Donald Trump prejavil stretnutím s Vladimírom Putinom neobyčajnú dávku odvahy

Bratislava 17. júla 2018 (HSP/Ďateľ.sk/Foto:TASR/AP-Pablo Martinez Monsivais)

Výsledkom politického primitivizmu je predstava, že Amerika je všemocná. Nie je, a preto sa Donald Trump stretol s Vladimírom Putinom.

Hystéria veľkej časti Kongresu, všetkých amerických médií a ich slovenských ideologických derivátov pred a po stretnutí amerického prezidenta Donalda Trumpa s ruskou hlavou štátu Vladimírom Putinom dokumentuje také hlboké nepochopenie sveta, v ktorom žijeme, že si človek musí oprávnene položiť otázku, či si tieto ženy a títo muži s vplyvom na verejnú mienku uvedomujú, do akých krajností nás vháňajú a aké dôsledky to môže a bude mať.

Isteže je prospešné, aby politici a médiá nahlas diskutovali o tom, akým prioritám by sa mali venovať prezidenti USA a Ruskej federácie. Čo by malo dostať prednosť?

Kontrola jadrových zbraní a strategická parita (teda New START a dohoda INF)?

Stredný východ (teda predovšetkým takzvaná proxy war v Sýrii)?

Ukrajina (teda predovšetkým pomer NATO k Moskve a vice versa)?

Zasahovanie do vnútorných záležitostí (teda uplatňovanie rôznych foriem soft power na ovplyvňovanie verejnej mienky v krajine protivníka)?

Politický primitivizmus

Problém, ktorému dnes čelíme, však podľa washingtonských elít a médií nie je vecný, ale ideologický. Z vyhlásení kongresmanov, bývalých vysokých činiteľov americkej administratívy a mediálnych výstupov je totiž zrejmé, že táto skupina ľudí považuje za problém už samotné stretnutie prezidentov. Donalda Trumpa kvôli tejto schôdzke v Amerike nazvali zradcom a v podobnom duchu sa niesla aj kritika neokonzervatívnych a neoliberálnych médií na Slovensku.

Žiada sa povedať, že tento druh primitivizmu bol svetovej politike a cenzúrou nespútanej žurnalistike cudzí aj v časoch studenej vojny. Johna F. Kennedyho nikto neoznačil za zradcu, keď rokoval s Nikitom Chruščovom. Rovnako nikto neorganizoval politický pogrom na Richarda Nixona, keď v jeho mene Henry Kissinger s Čou En-lajom, zastupujúcim Mao Ce-tunga, rokovali o strategickom partnerstve USA a Číny proti Sovietskemu zväzu. Boli to časy, keď kapitalizmus a komunizmus viedli priam eschatologický zápas o budúcnosť planéty. Napriek tomu väčšina zainteresovaných chápala, že politická a ideologická rétorika je síce súčasťou veľkej hry, ale geopolitická realita je rozhodujúca.

Preťažené USA

Dnes sú Spojené štáty vojensky angažované v Afganistane, Iraku, Sýrii a nikto netuší, ako dopadnú ich pytačky s KĽDR. Ešte stále sú garantom bezpečnosti Japonska, Južnej Kórei či Islandu. Preto všetko a pre mnoho ďalších dôvodov sú nevyhnutne preťažené a nie je v ich záujme eskalovať už aj tak existujúce napätie s Ruskom. Uvedomujú si to všetci triezvo uvažujúci stratégovia. Rusko však nie je ani Afganistan, ani Irak, ani Sýria, ale kontinentálna mocnosť, ktorá dominuje obrovskej časti severnej Eurázie s dosahom na severnú i východnú Európu, na Čierne more a Kaukaz, na strednú a severovýchodnú Áziu, na Arktídu a Tichý oceán. Rusko tiež nie je v pozícii, že by si mohlo popri angažovaní sa v Sýrii a v Donbase a pod tlakom sankcií dovoliť priamu konfrontáciu s NATO. Avšak ak by k nej došlo, pre Spojené štáty by to bol oveľa vážnejší súper ako všetci súčasní dohromady.

Iba politickí a ideologickí fanatici môžu v tomto geopolitickom kontexte označiť Donalda Trumpa za zradcu a „rozmaznané dieťa“, ako uviedla jedna slovenská formulačne odvážna autorka, kvôli schôdzke s Vladimírom Putinom. Naopak, americký prezident prejavil nemalú dávku odvahy, keď v aktuálnej atmosfére išiel na rokovanie do Helsínk. Donald Trump vie veľmi dobre, aké extrémne pozície voči Rusku zastávajú neokonzervatívci pôsobiaci tak v demokratickom, ako aj republikánskom tábore. Rovnako si veľmi dobre uvedomuje, že pre (nielen) americké médiá je Vladimír Putin čosi ako strašidlo z Marxovho Komunistického manifestu, čo obchádza nielen Európou, ale vďaka kybernetickej sile Ruskej federácie aj celou planétou. (Akoby to isté nerobili vlády v Pekingu, Londýne či Washingtone…)

Napriek tomu všetkému Donald Trump išiel rokovať s Vladimírom Putinom, pretože mu tak velil strategický imperatív. Americký prezident chápe, že jeho krajina je síce mocná, ale nie všemocná. Má technologicky najvyspelejšiu armádu na svete, kontroluje svetové oceány, má najviac vojenských základní po celej zemi a dokonca dominuje aj planetárnej stratosfére. No jednako si USA nemôžu dovoliť eskalovať ďalšie spory a už vôbec im nemôže vyhovovať, ak ich armáde a diplomacii komplikuje Rusko situáciu na viacerých scénach od Stredného východu až po Ukrajinu.

V takejto situácii je jediným schodným riešením rokovanie. Môže byť akokoľvek tvrdé a v mnohom bezvýchodiskové. Vždy je však lepšie ako prehlbovanie primitivizmu, ktorý sa stal nielen vo Washingtone módou. Priam súčasťou politického bontónu.

Peter Tóth

Pôvodne vyšlo na ďateľ.sk