Bratislava 21. augusta 2018 (HSP/Foto:TASR-Svätopluk Písecký)

Dnes je smutné výročie. V noci z 20. na 21. augusta 1968 vojská Varšavskej zmluvy vpadli do Československa. Vojská piatich socialistických krajín – ZSSR, Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska začali operáciu s krycím názvom „Dunaj“. Odohralo sa niečo, čo sa vôbec nemalo stať, ale stalo sa to. Žiadna stránka sa nedá z histórie vymazať.

Dnes existuje viac názorov na margo toho, čo sa stalo pred 50 rokmi. Väčšina ľudí, pochopiteľne, tútopqakciu odsudzuje, niektorí to ospravedlňujú a nachádzajú viaceré výhovorky – „menšie“ zlo, nevyhnutné opatrenie v záujme zachovania socialistického systému v Československu a pod., iní to dokonca schvaľujú. Napriek všetkému, ak budeme úplne objektívni, musíme priznať, že sa to nemalo stať v žiadnom prípade – nikdy.

Svetový mainstream si našiel zámienku a v súvislosti s udalosťami spred polstoročia vyvolal ďalšiu vlnu protiruskej hystérie: Rusko je nástupnícky štát ZSSR a to znamená, že sa všetko, čo sa stalo pred 50 rokmi môže Rusko, Moskva, Kremeľ, osobne Putin a prakticky všetci v súčasnosti žijúci Rusi. Rusko, ako nástupnický štát, a osobne prezident Vladimír Putin sa už dávnejšie oficiálne ospravedlnili za inváziu v r. 1968. Mohli urobiť viac? Neviem.

Ak budeme neustále obviňovať súčasné vlády za to, čo porobili ich predchodcovia pred 50, 100, 200, 500 a viac rokov, bude to spravodlivé a objektívne? Mali by teraz Rusi zmlátiť každého Nemca, za to, čo jeho predkovia porobili v Sovietskom zväze pred 75 rokmi počas druhej svetovej vojny? Kde je tá hranica? Po koľkých rokoch ešte môžeme nadávať a obviňovať súčasníkov za činy, ktoré spáchali predkovia, a kedy s tým už môžeme prestať?

Invázia „socialistického komanda“ je mimoriadne rozsiahla a komplikovaná téma a vysvetliť všetko v krátkom článku nie je možné. Preto sa pokúsime posvietiť si na základné fakty a ich pozadie, pokúsime sa zistiť, čo sa reálne stalo a ako to máme brať v súčasnosti.

Pred polstoročím vedenie socialistického bloku označilo túto inváziu za „vynútené opatrenie, cieľom ktorého bola záchrana jednoty krajín socialistického tábora a zachovanie demokracie v Československu“. Ako to prijali u nás, netreba dlhšie vysvetľovať. A ako to brali „Sovieti“?  Obyvatelia Sovietskeho zväzu boli v tých rokoch zvyknutí, že Moskva stále bráni svojich „socialistických bratov“ po celom svete: pomáha finančne, technologicky, vojenský. Vedenie Komunistickej strany hodilo verejnosti návnadu, že v Československu hrozí „buržoázny“ prevrat, dokonca hrozí invázia „kapitalistických štátov“ – treba pomôcť Čechoslovákom.

Prirodzene, väčšina obyvateľov mnohonárodnostného Ruska si hlavu príliš nelámala. Treba pomôcť „bratskému československému ľudu“? Tak musíme pomôcť, nič sa nedá robiť… V tých rokoch médiá klamali a zavádzali presne tak, ako dnes. V súčasnosti vládne liberálno-slniečkarsky mainstream a v tých rokoch, hlavne v ZSSR, panoval socialisticko-komunistický mainstream. Žiaden rozdiel. Treba ešte niečo vysvetľovať, prečo obyvatelia ZSSR vtedy mali taký názor? Nebol internet, mediálne kontakty so zahraničím boli maximálne obmedzené.

Hŕstka ľudí však mala aký-taký prístup k informáciám, mala opačný názor a dokonca sa odvážila protestovať. Spomenieme iba najznámejšiu udalosť- „protest siedmych“ (aj keď na začiatku boli ôsmi…). Odvážna sedmička protestovala proti invázii už pár dní po jej začiatku –  na poludnie 25. augusta 1968 na Červenom námestí. Ozaj boli ôsmi: Konstatntín Babickij, Taťjana Bajevová, Larisa Bogorazovová, Natália Gorbanevskaja, Vadim Delone, Vladimír Dremľuga, Pavel Litvinov a Viktor Fanjberg.

