 (naše 112).

Presne do tejto situácie tak prichádza do Utahu tzv. „Free Range Kids Law“, teda zákon pomenovaný po hnutí, ktoré Lenore Skenazy založila  nazvala Free Range Kids (deti z voľného výbehu), ktorý výslovne hovorí, že výchova detí k samostatnosti napríklad tým, že necháte dieťa ísť samo do školy, na nákup alebo sa hrať v okolí, nie je trestná a nesmie byť žiadnym spôsobom postihnuteľná.

Hlavným problémom celej veci je to, že ľudia úplne nechápu, že obletovanie vlastných detí a odstraňovanie všetkých, aj absurdne minimálnych rizík z ich cesty, nie je neutrálna voľba. Oni si spravidla myslia, že tým, že to robia, nič nepokazia, že iba pomôžu (zachránia deti pred rizikami). Lenže sa pletú: deti, ktoré sú takto vychovávané, nebudú dobre pripravené na život. Zachránime ich pred menším pádom, nevytvoria si dostatočnú schopnosť zabrániť v budúcnosti pádu väčšiemu, keď my pri tom nebudeme. Nenaučíme ich menšiemu stresu, neznesú stres väčší neskôr. Ľudia, ktorí svoje deti takto úzkostlivo chránia, napriek tomu, že zločinnosť je po celom západnom svete rekordne nízka – ešte nikdy nebolo tak bezpečne, ako dnes.

Rodičia týmto konaním deťom vyložene škodia; pripravujú ich na psychické problémy v dospelosti, ako aj na neschopnosť sa postarať o svoj dospelý život.

Tento článok však nie je len o Amerike – tieto tendencie sú veľmi jasne viditeľné aj v Česku, najmä v mestách a najmä medzi strednou a vyššou spoločenskou vrstvou. Nepochybujem zároveň o tom, že by sa pridala aj robotnícka trieda, ak by k tomu mala prostriedky; hystéria pôsobí na všetkých ľudí rovnako, akurát deti robotníckych rodičov chráni pred hystériou zo strany rodičov o rizikách fakt, že si títo nemôžu dovoliť platiť za nonstop stráženie svojich ratolestí, prípadne naplnenie ich života krúžkami tak, aby „vždy boli pod kontrolou“. Pretože to k nám prichádza s fázovým posunom cca dvadsiatich rokov, vidíme v Amerike výsledky, a vieme, čoho sa vyvarovať. Vieme aj to, že je neskutočne ťažké čokoľvek zmeniť, akonáhle sa názory na riziká tohto typu stanú v spoločnosti normou – každý, kto sa bude o zmenu snažiť, skončí ako čarodejnice na hranici; „Upáliť ho, chce smrť našich detí!“, Bude dav, v prenesenom slova zmysle, volať. Preto je potrebné to stopnúť už tu a teraz.

Je bezpodmienečne nutné, aby sa z úzkostlivej starostlivosti o deti, z tohto „vrtuľníkového rodičovstva“, stalo niečo, čo je vysmievané, čo sa v slušnej spoločnosti nerobí. Táto – na začiatku menšina – totiž dokáže byť poriadne hlasná a väčšina ľudí, ako sme už videli v Amerike, volí ustúpiť, keď sa s nimi stretne, lenže, ak im ponecháme priestor, nebude už kam ustupovať. Naše deti tak stratia všetku voľnosť pohybu, nenaučia sa ani orientovať v teréne, ani sociálnym interakciám s rovesníkmi: vždy budú mať za zadkom dospelého, ktorý im bude robiť arbitra. Nepotrebujete veľkú fantáziu na to, aby ste videli, k čomu to mieri.

Deti sú schopnejšie, než si myslíme; bez toho aby som chcel obhajovať detskú prácu, uvedomme si, že, čisto, pokiaľ ide o schopnosť, chudobné deti v Pakistane zvládnu ísť na desaťhodinovú šichtu do fabriky, povedať si o plat a priniesť ho domov. Deti v Afrike dokážu navštíviť samy príbuzných žijúcich dva dni cesty ďaleko. Dokonca aj na Ukrajine je bežné, že prváci dokážu dôjsť do školy maršrutkami (zdieľané taxi). Naša civilizácia poslednou dobou deti infantilizuje; k batoľatám sa správame ako k dojčatám; k desaťročným sa správame, akoby to boli batoľatá. Je potrebné povedať dôrazné nie a tento trend zastaviť. A to, že u nás ešte nie je až tak rozšírený, je tým skôr dôvodom na ostrú a rozhodnú reakciu; pretože až sa rozšíri, bude neskoro.

Andrej Ruščák