Môj profil 
Predplatné
Na snímke Sacherov dom. Foto: TASR/Henrich Mišovič
Želiezovce 22. februára (TASR) – Gurmáni, ktorí dostanú chuť na slávnu Sacherovu tortu, nemusia za touto lahôdkou chodiť až do Viedne. Môžu ju ochutnať aj v Želiezovciach, kde ju miestni cukrári pripravujú presne podľa tradičného, takmer dve storočia starého receptu.
“Môžeme si tu dovoliť vyrábať túto tortu z etických i právnych dôvodov, pretože autor receptu, Franz Sacher žil v Želiezovciach,” hovorí miestny historik a vedúci Mestského múzea Pavel Polka. Podľa jeho ďalších slov viedenského kuchára a cukrára pozvala do svojho zámku Rozina Esterházy, vdova po Jánovi Karolovi Esterházym, ktorý do Želiezoviec zavolal aj skladateľa Franza Schuberta. “Grófka, po tom, ako sa rozhodla vymeniť Viedeň za Želiezovce, pozvala sem v roku 1834 z hlavného mesta Rakúsko-Uhorska záhradníkov a odborníkov, ktorí tu vybudovali prekrásny anglický park. A v roku 1842 si sem zavolala aj cukrára a kuchára Franza Sachera, ktorý mal vtedy 26 rokov,” vysvetľuje Polka.
Sacher prišiel do Želiezoviec aj so svojou priateľkou a neskôr manželkou Rozinou Weininger. “A práve tu sa im narodil syn Eduard Sacher, ktorý neskôr otcovu tortu preslávil a založil sieť Sacherových hotelov. Tie doteraz ešte existujú od San Francisca po Tokio, a samozrejme, vo Viedni,” spomína Polka. V Želiezovciach dodnes stojí dom, v ktorom Franz Sacher aj s rodinou býval. Stojí medzi Sovím zámočkom, kde viedenský kuchár a pekár varil pre skladateľa Franza Schuberta, a Esterházyovským zámkom, v ktorom varil pre grófsku rodinu. “Do práce mohol pokojne chodiť v papučiach pretože to mal veľmi blízko. A z okna svojej kuchyne sa zasa mohol pozerať, ako sa v záhrade hrá jeho syn, ktorý sa stal v dospelosti svetoznámym hotelierom,” pokračuje Polka.
Legendárnu tortu vytvoril Sacher ešte ako 16-ročný v roku 1832 na dvore kniežaťa Metternicha, kde údajne ako mladý učeň dostal za úlohu vymyslieť chutný dezert. “Turisti sú často prekvapení, keď sa dozvedia, že zakladateľ slávnych Sacherových hotelov Eduard, sa narodil v Želiezovciach. Návštevníci z Viedne, ktorí sem občas prichádzajú, väčšinou vedia, že sa narodil niekde ‘v Ungarn’ a ja im vysvetľujem, že to bolo u nás, v Želiezovciach,” dodáva s úsmevom Polka.
Želiezovce nepreslávil iba slávny skladateľ Franz Schubert či cukrár Franz Sacher. Toto mestečko poznajú archeológovia na celom svete, pretože dalo meno takzvanej želiezovskej skupine. Ide o kultúru z neolitu, teda z mladšej doby kamennej. Jej nositelia žili v období približne 5000 rokov pred Kristom na Slovensku, v západnom Maďarsku, Rakúsku, na Morave i v južnom Poľsku. Je priamym pokračovaním kultúry s lineárnou keramikou. Na jej objavení má veľkú zásluhu želiezovská grófka Ernestína Coudenhove, ktorá bola zanietená amatérska archeologička.
“Ona začala zbierať neolitické úlomky a keramiku. A pretože to bola vzdelaná žena, tak si na svoje panstvo do Želiezoviec pozvala archeológa Herberta Mitscha – Märheima. On zistil, že tieto nálezy sú špecifické a dal im názov Der Zeliezovce gruppe, čiže želiezovská skupina. Potešilo ma, keď do nášho Mestského múzea asi pred dvoma mesiacmi prišli návštevníci z Austrálie a hneď sa pýtali na želiezovskú kultúru a chceli vidieť nálezy, ktoré do nej patria,” hovorí vedúci múzea Pavel Polka.
