Môj profil 
Predplatné
Ďurica sa do Petržalky, kde začala jeho bohatá kariéra naberať reálne kontúry, vrátil po 13 rokoch. Opätovne sa tak spojil s klubom z pravého brehu Dunaja. “Tým, že som aktívnu kariéru už ukončil, od koncom mája som bol doma bez futbalu. V jeden deň sa ku mne dostala nečakaná ponuka z petržalského klubu, a keďže som sa doma hľadal a chcel som už niečo robiť, povedal som si, že prečo to nevyskúšať. V Artmedii som napokon zažil krásne časy, ktoré ma vystrelili do väčšieho futbalu. Čo sa týka trénerstva, začínam úplne od nuly, uvidím, ako to bude pokračovať ďalej. Dnes sa ešte len učím, potrebujem získať skúsenosti a som rád, že mi Petržalka ponúkla priestor. Iné kluby sa neozvali,” rozhovoril sa Ďurica.
Rodák z Dunajskej Stredy má skúseností na rozdávanie, s hlavným trénerom Jozefom Dojčanom majú kompetencie rozdelené. “Jožko má na starosti gro tréningu, ja s ďalším asistentom Dominikom Tóthom sa zväčša venujeme rozcvičkám. Okrem toho sa snažím takticky usmerňovať obrancov, aby vedeli, kde majú stáť, vystupovať, či zaisťovať sa. V skratke, mojou úlohou je dopomôcť svojimi skúsenosťami k tomu, aby sme inkasovali čo najmenej gólov. Taktiež pomáham hráčom po psychologickej stránke, aby nehrali dobre len prvý či druhý polčas, ale aby boli v hlavách správne nastavení počas celých deväťdesiatich minút a každý zápas odohrali na hranici svojich možností,” priblížil svoju náplň práce pri druholigovom tíme.
Otestovaniu sa v trénerskej pozícii predchádzalo ukončenie aktívnej kariéry. To sa v prípade Ďuricu, ktorý naposledy obliekal dres Dukly Praha, udialo “potichu”. Podľa jeho slov je rozhodnutie už nemenné a definitívne. “Tréner Dojčan mi párkrát povedal, že ma potrebuje ešte na ihrisku, nad čím som sa vždy len pousmial a odvetil, že už nie. Čo si budem ešte dokazovať? Mám sa v 37 rokoch ďalej ničiť? Hrať futbal je aj o emóciách, a ja som ich už veľa stratil. Nepopieram, že futbal mám a vždy budem mať v krvi, ale už som si povedal, že stačilo. Teraz sa sústredím už len na to, s čím začínam,” vysvetlil 91-násobný slovenský reprezentant, ktorý aktívnu kariéru síce ukončil potichu, no v hlave nosí myšlienky na oficiálny rozlúčkový zápas. “Tento rok to už nestihnem, takže najskôr budúci. Ak totiž niečo také zorganizujem, chcem, aby si v ňom zahrali aj futbalisti, s ktorými som pôsobil aj v zahraničí. Podstatné je, aby sa tomu urobil dobrý marketing a prišli ľudia, ktorí by mali možnosť vidieť v akcii aj nejaké hviezdy. Možno dotiahneme Vedrana Čorluku, ktorý si vlani zahral vo finále svetového šampionátu, alebo jeho krajana Luku Modriča. Uvidíme, je to všetko hudba budúcnosti. Nepopieram však, že rád by som sa s aktívnou kariérou takýmto spôsobom rozlúčil.”
Zlomovým obdobím v kariére Jána Ďuricu bolo úspešné účinkovanie petržalskej Artmedie v prestížnej Lige majstrov v sezóne 2005/2006. Krátko po ňom sa totiž upísal Saturnu moskovská oblasť, odkiaľ neskôr prestúpil do konkurenčného Lokomotivu Moskva, kde sa postupom času vypracoval na jedného z najlepších stopérov tamojšej súťaže. Začiatky v Rusku však neboli vôbec jednoduché. “Bola to pre mňa veľká zmena. Povedzme si na rovinu, nešlo o moju vysnívanú krajinu. Z chlapíka, ktorý po mňa došiel na letisko, som mal trochu aj strach, potom sme sa tri hodiny motali v zápchach, pričom pri 40 stupňoch pod nulou mrzli okná v aute aj zvnútra,” opísal prvé chvíle po prílete do Ruska Ďurica. “Po pár dňoch sme sa s tímom vybrali na sústredenie do Turecka, kde som si zvykal na nových spoluhráčov, pričom po rusky som nevedel ani ceknúť: Priznám sa, že som si aj poplakal, dostal som akúsi virózu, s tým spojené hnačky, a veruže som v duchu aj neraz oľutoval, že som do Saturnu vôbec išiel. Bolo to nesmierne náročné obdobie,” vrátil sa myšlienkami niekoľko rokov dozadu Ďurica, ktorý si neskôr vyskúšal zahraničné angažmány aj mimo Ruska, a to v nemeckom Hannoveri, tureckom Trabzonspore či v už spomínanej Dukle Praha.
Počas kariéry odohral stovky nezabudnuteľných zápasov na klubovej i reprezentačnej scéne. Zahral si Ligu majstrov či Európsku ligu UEFA, štartoval na MS 2010 v JAR i ME 2016 vo Francúzsku. Nehodlá svoje futbalové spomienky zvečniť na papier vo forme životopisnej knihy? “Možno raz áno, ale teraz som na to ešte príliš mladý. Je pravda, že už mám tých futbalových spomienok a zážitkov viac než dosť, ale uvidím, čo sa udeje ďalej. Na knihu mám podľa mňa stále času habadej,” dodal Ďurica.
.jpg)
.JPG)