Prirodzene v krátkom čase príslušníci milície (vtedajšej polície) demonštrantov zatkli. A práve v cele predbežného zadržania ostatní prehovorili najmladšiu účastníčku 21-ročnú Taťjanu Bajevovú, aby povedala, že sa tam ocitla iba náhodou a nebola v skupine protestujúcich. Nechceli, aby mladé dievča skončilo v base. Bajevovú prepustili, dvaja „schytali“ po 4 roky väzenia, piatich na pár rokov upratali do psychiatrickej nemocnice…

V tých rokoch sa našli aj známe osobnosti vtedajšieho ZSSR, ktorí odsúdili inváziu: spisovateľ Alexander Solženicyn, básnici Alexander Tvardovskij a Boris Čičibabin, dokonca aj generál Petr Grigorenko a iní. Pamätníci tých udalostí určite nezabudli, že aj niektorí  sovietski dôstojníci a vojaci v auguste 1968 hovorili, že s vojenskou inváziou nesúhlasia, ale musia plniť rozkazy – boli to vojaci. A takýchto ľudí v ZSSR bolo určite viac.

Inváziu vtedy podporili všetci zahraniční socialistickí lídri, okrem Nicolae Ceaușesca. Z memoárov mnohých sovietskych vedúcich činiteľov je známe, že aj samotný Brežnev dlho váhal a fakticky súhlasil v poslednej chvíli.

Čo teraz? Prirodzene, nemôžeme zabúdať na žiadne historické udalosti, chyby a zločiny. Treba však kvôli udalostiam spred polstoročia vyvolávať teraz protiruskú hystériu? A čo druhá svetová vojna a zločiny Nemcov? Bolo to pred 75 rokmi – na to už môžeme zabudnúť? Prečo liberáli, slniečkari a mainstream spájajú súčasné Rusko s vtedajším ZSSR, ale vôbec nespájajú súčasné Nemecko s hitlerovským štátom?

V týchto krajinách sa totálne zmenili režimy, ale Rusku inváziu vytýkajú, Nemecko je však  najlepší priateľ a všetko je o´key. Zasa dvojitý meter. Ale čo s čerstvými zločinmi štátov, kde sa ani režimy, ani politika nezmenili? USA a mnohé členské krajiny NATO v súčasnosti realizuje oveľa tvrdšiu a skutočné zločineckú politiku. Pred takmer 20 rokmi bombardovali Juhosláviu, pred takmer 30 rokmi USA takmer úplne zlikvidovali miniatúrny štát Grenada, a čo katastrofálne vojny, ktoré vyprovokovali USA a NATO, ktoré pokračujú aj v súčasnosti? Irak, Líbya, Afganistan, Sýria a pod. Čo s tým? Pripomínajú liberáli, slniečkari, mainstream a zaoceánski a európski politici „výročia“, aspoň raz z toho obvinili USA a NATO?

Dvojitý meter, to je celé. Mašinéria USA a NATO organizuje štátne prevraty, potláča „nepohodlné“ režimy, zabíja obrovský počet civilistov v rámci zabezpečenia svojich záujmov. Je to smutné konštatovanie, ale je to fakt: zločiny Varšavskej zmluvy spred polstoročia nie je možné porovnať s tými katastrofálnymi zločinmi, ktoré USA a NATO páchajú v súčasnosti.

A to je celé. Môj osobný názor: invázia v roku 1968 bola zločin. Prinajmenšom: ak ZSSR a spol. chceli udržať „socialistické zriadenie“ v Československu, tanky tam nemuseli posielať. Mali na to dostačujúce politické a hospodárske páky. Na druhej strane, vyvolávať kvôli tomu divokú protiruskú hystériu, hádzať za to zodpovednosť na súčasné vedenie Ruska a všetkých žijúcich Rusov, je to prinajmenšom hlúposť. A podporovanie súčasných zločinov USA a NATO, „nevšímanie si“ krvavých masakrov, ktoré spôsobujú – je to tiež zločin.

Keby naši politici a mainstream boli aspoň trochu objektívnejší, múdrejší a spravodlivejší, tak by trochu menej mohli hysterizovať v súvislosti so smutnou stránkou našich dejín – s inváziou spred polstoročia a trochu viac pozornosti mohli venovať slávnej hrdinskej stránke našich dejín – Slovenskému národnému povstaniu, výročie ktorého sa blíži. Pre liberálov a mainstream táto stránka našej histórie ako keby ani nebola.

Tisíce rokov mnohé národy a štáty bojovali proti sebe, tých krvavých masakrov bolo neúrekom. Pýtam sa: je to objektívne, že všetci naši „kompetentní“ vytýkajú jeden „hriech“ jednému konkrétnemu štátu, ale „hriechy“ ostatných štátov si ani nevšímajú? Dupľom: ten sovietsky „hriech“ bol spáchaný pred polstoročím. USA a NATO páchajú neporovnateľne hrôzostrašnejšie, krvavejšie hriechy dnes – ale pre liberálov a mainstream je to v poriadku. Našťastie, drvivá väčšina ľudí je múdrejšia a spravodlivejšia. Vedia odlíšiť jablká a hrušky a orientujú sa, kde je sever, presnejšie kde je Východ a Západ. A vedia, v čom je rozdiel.

Eugen Rusnák