Na snímke artefakty z rímskej doby. Foto: TASR/Henrich Mišovič
Herbert Mitscha – Märheim vykonal výskum na grófkinom majetku v Sikenici v roku 1924. Podľa Polku šlo o prvý, odborne vedený výskum v katastri Želiezoviec a druhý na Slovensku. Charakteristická pre túto skupinu je keramika, ktorú pravekí ľudia zdobili bohatou lineárnou ornamentikou. Rytú výzdobu dopĺňali žltou a červenou farbou. Nositelia želiezovskej skupiny budovali osady s veľkými dlhými domami s kolovou konštrukciou. Ich pozostatky objavili archeológovia napríklad aj v Štúrove, Šarovciach či v Dvoroch nad Žitavou. Ľud želiezovskej skupiny si svoje sídliská budoval hlavne v nížinatých úrodných oblastiach pri vodných tokoch.
Okolie Želiezoviec je však bohaté na archeologické nálezy aj z iných období. Polka pripomína, že je posiate stopami, ktoré dokazujú prítomnosť rímskych vojsk na tomto území. Je známe, že cisár Marcus Aurelius mal písať svoju knihu Hovory k sebe samému v krajine Kvádov na rieke Granum, teda Hron. “V múzeu máme aj rímsky stilus, čo je bronzový nástroj na písanie. Ktovie, mohol by patriť práve Marcovi Auréliovi, ktorý ním na dolnom toku Hrona písal svoju knihu,” hovorí s úsmevom Polka.
Ako pripomína, okrem nálezov patriacich do želiezovkej skupiny uvidia návštevníci Mestského múzea aj artefakty z doby bronzovej, rímskej i stredoveku. Sú tu tiež predmety zachytávajúce život grófskej rodiny Esterházyovcov či dokumenty vypovedajúce o želiezovskom rodákovi a košickom biskupovi Augustínovi Fischer-Colbriem, ktorý vysvätil za kňaza Jozefa Tisa. “Sú tu aj exponáty, ktoré dokumentujú prvú a druhú svetovú vojnu, vojenskú výzbroj či predmety po židovských spoluobčanoch, z ktorých sa z koncentračných táborov vrátilo iba zopár. Vystavené sú tu aj veci každodennej potreby Želiezovčanov spred mnohých desaťročí,” uzatvára Polka.
.
Kaštieľ, v ktorom piekol Sacher a hral Schubert, chátra
Na snímke Esterházyovský kaštieľ. Foto: TASR/Henrich Mišovič
Písaná história mesta Želiezovce v okrese Levice siaha až do roku 1274, kedy sa po prvý raz spomína ako obec s kostolom, mlynom a kamenným mostom. Patrila Hunt-Poznanovcom, v roku 1308 zemanom zo Želiezoviec. V roku 1557 sa stala sídlom panstva Želiezovce, ktoré bolo majetkom Dessewffyovcov. V roku 1729 sa vlastníctvo želiezovského panstva ustálilo, takmer všetky vlastnícke práva prešli na rodinu Esterházyovcov. Tí začali postupne v okolí budovať sieť majerov a na mieste pôvodnej vidieckej kúrie dali postaviť štvorkrídlový barokový kaštieľ, ktorého stavba bola dokončená okolo roku 1870.
“Hospodársky rozkvet Želiezoviec súvisí s najdominantnejším príslušníkom rodu Jánom Karolom Esterházym. Jeho manželka Rozina po tom, ako sa presťahoval do Želiezoviec, pozvala sem z Viedne odborníkov, ktorí pri kaštieli vybudovali krásny anglický park. O tom, že Ján Karol mal k Želiezovciam silný vzťah, svedčí aj to, že je síce pochovaný v Galante, ale vo svojej poslednej vôli určil, aby jeho srdce pochovali tu, v rodinnej hrobke Esterházyovcov,” hovorí vedúci Mestského múzea v Želiezovciach a Pamätnej izby Franza Schuberta Pavel Polka.
