Môj profil 
Predplatné
Bratislava 2. júna (TASR) – Bratislavské kultúrne centrum Dunaj v rámci cyklu Kreatívne ráno organizuje stretnutia s umelcami. Na nedávnom poslucháči spoznali muzikológa a všestranného progresívneho umelca Milana Adamčiaka. Beseda s ním potvrdila, že je priekopníkom a žijúcou legendou v slovenskej experimentálnej a intermediálnej kultúre prelínaním hudby s výtvarným umením a poéziou.
"V roku 1962 sa rozhodlo o mojom ďalšom živote. Mal som prihlášky na niekoľko škôl. Najbližšie od rodného Ružomberka bolo Konzervatórium v Žiline a keďže som hrával na violončele, a aj kvôli matke, som tam išiel. Dozvedel som sa, že vo svete kultúry sa všeličo deje, že neexistuje len Štúr a Sládkovič. Sledovaním časopisov som zistil, že moje veršíky, ktoré som si pre seba písal, sú vlastne progresívne umenie, vizuálna poézia, priestorové básne. Podobní experimentujúci umelci boli v Čechách a do roku 1967 som ich spoznal všetkých na čele s Laďom Novákom a Viřím Valochom. Vo výtvarnom umení ma fascinovalo dada a futurizmus, pokúšal som sa hľadať spoločné umelecké prieniky. Mám rád experimenty aj v hudbe, robím grafické partitúry, kreslím hudbu, rád sa hrám, chcem stále zostať chlapcom," vyznal sa 65-ročný umelec.
Najmä mladým ľuďom pripomenul obdobie kultúrnej slobody u nás, keď v roku 1968 bola v Bratislave veľká medzinárodná výstava Danuvius. Vysokú úroveň malo aj podujatie Socha v Piešťanských parkoch, na ktorom sa podieľali umelci vystavujúci v Benátkach, Sao Paolo a na iných svetových výstavách. V Smolenickom zámku sa konali hudobné semináre s pozoruhodnou zahraničnou účasťou, a Adamčiak sa na nich aktívne zúčastnil. Podobne ako v Prahe (1969) na výstave Partitúra.
"Pre mňa to boli všetko ohromné nové kultúrne zážitky. V Smoleniciach na seminári v 1969 sa Nemci rozhodli, že o rok sa tam odohrá moja partitúra, čím som bol veľmi poctený. Takéto prospešné a radostné obdobie netrvalo dlho. V roku 1971 nastala normalizácia, medzinárodné podujatia boli stopnuté a museli sme sa stiahnuť do súkromia. Ja som sa v akadémii vied venoval semiotike," konštatoval vyštudovaný muzikológ, ktorý sa pozná s najvýznamnejšími svetovými progresívnymi hudobnými skladateľmi.
Po odmlke v 70. a 80. rokoch sa na kultúrnu scénu vrátil v roku 1989 založením voľného hudobného združenia Transmusic comp v spolupráci s Michalom Murínom a Petrom Machajdíkom. Neopakovateľná atmosféra i avantgardná poetika bola živnou pôdou pre Adamčiakove hudobné projekty, improvizačné koncerty, inštrumentálne divadlo či hudobné improvizácie s nekonvenčnými hudobnými nástrojmi.
O tom sa možno presvedčiť na súčasnej výstave Galantské piesne v bratislavskej galérii Tranzit, kde sú dve videá z minuloročného letného workshopu v galantskej Galérii 4D. Výtvarné diela vznikli na neskoršom tvorivom pobyte v nej, kde Adamčiak tiež spolupracoval s mladými umelcami. Vystavené sú grafické, objektové a nástenné partitúry, na podlahe inštalované leporelá, hudobný projekt Grafofón/Galantské piesne, séria grafík Galantný pochod, linoryty partiturálneho charakteru, Malá (nad)národná symfónia (pre najmenej tri generácie nástrojov) a ďalšie experimentálne diela.
"Galantské piesne je výstava hravá, melodická, pestrá, živá, mladá, dialogická a najmä dokazujúca zásadnú vec, že Milan Adamčiak je na vrchole tvorivých síl," hodnotí kurátorka výstavy Lucia Gavulová.
Výstava potrvá do 17. júna.
.jpg)
.jpeg)
.jpg)