Kým anglický park pretrval v celej svoje kráse dodnes, Esterházyovský kaštieľ už desaťročia chátra. Steny s opadanou omietkou a doskami zakryté okná dávajú iba tušiť jeho niekdajšiu krásu. “Je v zlom stave, preto už pre verejnosť nie je bežne prístupný,” pokračuje Polka pri otváraní visacieho zámku na vstupných dverách kaštieľa. Po vstupe do interiéru ukazuje pozostatky mramorovej podlahy či pôvodné tehly vypadnuté z muriva. “Dodnes sú tu zachované priestory, v ktorých bola kuchyňa. V nej varil a piekol autor slávnej Sacherovej torty, ktorého sem pozvala Rozina Esterházy, vdova po Jánovi Karolovi,” hovorí Polka a ukazuje na dieru v stene, kde kedysi stále pec, v ktorej slávny viedenský pekár pripravovali dobroty pre grófsku rodinu. Iba pár metrov od kuchyne bol salón, v ktorom dnes chýba omietka i dlážka. “Podľa dochovaných vyobrazení stál v rohu klavír, na ktorom hrával slávny hudobný skladateľ Franz Schubert, ktorý býval v Želiezovciach v rokoch 1818 a 1824. Niekoľko svojich skladieb, napríklad Okteto F–dur, venoval aj kontese Karolíne Esterházy, do ktorej bol platonicky zamilovaný,” vysvetľuje Polka.
Želiezovský Soví zámoček postavený v klasicistickom slohu dodnes pripomína dobu, kedy v tomto malom mestečku na dolnom toku Hrona žil a tvoril rakúsky skladateľ Franz Schubert. V roku 1818 ho do Želiezoviec pozval gróf Ján Karol Esterházy. V Sovom zámočku, kde skladateľ počas svojho pobytu v Želiezovciach býval je dnes zriadené Mestské múzeum a Schubertova pamätná izba. Jej súčasťou je dobové zariadenie, originálne predmety, ktoré používala grófska rodina i klavír, na ktorom možno hrával aj sám skladateľ. Foto: TASR/Henrich Mišovič
Svoj rozkvet a bohatý spoločenský život zažíval podľa jeho slov kaštieľ počas 19. storočia a v priebehu prvých desaťročí minulého storočia. “Potom už bol jeho osud trošku smutnejší. Kvalitne zariadený kaštieľ sa na svoje pôvodné účely využíval do roku 1944, teda takmer do konca druhej svetovej vojny. Vtedy posledná grófka Ernestína Coudenhove, vnučka Márie Esterházy, bola nútená ujsť pred prichádzajúcimi ruskými vojskami do americkej zóny. A potom pri Salzburgu o rok na to aj zomrela,” hovorí Polka. Kaštieľ počas vojny vyrabovali sovietske vojská a potom aj samotní Želiezovčania. Neskôr tu sídlil okresný súd, po ňom tu mali kancelárie štátne majetky a v 60. rokoch 20. storočia tu bola materská škola. Keď sa v 70. rokoch postavila nová, zostal kaštieľ opustený až dodnes. “Teraz by sme boli veľmi radi a nebojíme sa toho slova, keby sa aj predal. Len aby sa zachránila táto pamiatka, s filozofiou, že nikto, aj keby si to niekto kúpil, si to na kolieskach odtiaľto nezoberie. Jediná pozitívna vec z celého kaštieľa je azda to, že je fantasticky suchý, lebo je na kopčeku a je v prekrásnom prostredí. A druhá dobrá vec je to, že sa na kaštieli asi pred 20 rokmi vymenila strecha,” dodal Polka.
Na snímke rodinná hrobke Esterházyovcov. Foto: TASR/Henrich Mišovič
.jpg)
